Zmenil sa niekto na príjemnejšieho človeka?
Podarilo sa to niekomu? Pracujem na sebe odkedy vychovávame deti. Sú obdobia kedy sa mi darí, potom príde skrat a chovam sa tak ako nechcem (capnem dcére na zadok raz za pár mesiacov, aj ju schytim silnejsie akoby som chcela ,zakricim na ňu, vyzeniem mačku z dvora lebo chodí do kvetín, pes si ľahne na kvety a ja penim, na susedov si v duchu ponadavam keď uspavam a robia hlučne). Usmievam sa, ale aj na ľudí som veľmi striktná, prísna. Nielen na iných, aj na seba podotknem. Len ma to mrzí, síce som priateľská ale na cudzích som nepríjemnejšia. Obťažujú má otázky od starých babiek kam idem atď... Som kópia mami a vadí mi to, cele detstvo mi bolo jasné že je prísna a nie priateľská, ak ju oslovil niekto s kampaňou, odvráti hlavu nabok alebo odpovie striktne nie.
Snažím sa, pracujem na sebe ale i tak vnímam že pokrok ide veľmi pomaly. Som optimista, šikovná a myslím že dobrá žena, s mužom sa nehadame ale už viackrát mi povedal že ,,vysteknem,, občas zbytočne (všímam si to niekedy aj ja že sa to stane, hneď sa mu ospravedlnim ale aj tak ma to mrzí) alebo mi už párkrat povedal že som na psa nepríjemna, že ho nepohladkam. Proste Niesom ten maznaci typ, ani s mužom, s deťmi veľa ale s nikým iným. Odmala som si držala odstup od ľudí cudzích.
Podarilo sa to niekomu bez toho, aby sa pozoroval stále a dával si pozor ako zareaguje?
* Vynechajte komentáre tie, ktoré ste na sebe v tomto ohľade nepracovali. Viem že každi má deň blbec, ale ja nechcem ich mať v zmysle chovania sa k cudzím ani k svoj. Ďakujem
A preco sa chces zmenit? Vadi ti tvoje spravanie alebo to, ze inym sa nezda tvoje spravanie ok? Btw hnev je prirodzena emócia, netreba ju v sebe potlacat (jasne, nie ze som nastvana tak miekomu jednu natiahnem). Hnev nam ukazuje, kde su nase vnutorne hranice.
@makova333 vadí to mne... Že neviem adekvátne riešiť situácie a som hneď v strese veľakrát.
A áno, keď toho je na mňa veľa, som vznetliva na dcéru a to ma strašne mrzí, že jej strúhnem aj po zadku a to nechcem.
Chcem byť iba lepší človek. Srdce mám dobré, pomôžem. Len mám proste ostrý 👅 jazyk. Veľakrát poviem zlým tónom veci. Nejedná sa mi o to, čo vravím. Za tým si stojím. Ale o ten ton ako vyzniem
@rudolfko22 toto sú dve rozličné veci. Dieta podporujem, chválim a viem byť skvelá matka.
Skôr sa mi jedna o to, že ak má niekto na ulici osloví či vyberajú príspevky, som odmerana napr.velmi a vnútri má to akoby štve. Viem vybehnúť na muža zlým tónom či psa. Proste chcem byť lepší človek keďže srdce mám skvelé a za tým si stojím.
Mam to podobne. Tiez som "netuliva", objatie znesiem od manzela, s detmi sa tulime vela. A to je vsetko, nikto viac. Tiez obcas deti dostanu, nie ze by som si myslela, ze to nieco vychovne vyriesi, ale neovladnem svoj hnev. Kricim, odvrkavam, ludia mi vedia strasne liezt na nervy.
Mam prečítaných kopec knih vselijakych vychovnych, respektujucich, komunikacnych, vzdy mi to pomoze na chvilu, ale dlhodobo to neviem "zaradit do zivota", po case sa zase vratim do svojich starych kolaji.
Co mi fungovalo asi najlepsie, boli meditacie a dychove cvicenia. Vtedy som sa nemusela ovladat ked ma niekto nastval, ze co sa patri povedat a akym tonom, vtedy ma tie situacie proste nenastvali. Deti, manzel, svokra, kamarati robili tie iste veci ako vzdy, a ja som na to nereagovala. Nie vedome, ze sice som nastvana ale ovladnem sa, proste ma to nevytocilo.
Blbe je, ze aj toto vzdy casom vypustim, nemam cas, nespomeniem si, lebo zivot, takze sa tiez vraciam postupne do "normalu". Ale ked uz je zase zle, tak si cas najdem a zase to zaradim, lebo mi to funguje.
Tak potom smer dobry psychoterapeut, ktory ta nauci techniky zvladania stresu a reagovania na vypäte siutuacie.
@pastinka ďakujem za nápad....
Vidím to presne tak ako ty, asi podobná povaha. Prečítané knihy, ale u mňa je to vo forme nevedomia už keď sa nastvem a tak povediac buchnem.
A druhá vec je to okolie, držím si odstup od iných, mám rada blízku rodinu aj to nie časté návštevy. Asi sa sčasti zmieril že som taká a skúsim aj meditáciu.
Myslím, že seba uvedomenim a prácou na sebe sa človek vie zmeniť. Jasne, že nie nejako radikalne, z vážneho človeka asi nikdy nebude taký ten večne vysmiaty a urehotany človek. Ja som sa po narodení deti začala viac zaujímať o seba, o moju komunikáciu s okolím o to čo chcem deťom do budúcna odovzdať. Veľa mi dali podcasty, napríklad "13 hříchů rodičovství". Tiež som človek čo si drží odstup, chodievala som po ulici zamračená a sama pre seba. Pritom som zistila, že mi vždy super padne, keď stretnem práve toho pozitívneho, usmiateho človeka. To čo si nesiem z domu a detstva, naučené reakcie a chovanie sa snažím meniť. Ide to veľmi veľmi ťažko a asi nikdy sa mi to úplne nepodarí. Mám dni kedy som uštekana a jednoducho nervná, zlá... Pomáha mi keď si to uvedomím a nahlas pomenujem a okomentuje svoje chovanie a príčiny (nie však spôsobom vyčítavým k ostatným). Budem však na sebe pracovať, kľudne celý život. 😊
@gabika128 ďakujem za pohľad, podcast mňa vypočutý 🙂
