Mám starosti o dcérinu budúcnosť.

Prajem všetkým krásny a úspešný Nový rok 2020 🙂

Mrzí ma, že sem prispievam depresívnou diskusiou hneď v Novom roku. Mám dve deti- dcéru (čoskoro 29) a syna (26). Deti nikdy neboli na učenie, syn mal problémy so sústredením, teda má iba výučný list ako maliar/natierač, ale darí sa mu, pracuje ako živnostník. Dcéra má strednú školu s maturitou, Obchodná akadémia. Keďže jej učenie nešlo, vysoká škola nepripadala v úvahu. Hneď po maturite sa zamestnala, pracovala vo výrobe, ale práce striedala, nikde sa jej nepáčilo, nikde dlho nevydržala. V 20ke prišla s tým, že odchádza do zahraničia, že u nás na Slovensku pracovať nechce, že si chce zarobiť peniaze na bývanie. Samozrejme som ju podporila, keďže s tými platmi to u nás nie je žiadna výhra. Odišla do Írska, pracovala v hoteli, neskôr v domove dôchodcov. Bola tam 5 rokov, potom ju to tam omrzelo, prestalo baviť a vrátila sa domov na Slovensko. Čakala som, že si kúpi nejaký pekný byt, nájde si tu prácu. Miesto toho si kúpila chatku, pravda, prerobila si ju, zrekonštruovala, ale nechápem čo ju to napadlo bývať v chatke, tam sa predsa chodí rekreovať alebo na víkendy, ale bývať? Manžel ani ja jej krok nechápeme, ale teda dobre, kúpila si ju za svoje zarobené peniaze, nepožičiavala si na ňu. Viac ma mrzí, kam sa jej život uberá. Čakala by som, že si nájde prácu, za tie roky v zahraničí sa jazyky naučila, nemala by mať problém nájsť si prácu aj u nás na Slovensku. No ona chodieva do zahraničia za prácou. Na Slovensku nepracuje. Cez leto bola v Dubaji ako animátorka, v septembri pracovala na akejsi farme v Škótsku. Cez sviatky je doma. V januári odchádza ani neviem kam. Potom sa vráti na mesiac-dva, je doma, oddychuje a potom zase ide niekam preč. Nechápem tento jej kočovný život, je toto normálne, veď bude mať 29 rokov, čakala by som, že prevezme zodpovednosť za svoj život a bude chcieť niečo viac ako pendlovať medzi krajinami a robiť práce, ktoré zvládne aj človek so základnou školu a akýchkoľvek predošlých skúseností. Učenie jej nešlo, ale je šikovná, pracovitá, verím, že prácu by si určite našla aj doma. Neviem ako dlho chce takto žiť, čo bude robiť v 40-ke, 50-ke? Aký bude mať dôchodok? Mala by rozmýšľať do budúcnost, keď sa s ňou o tom rozprávam, keď sa jej snažím dohovoriť, len ma odbije, aby som ju rešpektovala. Čo jej na to povedať? Zbytočne sa potom pohádame.

Ako by ste reagovali, riešili by ste to? Viem, že je to jej život, ale ako matka sa, myslím, právom obávam o jej budúcnosť.