Osamelosť prvočísel - problémy dospelých nadaných, alebo dospelých s ADHD, alebo dospelých s PAS
Ak máte nadpriemerné IQ, necítite sa niekedy príliš osamelo? Podobne ak ste ako mali ako dieťa poruchy pozornosti - zmenila sa táto vaša inakosť smerom do dospelosti, alebo vám roztržitosť alebo slabšia schopnosť sústrediť sa stále spôsobuje problémy?
Niekedy mám pocit, že nadanie je za trest. Znie to namyslene, ak človek povie, že ma nadpriemerné IQ. Dostala som to do vienka, nedá sa to odo mňa oddeliť. Nie je to na človeku vidieť a ja to naozaj nikomu na počkanie nevešiam na nos. Chodila som do tried pre nadané deti od základnej školy, mám analytickú prácu.
Nedokážem nikdy zastaviť myseľ. Nie som netrpezlivá, ale často vidím že rozmýšľam iným spôsobom ako moje okolie. Rýchlejšie. Pamätám si oveľa viac detailov aj dlhé roky. Väčšinou musím svoje okolie na tie detaily upozorniť, dokážem akoby komplexnejšie vnímať situáciu z rôznych uhlov pohľadu.
Často býva spojené nadanie + slabšie sociálne zručnosti. Áno to som celá ja. Nie je to len introvertnosť, je to čosi oveľa hlbšie. Práve pre ten spôsob rozmýšľania sa oveľa ťažšie hľadá niekto, s ktorým sa dá ten spôsob rozmýšľania zdieľať. Túžim, aby aj mňa raz niekto blízky prekvapil a dokázal ísť so mnou na jednej vlne.
Mám v hlave také šuflíky, kde sa mi triedia informácie - všetko o osobe A je uložené na jednom mieste, všetko o mieste B na jednom mieste... Podľa mňa práve toto je súčasťou rýchleho vyhodnocovania informácií. Ja to takto robím prirodzene, odmalička. Akoby každú činnosť robím vedome a vnímavo a preto si z nej zapamätám veľa podrobností. Mám pocit že navždy, aj po rokoch.
Čo k životu nutne potrebujem je spravodlivosť a pravdivosť - ja okamžite viem, ak mi ľudia zaklamú, alebo niečo zatajujú, ak si niečo, čo im nepatrí prisvojujú atď. - práve preto, akým spôsobom mám veci v hlave zatriedené + všetko dlho pamätám. Ak niekto raz povie tak a druhý raz inak - strašne ma to mätie, zo zdvorilosti by som ho nekonfrontovala, ale okamžite vycítim manipuláciu a už tomu človeku nikdy nedôverujem.
Zrejme toto všetko aj vysielam smerom k ľuďom a preto je to tažké nájsť niekoho spriazneného.
Máme v širšej rodine u detí všetko: ADHD, nadané dieťa s vysokým IQ, autizmus. A ja si myslím, že aj u niektorých dospelých členov neodhalené ADHD aj nejaké autistické črty. Nakoľko sme žili ako deti v dobe, keď diagnostika nebola ešte taká pokročilá ako dnes.
Vlastne asi iba chcem nájsť niekoho, kto to má podobne. A akoby nájsť návod ako z takých pocitov vybŕdnuť
@julish Nie, ja len vidím ako o sebe píše. O bežných veciach, ktoré nemajú s inteligenciou nič spoločné a dáva sa kvôli nim do polohy ako keby bola kvôli nim viac ako ostatní ľudia. Keby si čítala moje komentáre, tak vieš, že ja si teda o sebe rozhodne nemyslím (a ani nepotrebujem myslieť), že som niečo viac.
@zuzitko74 ja sa niekde hnevám? 🙂 Ja som napísala svoj pohľad na vec. S nikým sa nehádam, na nikoho nie som ani nahnevaná. Veď som sama napísala, že dotyčná vyššie má iný názor a je to v poriadku. Mimochodom aj to, čo vnímaš ty, je v konečnom dôsledku len tvoj dojem a nie pravda. Tak si asi nezvolila najsprávnejšie slová.
Bolo toho vela napísaného, s niečím súhlasím, s niečím nie, no skúsim pridať ešte iné postrehy.
Keďže problémom je blízkosť, citové spojenie s niekým, zamerala by som sa na EQ a nie IQ.
Mám pocit, že dosť očakávaš od vonkajsich okolnosti, tvojho okolia, ľudí, prace, školy, že by ti mali priniest pocit spokojnosti. Ja by som sa viac zamerala na hľadanie šťastia, spokojnosti v sebe, aby tvoje šťastie nebolo závislé od druhých.
Možno sú tvoje očakávania skratka vysoké, rovnako ako sa ty veľmi obetuješ, čakáš, že sa budú aj ostatní. Pokial nie, si z toho sklamaná. Možno toho oni ani nie sú schopní. Skúsila by som zmenšiť svoje očakávania, a všímať si veci, ktoré pre mna druhý spravil, i keď je to maličkosť v porovnaní so mnou, z jeho pohľadu to môže to dobro, ktoré mi dáva, ktoré čakám. Len treba zamerať pozornosť, všímať si aj maličkosti a byt za ne vďačný.
Podľa toho, co píšeš, nesie správanie rodiny znaky vydierania a obchodu niečo za niečo. V tom ti pomôže asi len vlastný pocit spokojnosti z toho, ze si urobila niečo preto, že si sama chcela a nie preto, ze sa ti to vráti. Keď nie, ber to ako realitu. Realita je, ze ľudia sú aj egoisticki, nespravodliví, nevďačni, sebeckí, vulgárni, arogantní, nadávajú .. mna to vracia spat do skutočného sveta, som im za to vdacna, inak by som žila vo svojom vysnívanom svete.
Ak nie v mense, práci, spájaj sa s ľuďmi inde, tu na MK, net. Cielene si mozes vytvárať sieť kontaktov, dať sa do skupiny, pridať si niekoho k obľúbeným, ak ti niekto svojimi názormi sadne. (Ja to už robím, lebo i ja mám pocit, že podobne zmýšľajúcich ľudí potrebujem viac.)
V neposlednom rade, skús do svojho života vniesť viac radosti, veselosti, spontánnosti. Sociálne kontakty sú i o tom, užiť si trochu, zabaviť sa, nielen riešiť a pomáhať. Mne pride, že to tu trošku absentuje. Niekto nemusí mat rovnako vysoké IQ ako ty, no môže priniest do tvojho života viac radosti, iný empatie a porozumenia, kreativity či pokoja a to s inteligenciou súvisieť nemusí, ale na iných úrovniach tvoj život obohatí a možno prinesie tu vytúženú blízkosť. Veď nemusí byt niekto podobne nadaný, aby bol schopný ta chápať.
@tiika Velmi pekne, dakujem, je to pravda. A ja taketo svety trochu aj mam - len to ze virtualne. To mi niekedy pride uz ako choroba tejto doby 🙂 Preto naozaj som sa aj prihlasila do skoly - dufam, ze tam budu podobne ladeni ludia. Je to odbor zamerany tak trochu na umenie, cize je to taka cira radost... A proste potom zase budem mat skadial cerpat energiu pre seba a ako hovoris, viac si vsimat malickosti a byt za ne vdacna.
Presne takéto niečo som ti chcela poradiť, aby si sa realizovala v tvorivej činnosti, hľadala spojencov v umeleckej obci, kde zvýšená citlivosť a vnímavosť naberá iné kontúry.
Autorke: myslím, že dochádzaš k správnemu záveru (nekriticky skonštatujem za všetky prispievateľky - sme rady, že sme Ti k nemu pomohli 😉☺️), no dovolím si ešte jednu radu, alebo skôr odporúčanie, vychádzajúce z mojich osobných postrehov - alebo skôr osobných skúseností. Som veľmi podobný typ človeka, ako Ty. Trvalo mi dlho, kým som sa naučila nastaviť si hranice. Prešla som si mnohými sklamaniami a krivdami, kým sa mi to podarilo. Človek totiž obyčajne vychádza sám zo seba - a vo svojom prirodzenom bytí si neuvedomuje, že ten druhý to môže vnímať (a spravidla aj vníma) ináč. Nastaviť si hranice - znamená prestať si ľudí idealizovať. Neočakávať od nich ravnako prosociálne správanie. Píšeš, že máš vo svojom okolí ľudí s nacistickými sklonmi - tu je žiaľ realita úplne odlišná od Tvojich očakávaní a na míle vzdialená od Tvojich duševných potrieb. Kompenzovať interakciu takýchto ľudí ochotou a vychádzaním v ústrety Ťa psychicky zabije. O to skôr, že nacistický človek si svoje správanie /počínanie neuvedomuje, považuje ho za normálne a nemá potrebu nič meniť. Kdežto Ty si to všetko uvedomuješ - a emočne strádaš. Jediným zdravým spôsobom kompenzácie je pravý opak - hľadieť a myslieť viac na seba, nenechať sa využívať, dokázať povedať NIE aj za cenu toho, že budeš v očiach narcistu "Ty tá zlá" a "on ten skvelý" a zároveň "ublížený". Zastaviť narcistu v jeho "duševnom požieraní" znamená nenechať sa ním manipulovať, využívať. Vytvoriť si bariéru, ktorú jeho toxicita neprekročí. Dá sa to - len to chce dlhodobý mentálny tréning. No keď ním prejdeš, budeš oveľa oveľa spokojnejšia. Tvoje hranice budú pevné - a nielen Ty, ale aj Tvoje okolie, ich bude vnímať automaticky. Až vtedy dospeješ do levelu, keď budeš schopná vnímať a oceniť aj maličkosti, ktoré pre Teba ten druhý robí. Toto je proste chronológia, ktorou si musíš prejsť, ak chceš pri plnom duševnom zdraví zotrvať vo vzťahu s nacistom. Nevynahradí Ti to ani škola, ani iný kolektív, ani sociálny kontakt s ľuďmi naladenými na rovnakej frekvencii. Isteže - uľahčí Ti to do istej miery jednuchšie prejsť procesom vlastnej transformácie - ale nenahradí ju. Musíš začať od seba a takpovediac "pre seba" - a najlepšie hneď.
Držím palce. 🍀
Ešte by si mohla skúsiť byt viac autentická, sama sebou. Píšeš, že si taká sivá myska. Je to preto, že to tak cítiš, alebo sa skôr prisposobujes okoliu, nechceš vytŕčať? Nie je dobre sa okoliu stále len prispôsobovať, byt vždy za dobrú, s každým byt kamarát. Za akú cenu? Potom človek stráca sám seba. Keď si napr. všimneš, že niekto klame, radšej nič nepovieš. Pokial to tak však cítiš, len nechceš byt za zlu, vyvolať u druhého nepríjemne pocity.. potlacas samu seba. Určite nie za každých okolnosti, no prečo druhému nepovedať, minule si hovoril to a to, urobil to a to? Ved da sa to aj slušne, s rešpektom. A možno sa dozvieš, že on medzitým zmenil názor, na niečo podstatne zabudol, na niečo podstatne si spomenul, a že vlastne neklame.. alebo možno aj áno. No ten vzťah je potom uprimnejsi, ty si pravdivejsia.
@tiika Ano, niekedy vediem vnutorny dialog az davno po situacii - co som mohla/mala povedat. Nie je to ze by som sa nezapajala, ale ked vidim, ze ludia nemaju rovnaky konicek, zaujmy, tak neviem najst temu rozhovoru. Introvertnost je za tym, nic ine. Som radsej posluchac. Tak isto ak vidim, ze clovek lpie na svojom nazore, tak som radsej ticho. Pretoze viem, ze u toho cloveka to vobec nezarezonuje, ze sa urazi, ze pojde do hadky... To je asi tolerancia, ma pravo na svoj nazor. A ja mam pravo nebyt zavalena jeho argumentami, s ktorymi nesuhlasim. No blizkym osobam - muzovi, kamoskam alebo sestram poviem vsetko. Moj muz mal casto nazory zo svojej rodiny (ved koniec koncov je to prirodzene), tak trochu autoritativne nazory - takto to bude a hotovo, nedebatuje sa o tom. Sme spolu uz dlho, vela sme predebatovali je uz schopny pozriet sa na situacie z roznych uhlov pohladu a ja tolerovat tie ich nazory. Nech si to maju ako potrebuju. To su od roznych blbosti, ze kava s mliekom sposobi rakovinu po zasadnejsie veci...
Autorka, z tvojho úvodného príspevku som mala pocit, že sa cítiš osamelo, lebo si reálne sama. Ale čítam, že máš muža, dieťa, rodinu, kamošky... Napriek tomu sa cítiš sama? Buď vďačná za to, čo máš, mnohí nemajú ani zďaleka to, čo ty.
@h2 Nie som sama a napriek tomu sa naozaj citim osamela. Alebo mozno pretazena z toho udrziavania vztahov. Spomenula som si na scenku z Bridget Jonsovej - cosi take, ako bola vo vazeni za drogy a pytali sa jej: A tebe cim tvoj muz skodi? Tiez musis slapat a nuti ta brat kokain?
Moj muz je komplikovana povaha, mozno narcis, mozno asperger, empatia nula bodov. Sme spolu, pretoze dokazem ustupovat a tolerovat. Pre kazdeho zvonka je moj muz velmi zaujimavy clovek, pre mna vycerpavajuco neprakticky. Imponuje mi jeho mudrost, rozhladenost, odvaha. Tak ako vsetkym zvonka. Ma kopu inych zaujmov, kde travi cas a ku ktorym sa neviem pridat. Su to adrenalinove veci a to ja teda nemusim. Zabudne vtedy na cely svet, lebo je tak hlboko ponoreny do zazitkov a kamosov, co okolo seba vtedy ma. On nevyhori, on si proste pri tom vyvetra hlavu a docerpa energiu. Zaroven je ale z namahavych sportov unaveny a potom uz nikam nechce ist.
Vela sme spolu cestovali, kym sme nemali dieta. Potom akoby nedospel, nechal si svoj svet, nedokaze sa nicoho vzdat a vsetka zodpovednost zostala na mne. Nase dieta je uz pubertiak, samostatne, vacsinu casu vonku s kamosmi... Ano, tam je blizkost, ale zase do velkej miery aj take to pubertalne oddelovanie sa, nesuhlas. Chapem ho, ale nenaplna ma radostou to prevracanie oci, len to trpezlivo znasam 🙂 Prave preto, ze som vela casu venovala domacnosti, dietatu, konicky mi zakapali... Ano, to pozna kazda mama, ze ak je ona tou, co vsetko s dietatom riesi, robi, riadi, posuva ho, vodi, vozi... a pride ocko a aj tak sa mu najradostnejsie deti vrhnu okolo krku, a vydzavotaju mu vsetko, lebo im chybal. Mama, co je stabilna a stale pritomna, nie je taka zaujimava.
Rodina v trojici je taka dost ina ako rodina, kde je viac deti... Ked su prazdniny, sme v roli toho, kto sa hra. Sesternice, bratranci su ohodne maldsi alebo starsi. A tym, ze su u nich aj diagnozy, tak to neslo sklbit, aby trebars u starych rodicov boli spolu. Mali sme aj kamosov na prazdniny, lenze dost casto su vsetci rozcestovani. Casto uprednostnim, aby sa s ockom vyhralo dieta, aby spolu mali kvalitny cas, pretoze aj to dieta na neho ked je prec caka, tesi sa...
Rodina je predovsetkym muzova rodina, ja uz mamu otca nemam. Moja sestra byva daleko, vidime sa tiez len ked pospajame rodinne sviatky a ideme to spolu oslavit. Pripadne ak nieco zorganizujem a vymyslim... ona sama ma uz dospele decka. Ak by som sa obzrela do minulosti, vela som sa im venovala, lebo sestra mala komplikovanu situaciu... Druha sestra je nevlastna a byva v zahranici a nevideli sme sa x rokov, sme v kontakte, ale je to zase len virtualny svet. Mame sa radi, ale nie je to uplne taky isty vztah, ako ked spolu vyrastate.
Kamosky mam 2-3 a vidime sa raz, dva razy za rok. Pretoze maju teraz mensie deti ako my. Cize ano, citim sa uprostred tolkych ludi dost casto sama. A to uz sklzam k detailom a obhajobe... Chapem a respektujem, ze vsetci maju svoje zivoty.
Kedysi to bolo tak, ze sme kamaratov ku nam pozyvali, hravali sme stolove hry, travili spolu Silvestre. Alebo aj spolu turistikovali. Potom prislo obdobie deti a to sa davalo dokopy tazsie, sem tam nejaka dovolenka s detmi, Silvester s detmi. Ak sa obzriem, tak casto som znova bola v roli toho ochotneho sluhu. Organizovala, varila, chystala... Muz mi posomral, ak som chcela, aby pomohol aspon s upratovanim... Uz sa mi nechce. Nerobila som to preto, aby mi to niekto vratil. Ale zaroven akoby nemam skadial si doplnit energiu, aby som to robila dalej s radostou.
A ano, pisem vzdy vela. Je to ako vyliat zo seba vsetko a potom ist dalej, lebo aj pri tom pisani clovek vela zbada... Casto vaham, ci dat tlacidlo odoslat 🙂
Je to tak, viem, ze nik to nemoze napravit a najst mi cestu na ktorej budem stastna a spokojna, nik iny len ja sama. Casto potom myslim na to - na co to vraviet komukolvek. A prave to ze to robim cely zivot - ze si poviem na co komu co o sebe vraviet, ci pekne, ci skarede, tak sa toho nahromadilo vo mne vela. A vylievam to tu.
Myslím, že ak to máš takto, je to fajn. Áno, dôležité je si pohovoriť o podstatných veciach.. ale samozrejme, niekedy staci len vypočuť a nechať si názor pre seba 😆
@au1994 ty si to nedočítala a aj tak máš pocit, že všetko vieš, že to ma len dotyčná božský komplex, zaujímavé. Tuším skôr projektujes seba do nej!