Ako prekonať strach zo vzťahu po dlhšej samote?
Ahojte baby. Neviem či mám priamo otázku, skôr chcem možno počuť názory ostatných. Ide o to, že mám 30 rokov, bývam s mamou, posledný vzťah som mala veľmi dávno, hneď po ukončení VŠ, boli sme spolu skoro 2 roky, rozchod bol z dôvodu rozdielneho videnia budúcnosti. Od vtedy som prakticky sama. No vyhovovalo mi to, partner mi v živote nechýbal. Teraz sa však našiel muž, ktorý má očividne o mňa záujem. Je milý, vypisuje mi, pýta sa na mňa, ale na nič netlačí, dáva mi priestor a čas. Tu ale prichádza kameň úrazu. Ja neviem či to chcem. Páči sa mi, aj výzorom, aj správaním, ale neviem či som schopná po takej dobe single ísť do vzťahu. Mám svoje koníčky, prácu, organizujem si sama svoj čas, nikomu nič nemusím vysvetľovať ani zdôvodnovať, a predstava, že by sa toto zmenilo, ma trochu desí. Ale zároveň neviem či to nie je naozaj len taký zvyk byť sama a strach, že sa mi celý môj zabehnutý život otočí naruby. Aj predstava riešenia chlapa s mamou ma desí, aj keď to v mojom veku znie možno smiešne, ale tým že sme v byte samy dve spolu, tak vieme o sebe všetko, ako fungujeme, kam chodíme, moja mama sa do všetkého dosť stará, a predstava, že jej raz poviem že idem za chlapom... Už vidím ako sa bude vypytovať a pozerať na mňa ako na ôsmy div sveta. Zažívala ste niektorá podobné pocity po dlhšej dobe keď ste boli single, alebo to mám brať tak že nie som na vzťah pripravená a radšej sa do toho nepúšťať a najskôr si upratať myšlienky? A hlavne, ani toho chlapa nechcem vôbec naťahovať, to je jasné.
@majam21 Nevyskúšaš, nevieš 🤷... Možno práve keď to s ním skúsiš tak buď po čase zistíš, že je to ono a že práve on stojí za to, alebo Ťa to presvedčí, že nie. Ja predtým, než som stretla môjho terajšieho partnera, tak som už nechcela nikoho, pretože už som mala za sebou dve nevydarené manželstvá. Nechcela som už viac ísť do žiadneho vzťahu a rozhodla som sa, že chcem byť radšej sama. Úplne som bola na to pripravená. Ale keď sa mi raz prihovoril, hľadal nejakú inštitúciu v pre neho cudzom meste, tak som ho tam zaviedla a medzitým sme sa tak rozhovorili, že sme si vymenili kontakty, že keď zase bude niekedy v našom meste, vraj čisto len priateľsky. No a po pár stretnutiach, sme zistil, že naše priateľstvo má celkom iný význam a po dvoch rokoch sme začali spolu bývať a po ďalšom roku sme sa zobrali. Od nášho zoznámenia sme spolu už 13 rokov a obaja vravíme, že je to to najlepšie, čo sa nám v živote mohlo stať. Sme ako dve polovice jedného celku... Takže, nezahadzuj svoju šancu, čo keď práve on je druhá polovička Teba...?