Veľmi túžim šoférovať, ale mám strach a nedôveru v samu seba
Ahojte , obraciam sa ku vam s mojim problemom, mam totiž uz niekoľko rokov vodičský preukaz,,zaplatila mi ho rodina k narodeninám,ja sama by som si ho asi doteraz neurobila, takže iniciatíva bola na ich strane. no a teda
,bala som sa zozaciatku ale autoškolaa bola super,od prvej jazdy ma to neskutočne bavilo,tesila som sa a ako šoférka si myslím ze som bola dobrá, dokonca aj rychle jazdy ma bavili. Skúšky som dala na 1. No a potom akoby utalo a ked som mala sadnúť do auta bez ,, pomocných pedalov a inštruktora sekla som stým. Vyhral strach a nedôvera v samu seba .. neverim si proste ze to dam,ze viem jazdiť sama, bojim sa ze to kdesi buchnem,oskrem, nezabrzdim,nevytocim zákrutu. Odvtedy som skúšala pár krát na dodávke s otcom.. po jednej jazde ma to opäť chytalo,ale bala som sa proste ze sa stane kdesi chyba.. pretože sa mi aj stalo ze na hlavnej som mala odbočiť no akosi som to na dodavke zazmatkovala a vyhodila smerovku az na poslednú chvíľu a auto za mnou ma vytrubilo tak som ostala stáť a nakoniec slandalej rovno,tak ma všetci obehli..a tak to su take chyby,no neverím si ale možno bola chyba v aute, zla viditeľnosť v spätakoch. No a tak zase neskúšam , priateľ ma auto no mam rešpekt a snim ani nechcem šoférovať lebo on je večný kritík a ponižuje iných vodičov a mne to ide na nervy. Ide z neho taka blbá energia.Proste najradšej by som si kúpila ojazdené auto a sla skúšať sama s deťmi. Teda mam jedno 2 ročne a cakam druhé. Teda neviem či je vhodný cas ale neskutočne mam v sebe ten chtic začať a naučiť sa,kvoli sebe a deťom. Nebyt odkázaná na bus a priateľa.
Ja som si urobil vodicak este pocas skoly. Profesional som nebol, ale skusky som nakoniec zrobil. Vzhladom na chybajuce sebavedomie som nemal velku chut jazdit kedze som mal aj blbeho instruktora cize som aj dlho nejazdil.
Raz v zime som isiel na kamosovom aute na letnych pneumatikach a vela vtedy nasnezilo. Urobil som hodiny na kruhaci, ale chvalabohu do nikoho nenabural. Potom som roky nejazdil, ani mi to nejak nechybalo. Da sa povedat, ze z neopodstatneho strachu som odmietal soferovat.
Jedneho dna som vstal a rozhodol sa, ze to musim prekonat. Jazdieval som po veceroch na maminom aute ked nebola premavka aby som si zvykol na auto a "ucil sa" kde je aka krizovatka atd. Nabral som trocha sebaistoty a potom som zacal jazdit s mamou cez den a uz to nejak slo potom.
Skuska ohnom bola ked som siel na vlastnom prvykrat do zahranicia sam. Rodicia trvali na tom, aby som si cestu rozdelil na dva dni. V pohode by som to dal aj na supu. Potom ma to natolko zacalo bavit, ze som za 2,5 roka nabehal 90 tisic 😀
Zacni jazdit sama po veceroch. Pre mna to bola aj forma relaxu. Zapol som si hudbu v aute a proste som siel. Zatial som uspesne bez havarie.
Ahoj.Bola som ako ty.Mozno este vacsi strach.Vodicak mam sice od strednej,ale auto som nemala a ani nepotrebovala.Avsak situacia sa zrazu zmenila,ostala som sama s detmi,praca mimo mesta bez spojov,skolka mimo,skola tiez.Teraz uz manzel mi nechal auto pred domom na a chod.Prve rano v zime,sneh,poladovica,nespala som celu noc,totalne vyklepana,ale dala som to do prace aj vecer späť.Pomohlo mi,ze mam blbu pracovnu dobu a tak skoro a neskoro uz nebolo aut na cestach,isla som pomalicky.Ako hodil ma do vody,lebo by som sa vyhovarala donekonečna a asi aj kvôli tomu prisla o prácu.Najprv som ho chcela zabit,ale nakoniec som vdacna.A podotykam,otehotnela som,takze tehotenstvo nie je vyhovorka,ak sa citis dobre,neviem si predstaviť s bruchom na peso riesit deti a nakupy atd.Skus to aj ty,ist sama-hlava je viac v klude,bocnymi cestami navecer.Neskutocne ti pomoze byt mobilna potom s babatkom aj v tehotenstve,mna nemal kto vozit do poradne atd.Behom mesiaca som sa do toho dostala,strach ustupil a vsetko uz robis podvedome,spomenies si.A pocas tehotenstva som vymenila za automat a vysoke auto,s bruchom mi to bolo ovela pohodlnejsie a automat je proste super vec.Ak mas moznost kup si hned take a mas pokoj na par rokov.Musis ten strach prekonat,inak to nejde a potom budes happy.
Tu nepomôže nič len nasrať sa jazdiť a jazdiť aj ja som zažívala to isté a teraz si neviem predstaviť chodiť bez auta nedajbože čakať na MHD
citala som si len nazov, ja som mala havarku v taliansku a nedokazala som sadnut 20 rokvo na volant, zijem s taxikmi, autobusnmi, vlakmi, odvozmi, keby ide o zivot zrejme odsoferujem, traumu som ale neprekonala..lenze ja NECHCEM, je mi zle z arogancie a egoizmu ludi na cestach..som presvedena, ze kto chce velmi lahko mu moze pomoct dobry psycholog ci uz EMDR terapiou, alebo hypnozou..
Ďakujem všetkým za podporu a pekne komentáre, dodali ste mi trochu odvahy, hlavne ked viem koľké/koľkí ste si tym prešli/ prechádzate a chápete ma. Zameriam sa teda najskôr na kúpu nejakého auta v najbližšej budúcnosti ,nebudu mat zmysel Teraz kondičné jazdy asi,aj tak by som na priateľovom nechodila.. uvažujem aj nad tým manuálom,lebo mám dosť strachy z kopcov a kruháče a ze mi to kdesi skape alebo sa nerozbehnem. Ten automat ozaj vyzerá ľahúčko.. budem riešiť auto v prvom rade a po pôrode sa do toho budem snažiť dostať ma 100%. Lebo z predstavy ze vsade chodim s dvoma deťmi peso v meste je mi zle..uz Teraz s jednym mi je zatazko , koľkokrát nemôžem nakúpiť co chcem,lebo ,,pesibus,,.. a tak ..chcem byt normálne fungujúca matka na plný úväzok. 🙂
@teleskop tak toto muselo byť ťažké, a nedá sa ta trauma už nikdy prekonať? Myslim rozhodnúť sa pomaličky po kúskoch a osmelit sa potom ...do mňa raz jedna vrazila do zadného boku (išla z bočnej ja na hlavnej), odhodilo mi zadný bok aj s autom asi meter (vrazila do môjho zadného rohu), nič sa nestalo, nešli sme rýchlo, ale pol roka som sa bála ísť za volant, zrejme zo šoku čo som mala, potom som sa už prekonala...ty si mala zrejme vážnu nehodu
@marcellka32 ako som pisala ja nechcem, som presvedcena ze sa da, pisala som to v prispevku...ale ja nechcem nemam motivaciu, vidim ako sa chovaju ludia na cestach (ako spolujazdec, ako cyklista) a je mi kazdy rok viac a viac zle..Tiez to povazujem za zbytocne neekologicke a neekomnomicke, ale to bezny clovek nepochopi...
ahoj ja som zacala jazdit skoro po 20tich rokoch
narodil sa nam syn a vtedy auto potrebujes
kupili sme druhe mansie jazdene (manzel ma kombika) zacinala som s manzelom a spiacim drobcom na slepej ulici u nas v dedine asi pol hodky sme trenovali rozbeh ( mne to vzdi zdochynali) takze sme sli rozbeh brzda rozbeh brzda potom cuvanie a takto dokola potom pomalicky domov parknut na dvor a takto zopar dni musim pochvalit manzela mal trpezlivost a vsetko mi povysvetloval
potom som zacala jazdit sama s drobcom tiez tam bola nervozia ale ze mi niekto zatrubil mala som na haku dali sme Z aj ked to vidici neberu vazne ich problem
hlavne jazdit pomay zo zaviatku a pojde to a uprimne doteraz racej soferujem sama
takze ak mas niekde nejake menej frekventovane cesty zacinat tam ale urcite az po porode ja som tiez tetaz tehu a siferuje sa mi dost zle
tak drzim palce treba zacat na svojom aute ked aj buchnes je to len plech ja som uz tiez😉drzim palce
Ja už som to tu pár krát písala, keď som sadla prvý krát sama do auta urobila som totalku, keď som po rokoch zas začala narazila som do MHD... strašný blok som mala potom. Zas prešlo pár rokov a už som musela jazdiť, tak som dala kondičné, potom sama keď nebola premávka a tak nejak som naberala skúsenosti po troche veľmi opatrne až som strach prekonala. Teraz som na tom tak, že keby nemám auto, som ako bez nôh, už je mi to úplne prirodzené a mám za sebou 4 roky denno-denneho jazdenia bez nehody...klop klop
@teleskop tak áno, pokiaľ nie si nútená auto použivat...ja bývam v podstate v malom mestečku (pre mňa je to dedina), ale neviem si predstaviť chodiť stále vlakom (chodila som 10 rokov denne 50 km tam a späť), stanica ďaleko od domu peši, na taxi nemám denne peniaze len ak občas idem na akciu či večierok, bus ide 2 hodiny do hlavného mesta (bývam 40 km od ba)...a je to aj o pohodlí, naložim sa do auta, idem po deti, na nákup (ja by som to inak časovo nestihla), keď ti poviem aký som mala rozvrh 10 rokov: ráno o 5.30 autom na stanicu, tam som ho nechala, išla vlakom 40 km, do stanice ešte 20 min busom do práce, o 14.45 som vyrážala z práce, vlak šiel 15.10-16.00, vystupila som z vlaku naskočila do auta a bežala do školy do družiny a potom autom do škôlky (škôlka bola do 16.30), peši by som to nestihla, takže pre mňa je auto veľký pomocník 🙂
@marcellka32 takze si motivovana tak najdi odbornika a lahko ti pomoze, podla mna je to lahko odburatelny strach
@teleskop ja šoférujem denne, nikde som nepísala, že mám strach 🙂
@marcellka32 aha 🙂 ja ze si zadavatelka 🙂
Hlási sa mega stresák. V autoškole som jazdy zvládala bez problémov, no aj tak som stresovala. Vodičák som si musela urobiť, inač by som sa nemohla po MD vrátiť do práce. Keď som ho urobila, strašne som sa tešila. Potom som ho mala pól roka na okrasu. 😃 Až som bola donútena šoférovať. Najskôr som chodila sama. Potom ako mi to 3 krát zdochlo na križovatke a vytrúbili ma, tak som si dala na auto "Z" a bol pokoj. Aj teraz mám rešpekt. Nakoľko jazdím skoro každý deň, ten obrovský stres zo mňa po tých rokoch trochu opadol. Ja som si ešte aj keď som chodila do autoškoly zaplatila jazdy navyše, stále som stresovala, že to nedám. P. S. Videla som na aute aj nálepku: "Ak máš malého vtáka, tak zatrúb." Ja som použila radšej "Z".
Ahojte ja som si robila vodičak ako 43ročna ako chystala som sa na neho od 20😉a stale nič až som raz prišla z prace a mm že prihlasil som ta na vodičak som myslela že odpadnem aj ked teraz som mu neskutočne vdačna autoškola pre mna horor bala som sa jazd kuželov inštruktor nič moc dost po mne ziapal skušky na 2krat som dala 1krat som zvalila kužel to bola moja nočna mora cuvanie☹išla som pre vodičak ale bala som sa jazdit mm mi kupil fabiu manual šla som s kolegom z dediny do prace pred mestom strach menili sme sa po dedinach ešte ako tak asi mesiac som ešte chodila na buse nadavajuc že auto na dvore a hlupav zime na buse sa trepem a čakam na stanici potom sa mm naštval a kupil mi automat aj tak som sa bala ale povedala som si dost skusim to a šla som najprv s kolegom potom aj sama ale iba do prace a domov jedna a ta ista trasa a ked idem do mesta auto odstavim na parkovisku a idem pešo ale aj to je uspech hlavne že sadnem a idem aspon do prace a sem tam cez vikend na nakup aj cuvat som sa postupne naučila a inač automat je super ine auto nechcem😉
Ja som po vodičáku bola na tom podobne, len ja som sa bála, že zareagujem pomaly a niekoho zrazím, zabijem, zmrzačím. Nepomáhal mi príliš ani manžel, ktorý vedľa mňa sedel ako v kŕči (nikdy ma nekritizoval, nekričal, ale cítila som sa z neho, že sa vedľa mňa bojí) ani otec, ktorý ani nemal vodičák, ale mudroval mi do šoférovania. Viete, kto ma zachránil? Dve fantastické kolegyne, ktoré sa pri mne po práci každý deň striedali na úkor svojej rodiny a voľného času a aj 1-2 hodiny sa so mnou vozili kade-tade. Pôsobili úžasne pokojne, radili mi čo a ako, naučili ma fintičky svojich otcov a začala som sa báť menej. Potom som ešte asi rok jazdila so stiahnutým žalúdkom, ale aspoň som nadobudla prax, lebo som musela dochádzať do práce 200 km a strach sa postupne vytratil (rešpekt ostal, ale už má nezväzuje, len ma brzdí, keď občas zariskujem).
Uplne ta chapem.vodicak som robila v 18 a ptm som nesoferovala.v autoskole za volantom cisty stres, neslo mi to moc.potom som sla par krat s otcom a potom 10 rokov nic.ed som mala 2 deti a zacala chodit do roboty, velmi som tuzila soferovat ale ani za svet by som nesadla za volant od strachu. Vsetly moje kamosky soferovali, len ja nie.ptm muz dostal sluzobne auto a nase vlastne, nove, stalo pred domom.tak som isla na cvicnu jazdu.bol to horor, otras.revala som na balkone, ze nikdy nebudem chodit na aute.to bol piatok.v nedelu doobeda muz povedal aby som sadla do auta, isli sme.cesty prazdne.odvtedy som jazdila sama.najprv iba jednu trasu do prace, postupne som pridavala trasy.je to 10 rokov a jazdim stale, na sk, v zahranici, velke mesta, kopce, zakruty, nebojim sa.a pritom som bola uplne nemozna a vystrasena pred par rokmi.takze ty, ked ti to islo v autoskole budes super aj za volantom svojho auta, urcite.neboj sa!!!skus ist na nejaku opustenejsiu cestu s muzom a tam sa rozbehaj, rad stale aby sa ti to co najviac zautomatizovalo.potom skusaj jazdit po meste napr skoro rano alebo v nedelu cez obed ked budu prazdne cesty.nauc sa cestu naspamat( kde davas prednost apod) takto sa rozbehas a ptm to uz pojde ako po masle.povedz si to co povedala mne kamoska ked som bola zufala.myslis ze za tymi volantmi sedia lumeni, geniovia, lepsi ako ty? O co su sikovnejsi a mudrejsi ako ty? No nie su.takze sa nemas coho bat!chod do toho.budes ovela ovela slobodnejsia.drzim palce moc moc🙏
Keď si dostala vodicak hneď si mala sadnúť za volant. Mne dal ocko starý landrover ktorý aj keby rozbijem nič sa nedeje 😀 potom som si kupovala autá už sama a skončila som pri BMW x5. Keď som čakala dcéru v ôsmom mesiaci som havarovala. Chvála bohu sa nič mne aj malej nestalo. A ani to má neodradilo. Ak mas možnosť kup si staré auto ktorému aj keď niečo urobíš nebude to tragédia a chod sama 🙂. Alebo s niekym komu dôverujes.
Ja som bola skôr donútena začať jazdiť do práce, autobusom som chodila domov skoro o polnoci ,tak som si kúpila automat a teraz si bez auta neviem život predstaviť, a to som bola strašný bojko
Ja len na povzbudenie, tiež mám vodičák cez desať rokov, a šoférujem tak 3/4 roka, jednak sme sa presťahovali na dedinu, a tiež ako začala korona, vždy v nedeľu som si privstala o šiestej, total prázdne cesty, tak si vravím buď teraz alebo nikdy :D :D zo dva razy bol so mnou oco, on je totálne kľudný, s mužom som šla asi tri krát, on má slabé nervy na toto 🙂 🙂 ale zas za každú vec čo má zhucal, mam úplne zafixovanu a nerobím už tie chyby 🙂 tak aj dobre, že bol 🙂 🙂 potom cca po meiaci a pol som skúšala sama jazdiť, tie známe trasy, a fakt sa stačí do toho dostať, teraz mám polroka svoje auto, a som neskutočne štastna, že som sa na to dala, úplne skvelý pocit nebyť na nikom závislý, nedoprosovat sa nikomu, ísť kedy chcem, kam chcem, a hlavna motivácia naše deti, že ich nebudem obmedzovať mojim strachom, a uvedomenie si, že šoféruje každý ***, že to nemôže by až také ťažké ;) ešte parkovanie musím doladiť 🙂 držím prsty, nech to aj ty zvladnes, najhoršie je zacat, viem o tom svoje ;)
@petronelka47 To aj ja som bola strašny bojko aj somale tiež už si neviem bez auta predstavit ovela skor doma z prace neskorši odchod do prace idem si na nakup niesom na nikom zavisla už si neviem predstavit chodit busom 😉
Kristusak,,tusim mi citas myslienky 🙃 Roky vodicak zavadzia v penazenke,,a soferovat sa bojim..velmi by sa mi to hodilo,naam...ako nato?oplati sa vyhodit prachy za kondicne jazdy?ci sa prinutit trenovat na nasom v tichsej ulici ?
@ivanaks toto sa ja úplne najviac bojím aby som niekoho nezrazila alebo niečo, stačí nešťastná náhoda. poznám totiž taky prípad kde babe vybehlo decko v zóne necakane do cesty a nestihla ubrzdit, malý našťastie prežil bez vážnych následkov ale mala strašne problémy s tým, súdy, úplne sa psychicky zlozila, ťahá sa to už pár rokov a ešte sa jej jeho rodičia vyhrážali. A áno, ako tu bolo spomenuté, x ľudí jazdí možno oveľa horšie a ani im to nedôjde, ved denne je kopec nehôd bohužiaľ. Len to dáko prekonať a dufat že sa nič nestane. Ja som to žiaľ neprekonala.
@rainee Je to naozaj ťažké a z vlastnej skúsenosti môžem napísať, že sa to nepodarí prekonať, ak človek nezačne jazdiť a nejazdí pravidelne. Mne naozaj trvalo dlho, kým ma pred každou jazdou prestal bolieť žalúdok od strachu a dodnes sa ešte pred dlhými jazdami na neznáme miesto (kam som doteraz sama nešoférovala) zvyknem pomodliť k sv. Krištofovi a spol. Môj ujo jazdí už 40 rokov a bez nehody, ale dodnes ma pred dlhými jazdami (Chorvátsko, Slovinsko) hnačku, lebo sa obáva, že sa niekomu v aute či mimo neho môže niečo stať. No a sú 20-roční (aj starší) "sopliaci"
ktorí o ničom zbytočne nerozmýšľajú, aj cez dedinu idú 100km/hod., ničoho a nikoho (ani o nikoho) sa neboja a Ty môžeš ísť akokoľvek bezpečne, a možno domov nedojdeš... Chce to iba prax a ohľaduplnosť, strach časom vymizne, ale je super, ak rešpekt k ostatným ostane. Držím palce!
@ivanaks
Tiež som mala podobný problém. Šla som autom po tme a daždi a skoro som zrazila chodcu, ktorého som nevidela. Tak som sa zľakla, že som sa bála šoférovať niekoľko rokov. Túžila som však šoférovať, pretože som bývala a bývam na dedine a nechcela som sa spoliehať na autobusové spoje, ktorých je veľmi málo. Začala som jazdami s manželom (vtedy priateľom) v nedeľu v doobedňajších hodinách po dedinách, keď bola skoro nulová premávka. Zároveň sme mali aj výlet 🙂 Veru sme sa aj viackrát pohádali. Mala som aj žalúdočné problémy. Stále som si na auto viac a viac zvykala. Vždy však sedel pri mne. Neskôr ma čakal po práci na začiatku mesta a ja som šla autom sama po dedinách. Takto som sa ďalej odvážila ísť do mesta najprv s ním a potom sama. Dnes už nemám strach a dokonca mi je jedno na akom aute idem. Chodím aj na automate aj na manuálnej prevodovke. Treba si zvyknúť na auto a potom človek prekoná aj zložitejšie situácie ak ho náhodou niekto vytrúbi, alebo mu nedá prednosť....