Detská psychiatria Martin - skúsenosti

@deti95060810 potrebovala by som vedieť, ako je to tam s oddeleniami. mám 16, no počula som že môžem byť priradená aj do dospelého oddelenia, ak by nemali miesto. potrebovala by som vedieť približne, čo si smiem nesmiem zobrať. a podobne, v skratke skúsenosti

@jenniferh ak máš 16 tak ťa môžu dať aj na dospelácke oddelenie... Dcéra mala 8 r. takže bola pri deťoch... Zobrať si môžeš všetko ako do nemocnice - hyg. potreby, knihy - je tam aj škola resp. chodí učiteľka, oblečenie, prezúvky....

@jenniferh Bola som tam dve týždne.

@elmma mohla by som ti napísať?

Prosím, niekto skúsenosť s detskou psychiatriou v Martine.

@kika37 Ahoj Kika..potrebovala by som radu od teba..

Dobrý deň .Chcem sa spýtať má niekto skúsenosti s detskou psych.v Martine? (16rokov)

Dobrý večer prajem, prosim viete mi niekto povedať ako to prebieha s hospitalizáciou v Martine na pedopsychiatrii? Aké sú skúsenosti? Veľmi by ste mi pomohli. Kľudne aj do súkromnej správy. Dakujem krásne

Neviete mi niekto poradiť či je bežné že má niekto termín plánovanej hospitalizácie napr. Na pondelok a v piatok to zruší po telefóne primár že je plný stav a majú prísť až o 10 dní??Ja stim nemám skúsenosti nakoľko kde sme boly mi nikdy sa to nestalo. Ďakujem.

@andiesc Dobrý večer,mohla by som sa vás spytat či vám niekto poradil ako to tam prebiehalo?Ďakujem

@lenkalienkava
Dobrý deň,
môj syn bol na pedopsychiatrii v Martine hospitalizovaný vo februári 2026. Moja skúsenosť je, že už nikdy v živote by som ho tam nedala a nikomu by som ani neodporučila dať tam svoje dieťa, ktoré nemá na to dostatočný vek. Môj syn má totižto 7 rokov. Doma sme problémy nemali, problémy sa objavili v prvom polroku 1. ročníka, keď nastúpil do školy, preto školský špeciálny pedagóg navrhol, aby sme šli na vyšetrenie na pedopsychiatriu, či náhodou niečo psychické nenájdu. Podotýkam, že v čase hospitalizácie, teda vo februári už problémy v škole neboli. Objavili sa až znovu pod 3 mesiacoch ako sa vrátil z nemocnice.
Na pedopsychiatrii bol v skupine samých chlapcov a dievčat v pubertálnom veku. Niektorí z nich boli slušní, ale niektorí nadávali aj pred ním, aj predo mnou, keď som k nemu prišla na chodbu na návštevu. Dokonca jedno dievča sa tam váľalo po zemi, kopala do ošetrovateľa, vykrikovala mu nadávky, ošetrovateľ ju potom ťahal z oddelenia na chodbu pred všetkými deťmi aj návštevou na iné, akútne oddelenie. Pre mňa hrozný pohľad, keď som videla, že môj 7-ročný syn stojí na chodbe na oddelení a všetko to videl a ja som stála na chodbe pre návštevy a nemohla som zabrániť tomu, aby to videl a počul.
Myslela som si, že budú pacienti podelení na izbách a že pani sestričky ich nejako podelia podľa závažnosti ochorenia. Ale oni boli stále všetci v kope aj na vyučovaní aj potom. Syn prišiel domov neskutočne pohoršený, my sme ho doma s rodinou nemohli spoznať. Synovi dali lekári na skúšku nejaké lieky, povedali mi, že chcú vyskúšať, ako ten liek zaberie, že ho možno ani syn nepotrebuje, ale chcú ten liek lekári vyskúšať. Dali mu ho v piatok, keď som si ho mohla po piatich dňoch zobrať domov na priepustku na víkend. Syn mal z lieku neovládateľné zášklby tváre, sánky, ktoré nedokázal ovládať, neustále ako keby niečo žul, tiky a zášklby sánky boli aj pri rozprávaní, a aj keď len ticho sedel. Liek vždy prestával účinkovať až večer okolo 20:00, preto sa môže podávať len ráno. V sobotu vstal, všetko bolo OK a po pol hodine ako som mu ten liek skúsila dať, sa tiky a zášklby objavili znovu. Tak som mu potom v nedeľu už žiaden liek nedala. Keď som v piatok a v sobotu telefonovala do nemocnice, že čo sa so synom po užití lieku deje a chcela som od nich radu, telefón lekárov mi nikto nedvíhal, alebo bol vypnutý a telefón sestričiek mi zodvihli, no povedali mi, že mám skúšať volať ďalej na číslo lekárov.
Syn sa odtiaľ vrátil agresívny k súrodencom, k rodičom, ako aj k deťom v škole. Po dvoch mesiacoch od hospitalizácie sa mi dokázal otvoriť, rozplakal sa a povedal mi, že ho tam jedno dievča bilo po hlave, že on sa bránil a že ho potom iný chlapec zobral rýchlo na chodbu. Opýtala som sa ho, či to sestričky videli, povedal, že nie. Spýtala som sa ho, či im to šiel povedať, povedal, že nie. Opýtala som sa ho, či to niekto iný bol povedať, povedal mi, že nie.
Pomyslela som si, že pri príjme na oddelenie mi dali podpisovať súhlas s tým, že sú na oddelení kamery a aj napriek tomu to nikto neriešil?
Potom som pochopila, odkiaľ sa tá agresia v synovi berie a prečo je taký.
Doteraz sa syn z toho dostáva, chodím s ním na terapie hrou, učí sa spracovávať svoje emócie, dať to zo seba von cez aktivity s psychologičkou a cez terapie všetky nespracované emócie von.
Takže môj názor je, v žiadnom prípade by som tam dieťa nedala, pokiaľ sa doma dá dieťa zvládnuť a na žiadne odporúčanie by som tam už dieťa nedala.