Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri

Ľudia, ktorí si nevedia priznať chybu

bubinko83
12. aug 2013

čo je to za ludi ktory si nevedia priznat chybu a kritiku na svoju osobu? a vždy hodia vinu na druheho a oni nikdy za nič nemožu?

zuzitko74
12. aug 2013

@bubinko83 Keď som čítala návod, ako odhaliť psychopata, tak to bol jeden s príznakov.

bubinko83
autor
12. aug 2013

@zuzitko74 to fakt? 😀

zuzitko74
12. aug 2013

@bubinko83ano, nebol to pokus o vtip.

cerez
12. aug 2013

@bubinko83 Tak málo kto sa vie pozrieť do zrkadla a priznať si svoje chyby. Ide to veľmi ťažko. Ale je fakt pravda, že túto vlastnosť by si mal každý osvojiť. Ja si napríklad viem, aj keď v tú chvíľu to ide ťažko, no keď hlava vychladne a pozerám sa na to objektívnou optikou, tak si uvedomím, že som sa mohla inak správať, inak konať.
Ale tiež mám osobnú skúsenosť, keď som bola neprávom pošpinená, a dotyčná stále mele svoje dookola, že ju nechápem a veľmi som jej ublížila. Neviem ako, neviem čím, nechce povedať, komunikovať nechce, jediné čo vie, len ohovárať. Tak si vravím, nie je čo riešiť s bláznom, ktorý nemá konkrétne argumenty a vidí len druhých ako zlých. Miesto toho, aby si práve načrela do svojho charakteru a uvedomila si, že nie vždy za problémom musí stáť druhý, problém má sama dotyčná. Takže ako vravíš, nevie si priznať svoju chybu, svoju kritiku lebo je lepšie predsa riešiť chyby druhých ako svoje.

bubinko83
autor
12. aug 2013

@cerez ano to je pravda že je to tažke priznat alebo počut od druheho aj to zle na seba ale ja si to važim teda nie hned ale s odstupom času si uvedomim že človek mal pravdu .Ale mam na mysli ludi ktory si za ten svet chybu nepriznaju a pritom vedia že je to pravda .Neviem či si tym dvihaju ego alebo si myslia že su dokonaly v očiach druhych.

cerez
12. aug 2013

@bubinko83 Treba počuť na seba aj kritiku. Z čoho iného by sme sa mali poučiť. Veď ako sa aj hovorí "aj niečo zlé je na niečo dobré". Môžme sa z toho poučiť. Keď chceme. Nemyslím si, že si tým niekto dvíha ego, skôr je problém v tom, že v čom vyrastal. Či bol niekto, kto mu mohol ako dieťaťu predostriť aj pravdu, ktorá bolí. Treba chváliť, treba povzbudzovať, ale nezabudnúť niekedy aj povedať aj kritiku čo urobil nesprávne, ale na budúce už bude konať inak, lepšie. Ale ak je vo výchove preferované dieťa, ktoré len moje dieťa je lepšie a druhý sú zlý, tak sa vytvára sebaklam. Tak si do budúcna vytvára o sebe, že je dokonalý a bude kritizovať len druhých. Je tak?

bubinko83
autor
12. aug 2013

@cerez no ja viem že je to vychovou teda v tomto pripade určite čo ja myslim 😉 bohužial musim zmenit postoj ja lebo inak ma to zruinuje.Musim zmenit seba v prom rade.

cerez
12. aug 2013

@bubinko83 Dá sa to, držím palce.

bubinko83
autor
12. aug 2013

@cerez si to skušala? 😉 Bohužial su aj takyto ludia a ja to beriem ako prinos a myslim že mi maju niečo v tomto živote dat.Naučit ma to .

tykat
12. aug 2013

@bubinko83 tak ja osobne s tymto mam problem. Totiz moji rodicia v nas so sestrou tolko hladali chyby a vsetko hadzali na nas, ze uz nevieme rozoznat kedy chybu robime a kedy nie, do toho rozne citove vydierania. No a potom sa v mi zivote striedaju obdobia ked som vdaka manipulativnej vychove schopna priznat sa aj k atentatu na JFK a su obdobia ked startujem ako cert z krabice a nepriznam nic, a citim krivdu za vsetky tie viny ktore boli na mna hadzane nepravom a kde som bola roky utvrdzovana v tom ze som neschopna nula ktora sa ani postavit poriadne nevie. A potom su chvile kedy sa zmietam medzi tymito dvomi stavmi a pochybujem uz aj o tom co na vlastne oci vidim, a nie som schopna zhodnotit ako to je, vzdy sa pristihnem pri tom ze chyba a vinnik sa da posudit vzdy inak, podla toho aky uhol pohladu clovek zvoli a kolko ma o danej veci informacii z oboch stran. A potom niekedy zistujem ze ten koho som pokladala za vinnika nim nie je a naopak ten ktory vyzera byt ako osvieteny svatoziarou je podvodnik a intrigan najvacsi. Takze v hodnoteni KTO UROBIL CHYBU som velmi opatrna.

cerez
13. aug 2013

@bubinko83 Či sa to dá naučiť, to neviem, ale dá sa na tom popracovať. Ak nastal nejaký konflikt, prvé čo som urobila, tak som za sebou plesla dvere. Žiadna komunikácia, žiadna konfrontácia. Len výbuch, hnev a zavretie dverí. Ako som sa stala mamou a bývali sme v jednoizbovom byte, nemala som zrazu kde odísť a čím plesnúť - dvere. 😀 Musela som si problém vydiskutovať. Vypočuť si aj iný názor a opačná strana tiež. Hnev bol, klamala by som. Ale nechala som tiež tomu emocionálny kľud. Keď ten najväčší hnev prehrmel a začala som už rozmýšľať racionálne, bola som schopná sa vrátiť a povedať vec bez emócii, urážok. Keď sme si to vydiskutovali a uznali sme si napr. spoločnú vinu, ospravedlnili sme sa jeden druhému. Aj keď je chyba u mňa, ospravedlním sa. Rovnako aj deti ma už naučili. Nedá sa urážať a nekomunikovať. Bez toho sa nič nevyrieši. Nie každá kritika na vlastnú osobu je niečo zlé. Aj to nás môže posunúť dopredu.
Ináč dávam za pravdu aj @tykat, to je druhý extrém.

vejula
13. aug 2013

@bubinko83 najhoršie ked chceš s takym človek vykomunikovať, nejako najsť riešenie, kedže vieš, že obaja možno citime krivdu a mame pocit, že sme ukrivdení, a ten druhy ťa odbija tym, že ja nemam čo riešiť, ja som super dokonaly, ked si priznaš chybu dojdi ospravedln sa mi a môžme byť za dobre 😖 ... t