Ešte chvíľku

,, Baby prííííjem, počujem ako kriči kolegyňa z chodby..
Dnes je ten môj deň D, deň kedy prijímam nedonosenca na pôrodnej sále. Utekám po papiere , cestou chmatnem kufrík RES, jednorazový odev a všetko čo vidím po ceste.
Utekám, bežím ani neviem, pulz mám hádam 300.. Na sále ma čaká ten najkrajší pár manželov na svete, za chrbtom chaos, z diaľky počujem profesora, 26+4, kortikoidy podané včasne, uvidíme... Husia koža je mne asi aj vidieť, mamička má kontrakcie každé 3 minúty, pomedzi sa pýtam aké meno to bude, čo to bude, kedy odtiekla voda a podobne. Zrazu si uvedomím, preboha veď ja stále vravím to..
V očiach matky vidím bolesť, strach, smútok a manžel, ten , ten keby mohol leží tam miesto nej...
,, Počula som, že takéto bábatka ako je to naše sa u Vás zachraňujú preto som sa sem dala previezť, vraví mi šeptom mamička
,, Nebojte sa bude to dobre teraz sa sústreďte na to aby ste spolupracovali s pôrodníkom, odpovedám stroho a v duchu si vravím ,, Kurva a prečo Ťa držali v tej zapadnutej nemocnici doteraz čo ak je neskoro? Nie nemôže byť neskoro zvládneme to a doprajeme jej každú chvíľku..
,, 9.54 chlapec, počujem sa kdesi z diaľky ako kričím a bežím zo sálu na box kde sa robia s takýmito deťmi zázraky vraj..
1.minúta Apgar nula, nedýcha, nechytá sa, adrenalín, rýchlo, kanyla, maska, kyslík, maska, surfaktant, cievka, rukavice vymenené, intubujeme, kanyla č. áno sedí, 3.minúta máme 3 body, poďme ešte jeden vstup, kanyla, lepím, frakcia 70%, áno dvíha hrudník bráni sa, 5. minúta 5 bodov, rýchlo vážime 940g, 32cm, odchádzame...
Kanyla sedí, drž ja dýcham, kričí mi lekár, zladiť naše kroky, neporušiť kanylu a zároveň utekať je troška ťažké a v priebehu chvíle sme na RES a priskakuje ďalšia časť tímu a robí čo treba, malý Pavel, napojený na ventilátor, zohrieva sa v inkubátore, ktorý sa tvári ako bruško.
Lekár udeľuje pokyny, píše lieky, rozhoduje o zaistení veľkých žíl, po zadku mi tečie, do masky sa kotúľajú slzy, strachu, obáv, obáv o tento malý život.. ,, Už je tu s nami 3 hodiny, verila by si tomu? Díva sa do inkubátora Katka, ja sedím pri ňom a končím svoju žandársku robotu ako nadávame papierovačkám. ,, Idem sa prezliecť a čúrať , Baby strážte mi ho, kričím a miznem v šatni na oddelení
Sedím a plačem, plačem lebo viem, že toto je moja práca a viem, že o pár minút prídu rodičia a ja neviem ako a čo im poviem, ja ktorá som pasovaná za osobu čo ukecá smrť , som zrazu bez slov
,, Marie nebrečte byla jste skvělá, něco jim spolu povíme, dopřejeme jim každou chviličku, vraví mi náš lekár.
O pár minút, informujeme rodičov, pohovor s matkou, ubezpečiť ich v niečom a zase utekám poplakať si na záchod. Prešiel deň, dva, tri, môj chlapček začína vyvádzať.. ako mi hlásia baby domov.
Deň číslo štyri sa ani doma nezačal dobre, dcéra má teplotu, vracia, manžel sa balí na služobku, budím susedu lebo viem, že na výmenu služby je neskoro. Pomôže, postráži a ja letím, lebo viem, že moje dieťa je v skvelých rukách.
,, Malý Pavel, cez noc krvácanie do mozgu, rodičia informovaný, prognóza zlá, počúvam od mojej kolegyne, zlýhavanie obličiek, anémia, podávané trombokoncentráty, plazma, ožiarené erytrocyty a hlásenie o tomto ani nie kile múky nemá konca..
Mamička zostarla, neskutočne, prichádza ráno s otázkou: ,, Dáte mi ho na ruky, kým mu tlčie srdiečko? ,, Áno, dáme, dáme Vám každú chvíľku, ktorú budete chcieť, odpovedám automaticky
Kŕmim ho materským mliekom, ktorého má mama kvantá, neviem čo s ním urobí zajtra keď tu náhodou malý nebude.
Nakŕmim si druhého už akčnejšieho ukričanca, robím odbery, kontrolujem hodnoty, pred obedom za asistencie lekára a dvoch kolegýň ideme na skin to skin, kým, kým tlčie srdiečko.. Tep sa upravuje, dýchanie je nastavené.. Takto sedia zakrytý a vychutnávajú si jeden druhého, učia sa od seba.. Malý Pavel ani netuší, akej pokore voči životu učí svojich rodičov, ako ich zraní, keď prestane dýchať, keď sa stane anjelik..
,, Kolabuje, padá, stimul, adrenalín, fuuu je to dobre bol to len moment. Exitus pred koncom to by nám tak chýbalo, vraví Katka a plánuje plávanie a potom saunu, hnusné, pomyslel by si niekto z vonka keby to počul, ale my tieto deti milujeme, preto musíme byť občas ironický aby sme samy prežili.
,, Katka ja milujem vodu v každej forme a aj vodku ale tú len chladenú s ľadom, vravím a volám mojej dcérke a susedke ako sa držia, ubezpečujú ma, že je dobre aby som sa nenáhlila, lebo idú robiť cookies a malá sa teší. ,, Katka však mi Pavel neumrie? Bude troška poškodený ale bude žiť však? Pýtam sa jej otázkou sebaklamu, videla som kde všade je krv v jeho hlavičke a viem aj sama čo to znamená.
Katka má 42, otehotnela v 17 rokoch, má len jedného syna, je lekár, teda bude tento rok promovať, je to krásny muž, jej manžel je pilot, popri synovi a s pomocou rodičov obaja s mužom doštudovali a vychovali syna. Kolegyňa ktorá je stará ako naša klinika sama hádam, stará na skúsenosti a rady.
Pozrie sa na mňa stiskne ruku a ticho povie: ,, Ešte chvíľku a potom mu už bude dobre, vieme to obe. Zo sauny nás vystrnadili športovci a my sa berieme domov.
Doma ma čaká: Mamíííí dívej, jak dokonalé jsou tyhle cookies, objímam svoje dieťa tak tuho až skríkne. Bože, doma vybuchla asi bomba, môj manžel prehádzal celú šatňu, kúpeľňu. Píšem mail pani na žehlenie, že zajtra môže prísť, zbieram hračky, špinavé prádlo, taká klasika keď človek dobehne neskoro domov. Premýšľam nad drobčekom, či ho ešte stihnem. Ukladám dcéru spať, dívam sa na ňu dlhšie ako zvyčajne, čítam si, učím sa na skúšku..
,,Pavel, katastrofa dva kolapsy ani nejdem menovať, rodičia informovaný, že sa jedná možno o posledné hodiny, sú tu každú chvíľu.
,,Baby poklesy, čo ideme robiť? Lekárka sa na mňa díva a ja viem, že nič, že v jeho prípade mu už len doprajeme pokojný odchod. Dnes to vyzerá pokojne, konštatuje Katka
,, Volajte lekára rýchlo, vyskakujem z kresla, rodičov nech utekajú už je asi koniec. Lekár spí vedľa, je tam hneď, rodičia po pár minútach.
,, Je nám líto udělaly jsme pro Vašeho chlapečka vše co šlo, rozlučte jse s ním, dochází k selhávaní , má před sebou již jenom pár minut, konštatuje lekár.
Otváram rodičom inkubátor, nech ho môžu poriadne absorbovať, dýchať jeho vôňu a rozlúčiť sa s ním. Rodičia chcú ostať do poslednej sekundy, nesúdim ich, nevyháňam, majú potrebu tu byť, doprajem im ju, aby vedeli, že ich syn navždy odišiel. Prečítali sme si každá v dnešnej skupine, že dopriať rodičom každú sekundu je dôležité, aj keď je to niekedy ťažké snažíme sa toho držať.
Keď je na monitoroch len rovná čiara vypínam ich, nech rodičov ešte viac nedeprimujú. Vyberám drobčekovi kanylu z krku a dávam ho rodičom na ruky. Rodičia sa s ním túlia, lúčia. Vypisujem papiere, volám kam treba a beriem synčeka rodičom z rúk. Odchádzajú bozkávajú ho na rozlúčku, v ich očiach je vidno to čo som tam videla na pôrodnej sále.
A prečo ešte chvíľku? Často odkladáme niečo a vravíme si ešte chvíľku a pôjdem tam, urobím to, zabúdame človeku povedať ako ho máme radi, ako nás niekedy hnevá, žijeme podľa pravidiel, ktoré sa nám nepáčia , ale sami sme si ich vyrobili častokrát. Neznášam pražské letisko, príde mi malé na to čo všetko sa tam deje. V to ráno kedy som poslala moje prvé dieťa na druhý svet, pomohla mu stať sa anjelikom, ticho dôstojne, som sadla do auta, ale nešla som domov, ale na letisko aby som si vyzdvihla môjho manžela, kúpila si skvelú kávu v STARBUCKS za šialenú sumu a dívala sa na tých ľudí, utekajúcich k blízkym, za biznisom, dovolenkou. Pritúlila sa k môjmu mužovi a užila si s ním ešte chvíľku bez našej dcéry a pripomenula si začiatky nášho vzťahu keď som ešte nemala strach z masy ľudí, keď.... keď som ešte nemusela rodičom vravieť, že ma to mrzí, že sa viac nedalo, pripomenula si časy keď mi ešte chvíľka pripadala ako samozrejmosť.