Štvorročný syn je veľmi náročný

@taga Ako jedna z mála detí si to pochopila aj z vysvetlenia. Mám niekoľko synovcov a tí sú takí "Satani" že žiaľ vysvetlovanie nepomáha - len sa smejú človeku do xichtu. Prvý synovec bol vychovávaný kľudnou rukou a žiaľ, momentálne skončil na drogách - už ako dospelý. Takže myslím si, že je to individuálne. Rovnako druhý synovec - 4 roky je zlý, dovoľuje si. Niekedy si nechá vysvetliť, niekedy treba dať do prdeli.

@brita7777 môj syn má cez tri roky a nikdy nevystrájal ako iné deti v jeho veku. A od začiatku fungujem 80% lásky, dobrého a vysvetľovanie, ale tam kde je rázne nie, je rázne nie a keď nerešpektuje nasleduje výchovná po zadku a odmietnutie pozornosti. Dieťa má mať pevný rámec a v jeho vnútri sa môže voľne pohybovať. Má vedieť, kde je ihrisko, kde sa môže vyblázniť, ale má vedieť kde je obchod, vlak, kostol a pod. kde má rešpektovať pravidlá. Ja som s výchovou veľmi spokojná, synček je dobrý, rozumný, spoločenský, každému sa pozdraví ako má, miluje prírodu. Neuznávam mamičky, čo robia z detí polobohov a tie sa im hádžu o zem, zúria, škriekajú len aby dostali rodičov do vývrtky. Zvykla som synovi aj tak povedať, že chceš dobrú mamu, alebo zlú mamu. A on sa podľa toho zariadil. Vedel že po tejto otázke nasleduje trest, takže stačila už aj táto otázka a pokojne spravil o čo som ho žiadala. Ale zas za odmenu chodí každý víkend na výlety, cez týždeň vonku na ihriská, doprajem mu veľa zábavy a detskej radosti a keď sa hráme a jašíme som jeho parťáčka a idem s ním do rôznych bláznovstiev a venujem sa mu naplno. Toto je môj spôsob výchovy.

A mám potrebu ešte niečo spomenúť ako v každej podobnej diskusii o výchove - pretože tieto diskusie sa vždy začnú uberať smerom porovnávania a predbiehania, kto to robí lepšie.. takže - nejde vždy len o prístup rodiča, ale o povahu a kopu vseliakych situácii ktorých je v dni naozaj kopa.. tak ako žiadne dieťa nie je rovnaké, ani žiadna matka či otec nie sú rovnakí a tak sa nedá nikdy zovšeobecniť čo ktoré dieťa ako rýchlo pochopí, či nepochopí.. čím viac detí mám, tým viac si uvedomujem, že povaha urobí veľmi veľa a to sa tu často opomína.. všeobecne sa dá asi len povedať, že treba mať pravidlá a držať sa ich, mať pevný hlas a neustupit pri prvom nesuhlase dieťaťa.. povedať to poetický, byť milujúca skala 😉 ale neočakávat, že nikdy nepridu neúspechy.. z tých sa dá poučiť a nastavovať sa do budúcna..

@taga tomu ver ze nebude. A ty uz utekaj dohovarat a prodikat sa

@lianka123 ty si trapna 😂😂😂 predstav si, ze som nemusela ani raz nikomu dohovarat 😂😂😂 najedli sa, obliekli sa a sli von s muzom 😂😂😂 a ja mam cokoladu.. ty si chod udriet niekam, si nervozna

@taga pocuj na teba uz nereagujem, si ako svedok jehovovi, super mas dokonale dieta a muza, vsetci sa poserme. Tschuss

Precitala som cca trostvrtinu diskusie.. Nejdem držať stranu ani jedným ani druhým. Len napíšem svoj názor. Prvé dieťa mam na ceste, takže osobnú skúsenosť ešte nemám. Ale.. Ja som z rodiny kde som bitku dostala. Ale pozor, nieje bitka ako bitka. Iné je baviť sa o bitkách psycho otca/matky, ktorý si rieši cez bitky nevinného dieťaťa svoju chorú hlavu. A iné je dostať "bitku" keď dieťa naozaj niečo závažnejšie vyparati. Ja som z tej druhej kategórie, keď sme doma, alebo v škole urobili prusvih, došiel otec s "remenom" (ja už som mala natiahnuté troje tepláky na sebe 😂) a proste som dostala pár vôbec nie žiadnych silných práskov po riti 🤷‍♀️ nebola som už žiadne bábätko a teraz ako dospelá som si sama vedomá, že som si teda zaslúžila, za to co som urobila vtedy. Od mami som dostala párkrát v puberte facku, tiež som si zaslúžila. Robila som kraviny. Videla som na oboch, že ich to boli viac ako mňa a nebili ma zďaleka pravidelne. Ale keď môj pruser presiahol mieru, tak sa párkrát neudržali. No a dôjdem k záveru, nemám naozaj žiadnu traumu. Dokonca teraz sa na tom bežne spolu smejeme, že "pamätáš jak som vyviedla to a hento jak si ma zmastil"? 🤷‍♀️😄 Mame s rodičmi krásny vzťah a menší preplesk po riti mi neublížil. A tak isto som mala rešpekt v oboch aj bez tých občasných prepleskov. Nie, nezačala som mať rešpekt, alebo nejaký strach až po nich.. Na druhej strane neuznávam psycho-zenske, ktorým vyletí ruka stále keď dieťa spraví nejaký napriek, ani tie co ričia na decko na cele sídlisko. Za zvysenie hlasu jednoznačne som, keď treba. Ale nie jacat na ulici hodinu jak nejaká socka. No a posledny môj postreh: mam kamošku ma dcéru, je veľmi drzá, zákerná a vždy robí niečo naschvál. Ma 3 roky. Kamoška je pedagóg a ten typ povahy, že na dieťa, len kľudne a bez zvysenia hlasu a pokojne vysvetľovať... Dvíha sa mi tlak, keď vidím malú ako s kamoškou lomcuje, robí jej zle, capá ju... no proste čistá zakernost... A kamoška nič.. Lebo na dieťa sa nekrici 🤦‍♀️uf..toľko môj názor..