Som až príliš empatická a citlivá
Ahojte. Dá sa nejak "naučiť" byť menej citlivá, trošičku nevsimavejsia??
Mojim problémom je, že až príliš sucitim s inými, väčšinou vždy len s jednotlivcami (všetci opustení, smutní, nechceni, a tak ďalej).
Ak stretnem na ulici opusteného psíka, ide mi srdce roztrhnúť, že je sám, nikto ho nechce, najradšej by som si ho vzala domov (doma už mám psíka z útulku) Minule partner zo srandy povedal ze ak ho bude Štindoško hnevať, tak ho zanesie do parku a tam môže robiť zle, no ja som si predstavila nášho psíka ako tam sedí opustený a nechápe, prečo sme ho dali preč, a plakala som ako malé dieťa...
Taktiež zle znášam aj keď vidím partiu deciek ako sa smejú jednému, tiež si vždy predstavím aký je ten chudáčik smutní, ako ho nikto nemá rád a tak ďalej, blbosti...
Alebo stačí, že v meste vidím nejakého osamelého starčeka a príde mi to ľúto, dnes som videla zase krivajuceho ocka (mal očividne jednu nohu kratšiu) s detičkami, také dobro mu išlo z očí, chudáčik mal ruksak roztrhnuty a pri pokladni pozorne počítal peniažky, očividne ich nemal nazvyš, tak mi ho prišlo ľúto a v duchu som ho polutovala, no už som zojej povahy zúfalá...
Nechcem byť taka citlivá, nechcem oplakat každého cudzieho opusteneho, chorého, chudobného človeka / zviera... Nerobi mi problém si kúpiť nota bene, alebo zaniesť psíkovi na ulici granulky, to je ešte v rámci normy taka pomoc, ale aby som plakala za cudzie zvieratá / ľudí? Viem, že nemôžem spasiť a zachrániť celý svet, takto sa nedá ale existovať, aby som sa trápila "keď je celý svet proti jednému chudiatku".
Viete, ako sa nejak odosobnit? Ďakujem
@nyteshade ja som taka bola hrozne kedysi. Rozdavala som druhym detom svoje veci, ked boli smutni ze oni take nemaju, rozdavala som druhym jedlo, davala peniaze z vreckoveho, pomahala s ulohami, projektami a revala som za take veci ako pises.. Vekom a skusenostami ma to preslo do takej miery, ze najcitlivejsia som na deti, zvierata, to aj teraz mi slza vybehne.. ale k ludom dospelym uz nie bez vynimky. Tam si uz viem zhodnotit, kto si za co moze sam a beriem to az moc racionalne. K dospelym som niekedy az necitliva. Ale vyhovuje mi to takto viac 🙂 hlavne menej zlych skusenosti a sklamani. Aj ked este stale mi casto zostane rozum stat nad tym, coho su niektori ludia schopni...
@zuzanka.zuzu v 15tich som mala svoj prvý vzťah, kde som bola znasilnovana, nemohla som odísť, bola som bita, podvádza na a stále sa mi niekto vyhrážal rok a pol, nemám ten pocit, že by so mnou nik nevy*ebal
Ja si nemôžem pomôcť, ale ak niekto sám o sebe prehlasuje, že je príliš citlivý a empatický, zaváňa mi to falošnými tónmi. Niečo v zmysle, jediná moja chyba je, že som príliš dobrá (citlivá, obetavá, ústupčivá, skromná...). Každý nech si podľa svojho doplní 😀.
Skutočná empatia nie je o ľútosti, ale o rešpekte a pochopení toho druhého. V ľutovaní sa nenápadne skrýva štipka pýchy a nadradenosti. A takisto nenápadné súdenie druhých - akí sú tí ostatní hrubí a necitliví... Nevravím, že je to tvoj prípad, nepoznám ťa. Ale v mojom živote som sa stretla so zopár ľuďmi, ktorí boli strašne citlivý, len keď prišlo na lámanie chleba, tak boli citliví hlavne na seba. Čo taký človek v podstate nemá ako zistiť, kedže je tak pevne presvedčený o svojej citlivosti, že si ani nepripustí, že aj on niekedy niekomu mohol ublížiť či ublížil - či už slovami alebo činmi. Takisto už beriem s rezervou, ak niekto sa štylizuje do polohy neskutočne duchovne založeného človeka, už som sa pár krát presvedčila, že takéto "čisté duchovné dušičky" sa vedeli veľmi rýchlo obrátiť, keď išlo o peniaze či iné hmotné statky,
@zuzanka.zuzu cynizmus je tiez sposob ako uchranit svoje citlive vnutro... a mozno o tom ani nevies... cynizmus byva strach zo zranenia..
@nyteshade co v tebe vyvolava tento clanok? bola by si taka ako ta madarka?
@nyteshade poznala som jednu mooooc empaticku slecnu a skoncila na psychiatrii. aj ked u nej sa k tomu pridavali aj ine veci.
pozri, neda sa pomoct kazdemu. musis si vybrat, komu ides pomahat a tam investovat sily, cas, dusevnu energiu.
rozdat vsade maly kusok je tym druhym na nic. to akoby si zo 100 eur kazdemu nadelila cent.
nema zmysel slzit nad kazdym starcekom a psikom.
ver mi, ze ak trafis zrovna na niekoho hodne nevyrovnaného a x-krat uz budes mat pocit, ze je to za vodou a zas zistis, ze je tam, kde bol na zaciatku (a este ta obvini z natlaku a svojho neuspechu a dalsich iracionálnych veci), tak to tvoju potrebu zachranovat cely svet velmi tvrdo preveri.
a ak vytrvas a das si zavazok, ze aspon tohto jedneho cloveka dokazes presvedcit, aby prekonal sam seba, tak nebudes mat sil uz ani slzit. a k problemom zacnes pristupovat racionalne, nie emotivne.
a popritom vsetkom si daj zavazok, ze uz NEBUDES prenasat na druhych pocity, ktore citis ty. pripisujes im veci, co vôbec nemusia citit. lebo v skutocnosti ta nerozcitlivuje ich osud, ale to, co si ty nahovaras, ze by mali v takej situacii citit.
proste rozcitlivujes sama seba (rovnako ako samonasierkovanie). rozvadzas ten pocit do absurdity.
napr. pes v parku nebude ako blby sediet pri lavicke a knucat zialom a nechapanim, co sa mu to stalo (co je situacia, ktora ta privadza k slzam).
pouzije rozum, zmysly (vsak na to mu ich pánboh daroval) a pojde hladat cestu domov. cestou pozere, co najde (ver tomu, ze kus jemne hnijúceho masa je pre psa lahodka, hoci nas by napinalo na grcanie. no ale my nie sme psi, ze ano.), najde si suche miesto na prenocovanie a s najvacsou pravdepodobnostou sa ho niekto ujme, ak uz by sa k vam nedostal.
(okrem iného, keby mne priatel povedal, ze psa niekam odvedie, tak nerucim ako tiger pri predstave, ako sa mokry uzialeny pes trasie v zasnezenom parku, ale mu poviem, ze nech skusi na Stindoska siahnut a "kam padne sekera, tam zatne" 😝 )
takze, investuj energiu do niecoho zmysluplneho a ver tomu, ze toto riadne preveri to, ci si naozaj citliva dusa (stale ta bude bavit pomahat a rozdavat denne pozitivnu energiu), alebo len prehnane emotivne reagujes (po case ta opakujuca sa cinnost pomoci, kde nevidno hned vela pozitivnych vysledkov, unudi alebo otupi - trebárs útulok pre zvieratka).
takze tak ci tak, budes vyliecena zo slzavého udolia.
@nyteshade podľa mna toto, čo píšeš nie je o empatii, lebo tá v ľuďoch vyvolá aj akciu a túžbu po náprave daného stavu. Ak by mi napr muž aj zo srandy povedal, že vyvezie niekam nášho psa, tak by som si ju nepredstavila samu, opustenú, ale jeho so zabalenými kuframi a určite by som mu povedala, že si neželám, aby si robil takúto srandu. Keď mi je niečo ľúto, tak konám. Nájdem psa, naložim ho do auta a idem na veterinu odčítať cip. Keď cip nemá, beriem ho domov, aj keď s najväčšou pravdepodobnosťou okrem svojej dogy mám doma aj iného psa v docaske a hľadám riešenia, kam s ním. Keď dcére mojich krstných nechcel muž zaplatit zazmluvnenie doktorky k porodu a ich to trápilo, lebo nemali vtedy moc penazi, tak som anonymne vložila tých 300eur do obálky a vhodila im ich do schránky, nikdy som im to nepovedala, lebo nepotrebujem počuť slova vďaky. Keď som bola svedkom vybrzdovacieho manévru, kde dotyčný zastavil auto pánovi, ktorý siel asi 40tkou a začal mu kopať do auta, tak som s trúbením zastavila a s ocinom sme na neho vybehli, až sa Fagan zľakol, naskočil do auta a zdrhol. Keď vidím človeka váľať sa na zemi, vzdy sa idem k nemu presvedčiť, či je len ožratý a dáva si slofika, alebo či nie je zranený a nepotrebuje pomoc. Istý čas sme jedného bezdomovca nechali prespávať u nás na dome, v ktorom nebývame... a tisíc dalších reálnych príbehov zo života, kde má nenapadlo lamentovať nad osudom človeka, ale som konala, aby som im pomohla.. ale aj ja som sa už naucila odolávať určitým ľuďom/situáciám. Žobrákom peniaze už zasadne nedávam, keď zobru na jedlo, tak im zvyknem niečo kúpiť a aj to by ste sa čudovali, že nie vzdy sa dočkám vďaky, ale ešte mi aj vynadaju, čo som im k pečivu aj šunku nekúpila, že čo s tým majú teraz robit!😂😂😂
@bodka70 chápem co chcete povedať, no nie je to tak ze by som bola nadradena, mňa len hnevá že zlí ľudia majú všetko čo chcú a dobrí ľudia sú spokojní aj keď len s malom a niekedy ani nemajú to, čo by si zaslúžili.. Ja sa snažím aj z mála takým ľuďom pomôcť, ale nedá sa vždy... A mimochodom, nie som ani pokrstena som neveriaca
@nyteshade , o duchovnosti som nemyslela v zmysle náboženstva, to s tým súvis nemá 🙂. Ľudia sa nedelia na dobrých a zlých, ako hovoria indiáni, každý v sebe máme dobrého aj zlého vlka, záleží na tom, ktorého kŕmiš 🙂. Svoju nadradenosť nemusíš vnímať, ale ľútosť nad niekým je s ním proste spojená.
Ehm o lutosti trochu inak
https://www.advaita.sk/etikoterapia/teoria/zdra...
@nyteshade ked sa fakt hlboko zamyslis, tak zistis, ze svet, kde by vladlo iba dobro, by bola cista katastrofa.
@nyteshade nie nezmenis svoju povahu.Som vo veľa veciach podobná.Tak ako je niekto z kameňa a nevypusti slzu, ty si empatická až príliš.Mne povedala psychologička, že mám ďakovať za ten dar, že viem veci tak prežívať, že som vsimava.no občas to je na príťaž.Ano aj mne je ľúto starých ľudí a rozmýšľam ako žijú, sú šťastní?ake je to smutné byť sám, byť vdova.... v tom je kus uzkostlivosti, strachu....
@bodka70 ja som tiež maximálne citlivá ale nie na to isté čo autorka príspevku ale zas na to keď mám s niekým výmenu názorov potom plačem aj keď sa s niekým pohadam tak plačem a radšej sa prvá ospravedlním aj keď nie je chyba na.mojej strane ale nedokážem by s nikým pohadam a fakt nechápem prečo ale tak zas týka sa to len v rámci blízke kruhu rodiny a priateľov inak nie
Baby sorry ale je velky rozdiel medzi tym byt citliva, vnimava, empaticka a na druhej strane lutovat ludi na pockanie. Sorry ale lutovat starych ludi? Rovnaka blbost ako lutovat babatko ze este nevie chodit. To je ako keby ste povedali nieco v duchu: jeeej ty uz si taka stara, mozes hocikedy zomriet, nic ta uz necaka, a este aj sama no to mi je fakt luto :( no ohromna empatia fakt.
Moja starka bola dlhe roky vdova, zila sama lebo chcela, obe dcery s rodinami ju samozrejme viackrat v tyzdni chodili navstevovat a tesila sa z kazdeho dna az kym nas neopustila. Tesila sa ze moze ist do zahrady a do kostola aj ked s palickou, tesila sa z kazdeho kvietka co jej vykvitol v zahrade, tesila sa z deti, vnucat, pravnucat, tesila sa z dobreho jedla, tesila sa zo zivota! Nase posledne stretnutie som jej stihla povedat ze budeme mat chlapceka a ona sa tak potesila! I ked vedela, ze uz si ho asi nepovaruje ;( nesmierne nam chyba ale v zivote by mi nenapadlo ju lutovat! Myslim, ze ti 'stari ludia' su psychicky ovela ovela silnejsi ako mnohi dnesni mladi a naozaj si nemyslim ze potrebuju nieciu lutost...
A nechcem byt zla ale ta 'pycha' sa prejavuje napr aj tym ako v kazdom prispevku nezabudne clovek pripomenut ako vsetkym pomaha a zachranuje cely svet :(
Kaslite na lutost, je fakt zbytocna
@nyteshade generacia snehovych vlociek .. https://refresher.sk/49382-Nepatris-nahodou-k-s...