Ako prekonať ťažké rodinné vzťahy a byť lepším rodičom?
Ahojte, mám dcéru a odkedy je na svete, trochu inak vnímam aktuálne vzťahy medzi rodinnými príslušníkmi, môj doterajší život, výchovu, postoj rodičov voči mne, voči sebe navzájom alebo aj voči súrodencami, to, aké sme mali so súrodencom vzťahy a že to vôbec nebolo ideálne a bolo tam viacero čudných vzorcov, ktoré mi podľa všetkého do narodenia dcery pripadali asi normálne a zrauz na to nahliadam inak, možno je to spôsobené aj tým, že pri správaní voči mne som to tak nepostrehla, keďže som v tom vyrastala a žila 30 rokov ale pri správaní sa rodinných príslušníkov voči dcére mi to už pripadá zvláštne, vadí mi to a podobne. Rada by som sa vyhla podobnému správaniu voči dcére.
Z môjho detstva si nespomínam na situácie, že by sme si prejavovali city, že by sme si vzájomne hovorili, že sa ľúbime, ja som to od rodičov nepoznala a teda nemám ani ja tendenciu im to hovoriť, ale voči dcére to mám nastavené inak. Vždy na mňa boli kladené vysoké nároky, za dobré známky alebo úspechy som nebola chválená ale za zlé vždy prišli výčitky. Trošku viacej lásky mi prejavoval otec a starký a na tieto chvíle z detstva, aj keď ich nebolo veľa, rada spomínam. Od starkej som často počúvala porovnávanie s mojimi kamarátkami, ako dobre vyzerajú a prečo sú chudšie a podobne a keď si spätne pozerám fotky, môžem povedať, že som vyzerala dobre a nebola som vôbec tučná, ale moja predstava o sebe samej bola akoby som mala 30 kg nadváhy, Myslím, že tento prehnaný tlak na moju osobu, perfekcionizmus a neustále porovnávanie ma dopracovali až k anorexii, ktorú som mala v 18 rokoch, z ktorej ani neviem ako som sa dostala bez pomoci psychológa a pribrala som na normálnu váhu, ale bol to boj na dlhé lakte a celý život to budem mať pod kožou. Nemusím asi spomínať fakt, že v rodine sa to nejak neriešilo, nikto mi nepodal pomocnú ruku, pričom môj vzhľad nepredstavoval vzhľad zdravého dievčaťa alebo ženy a mala som, myslím 43-45 kg na výšku takmer 170 cm a bola som kosť a koža..
Zo života vlastnej matky toho veľa neviem, neviem ký vzťah mala s mamou v detstve, viem, že mala veľmi dobrý zťah so starou mamou, viem o jej pracovných skúsenostiach, ale detstvo, puberta, prvé lásky a podobne - neviem nič, nikdy mi to nehovorila. To, aký mala vzťah s mamou viem len z neskoršieho života, neustále porovnávanie so sestrou zo strany matky - mojej starej matky. Z otcovho života viem trochu viac, máme k dispozícii aspoň fotky, ale u mamy absentujú aj tie fotky.
So súrodencom máme taký nijaký vzťah, možno to bude väčším vekovým rozdielom, možno tým, že nás k tomu rodičia neviedli, preto sa mi aj naskytá otázka, či by som vedela byť dobrou mamou nielen jednému dieťaťu pri takýchto vzťahoch a výchove, ale dve deti by bola celkom výzva po emocionálnej stránke, ktorú by som im mala odovzdať.
Ako sa mi narodila dcéra, mama ma stále poučuje čo mám, čo nemám, áno viem, že to je normálny prístup u vačšiny rodín, ale keď si to chcem spraviť po svojom matka sa na niekoľko dní až týždňov odmlčí, trestá ma mlčaním, aj keď ja to nevnímam ako trestanie, ja už na to nemám silu a poviem si, je ako je. Súrodenec sa s ňou nerozpráva vôbec, pričom práve s jeho deťmi mu veľmi pomáhala, kočíkovala, starala sa o ne, brávala si ich na víkendy domov od jedného roka a u mňa bola pomoc občasné kočíkovanie, cca 10x by som povedala, žiadne stráženie a to som na dcéru sama a muž je mimo mesto v práci a doma je sporadicky. Keď som sa “posťažovala” že nemám pomoc, povedala mi, že sa mám konečne vzchopiť, pričom on pomoc dostal. Matka na mňa útočí z ničoho nič, poviem mi že čo som urevaná, pritom som ani neplakala, že čo som stále zúfalá, že vyzerám zúfalo a nemám sa ľutovať a tieto pripomienky prichádzajú z ničoho nič keď príde na návštevu.. vôbec neviem ako na to reagovať, tak ani nereagujem.
Veľmi ma mrzí táto rodinná konštelácia a preto sa chcem opýtať, kto má podobne blbé vzťahy v rodine, prípadne tzv studený odchov, či nezáujem zo strany rodiča, rodičov v detstve a čo mu pomohlo aby bol lepším alebo aspoň dostatočne dobrým rodičom pre svoje deti, aby im bol emocionálnou oporou a aby k nim pristupoval s láskou a učil ich lepším vzťahom, správaniu atď, keď má roky zažité takéto zvláštve pomery a vzťahy.
Viem, že ma vychovali dobre, viem, že to nemali ani naši rodičia jednoduché, nesúdim, neviem čo za tým bolo, nechcem teda čítať moralizovaie atď., chcem počuť čo pomohlo vám byť dobrým rodičom - terapia, knihy, výchovné postupy atď.
Ďakujem za všetky tipy, čo robiť, čo nerobiť. Majte pekný deň.
Joooj niečo veľmi podobné som si prežila aj ja. Vyznie to svinsky, ale ja som rodinu odstrihla. Radšej šťastné deti bez babky, dedka, ujov a tetiek, ako deti s veľkou rodinou ale nalomenou psychikou ako som mala ja. Takže moja rodina je môj muž a moje deti. Nikto iný. Žiadne vzťahy, žiadne kontakty. Staršie decká s tým problém nemajú žiaden a maličká sa prispôsobí
Ahoj úplne to iste aj ja, matku som odstrihla prestala som mávať panické ataky žijem lepšie … je mi ľúto keď vidím iných starých rodičov ale vieš čo ?! Minulosť nezmeníme zmeniť môžme len nás a vychovať naše deti ako chceme my nás vysnívaný život s rodičmi ktorý budú pri nich stať keď naši pri nás nestali… generačná trauma už nebude v každej generácii sme tu aby sme to pretrhli naša odvaha sila a možnosti nám dovoľujú to urobiť ako my chceme 🙂
@vevebono u nás sú tie vzťahy také, že vlastne ani nie sú..myslím, že sú všetci v rodine nejako “poznačení”. Nechcem aby to vyznelo zle, ale je to fakt, každý si niečo zažil, niečo si nesie a nevieme “chodiť vo vzťahoch” a rada by som, aby mala dcéra, prípadné možno raz druhé dieťa dobrých a milujúcich rodičov, aby sme im vzájomne ukázali, že môžu mať pekný vzťah medzi sebou. Možon sa mýlim, ale to, aký majú súrodenci vzťah asi záleží v dosť veľkej miere na tom, čo im ukážu rodičia a ako k nim pristupujú, či im tieto vzťahy stmelujú alebo nie, neviem či to vidím správne.
Matka nám všetkým stále čosi vyčíta, citovo nás vydiera, čo ona pre nás urobila, ako sa ona pre nás obetovala a že sme všetci nevďační..myslím, že je z toho dosť poznačený aj otec, ale možno si to len namýšľam a som ďaleko od pravdy. Veľakrát mi ten postoj, kedy nám všetkým niečo vyčíta príde tak, že všetci sme nevďační, len ona je lietadlo a nejak sa na seba nepozrela, ale vravím, neviem čím všetkým si v živote prešla, aké to mala, keďže ona o tom nehovorí, ale aj ona mala tak trochu tento studený odchov, takže sa tento typ výchovy asi generačne zdedil, ale ja sa tomu chcem vyhnúť oblúkom.. viem, že každý rodič robí chyby a ja možno urobím iné, ale chcem mať vrúcnejší vzťah s dieťaťom, deťmi, než toto čo sme mali my.
nepochybuj o sebe. ocividne nad vecami rozmyslas, vies identifikovat co nebolo spravne a co by si chcela inak. nevidim dovod preco by si si svoj dospely zivot a zivot s tvojimi detmi nevedela zariadit so zdravymi vztahmi po svojom 🙂 drzim palce! ci staci sebarozvoj cez knihy/podcasty alebo by si chcela aj navstivit terapiu to uz musis posudit ty sama, ak sa nevies rozhodnut mozes terapiu vyskusat a uvidis
no myslim, ze vela ludi , mozno aj viac ako polovica dnesnych 30+ mala podobne detstvo.
Ja som starsia 50+, a mama tiez na nas studeny odchov. najkrajsie spomienky mam hlavne zo zivota na dvore sidliska medzi kamaratmi a deckami, a u babky dedka na dedine. Tam sme sa citili lespie ako doma. Doma bolo dusno, mama bola kriticka, ponizovala nas, furt reci na nas, hovorila nam "trúby" a "nerev, lebo ta bude boliet hlava" Boli sme poslusne, tiche, jednotkarky, aj tak sme dostavali bitku, museli sme klacat a "odprosovat". Fuj ho...
Otec nas mal radsej, ale dost pil, a vtedy bol agresivny, raz ma tresol po hlave a vybila som si o stol predne horne zuby 😝
Dnes mam s rodicmi vlazne vztahy, prideme navstivime, zjeme co mama navari, ale inak sa neangazujem, a ked obcas za dva tri mesiace mame zavolam, tak sa do toho musim mentalne nutit.
Svoje deti som mala po 30tke, mam ich 4 a dufam, ze som dobra mama, aj ked som urobila hlavne na zaciatku vela chyb, ktore ma mrzia. S kazdym dalsim dietatom to ale bolo lepsie.
Kecy a nevyziadane rady som mala ako od nasich, ale hlavne od svokrovcov. Moji rodicia uprednostnili prve vnucata od mojej sestry, a k mojim boli lahostajni, co bolo mozno aj dobre. Svokrovci detto, prve vnucata od oblubeneho syna boli jedine co ich zaujimali, dalsie sa narodit ani nemuseli.
Co sa tyka surodencov, mam dvojca sestru, s tom mame vyborne vztahy, casto sa stretavame a aj nase deti maju nadstandartne vztahy /dokopy 7/, skor bratske a sestrerske nez na urovni bratrancov a sesternic. Druha sestra, kopia mojej mamy, je cim dalej nevrazivejsia a divna, takze s nou vztahy nepestujem, aj ked spociatku som sa snazila. Som jej detom krstna mama, boli u mna na prazdniny kazdy rok, ale ked som mala vlastne deti, tak uz som nemala cas, a sestra ma doslova odvrhla ci ako to nazvat.
@bg92 rozmyslam nad tou terapiou..terapia podla mna nie je na skodu, clovek uvidi ako to tam prebieha, osobne s tym nemam skusenost a nieco mu to da vzdy, zalezi od cloveka, vzdy sa da z toho nieco vziat pripadne ak to cloveku neda nic, tak aj toto je fajn ze mozno to chce najst ineho terapeuta, s ktorym si bude pacient lepsie rozumiet. Skutocne nad tym uvazujem uz dlhsie, ze by mi to pomohlo viac pochopit nejake veci, ktoee ako laik neviem rozlusknut alebo mi to da iny emoatickejsi pohlad na moj zivot a vztahy s mojim okolim, pripadne rady ako zamedzit toxickemu konaniu od rodinnych prislusnikov a lepsie si vymedzit hranice.
ak ta to laka urcite vyskusaj... ja som sice nebola, ale mam kamosky, ktore skusili - niektore chodili iba istu dobu aby si vyreisili urcity problem co potrebovali a niektore chodia dlhodobo lebo im to tak vyhovuje. este ziadna nepovedala ze strata casu alebo ze by to olutovali 🙂
@negymama ja komunikujem s mamou dost, pokial jej nepride na um toto trestsnie tichom za uplne blbosti, samozrejme blbosti z mojho pohladu, ale pre mna su to skutocne malichernosti, ktore ma vycerpavaju a vycerpava ma byt neustale v konflikte s niekym, ked si mam uzivat krasne roky so svojou dcerou, ktore si chcem pamatat ako pekne prezite dni pone radosti a nie toho, ze som v konflikte s rodinnymi prislusnikmi, z ktorych kazdy chce nieco..
Ja osobne som teda nebola bita, ani fyzicke basilie u nas doma nepanovalo, samozrejme to nechcem porovnavat co je horsie a menej zle ale mna osobne toto emocionalne vydieranie a nie uplne dobre spravanie poznacilo, tiez som chladna, cely zivot som to pocuvala najma od muzov, tiez som pocuvala aka som namyslena atd atd ale ja som si len vzdy drzala odstup aby ma nikto nemohol zranit, a to ze som namyslena je len moj vyraz tvare ktory som nadobudla tiez ako obranny mechanizmus aby si na mna nikto nedovoloval.
Mam obavu aby som tieto svoje traumy nepreniesla na dceru, tiez mam pochybnosti ci mat alebo nemat dalsie dieta a ci by som to zvladla po fyzickej aj emocionalnej stranke. Ja soobne som nikdy neinklinovala k detom, nechcela som ich mat a tiez si myslim ze to vzniklo ako obranny mechanizmus a strach, aby som neublizila dalej. Potom sa to nejako zlomilo.
K detom od surodenca pristupujem laskavo, netravime spolu extra vela casu, ale beriem ich ako svoje alebo ako svojich mladsich surodencov aj oni mna. Uvidime teda co zivot prinesie ale snad vsetko dobre.
moj muz teraz chodi na terapie, je to artterapia, ale su tam aj rozhovory so psychologickou, plus si cita knihu od Máté Gábor, o traumach.
Hlavne že sa stále hovorí aké to bolo voľakedy super, ľudia boli milší bla bla...Ale kopa z nás 30+ mala doma studený odchov. Nemali sme objatia, pusa bola len keď sa vynšovalo, keby nemám starkú nikto by mi nepovedal "moja, zlatko, dcérka (tak nás niekedy oslovovala). U nás nebola taká atmosféra ako píše autorka, ale nemalo to od toho zas tak ďaleko. Neexistuje doteraz sa rodičom s niečím zdôveriť. Neviem či si to uvedomili ale z vnúčatami majú oveľa krajší, srdečnejší vzťah ako s nami deťmi. Mama mojej dcére povedala keď mala 8-9 rokov že už sa somnov nebude dlho obímať lebo je už na to veľká 🤦🏼♀️ No ja dúfam že na to nebude nikdy dosť "veľká". Každý deň si dáme pusu, objatie, hovoríme si že sa ľúbime.... Správam sa k nej tak, ako by som chcela aby sa ku mne správali rodičia keď som bola dieťa.
Ty autorka vyhľadaj psychológa. Určite to nieje na škodu, budeš mať na to všetko možno úplne iný pohľad ako máš terarz
este k tomu poctu deti, samozrejme kazdy ma deti kolko chce a zvlada.
ale co sa tyka vyslovene emocnej zataze, tak druhe ci dalsie dieta nie je narocnejsie.
nasa emocna vybava nie je chleba, ze to krajam medzi deti a ak je ich viac, kazdemu sa ujde menej.
skor je to o tom, ze pri druhom dietati je clovek istejsi, viac berie veci zlahka, je menej rigorozny na 100 percentne dorziavanie rezimu ci v jedle ci spani, ci v obliekani. A to druhe dieta si viac uziva a takisto samozrejme menej ho stvu reci druhych ludi. Po case sa naucis aj prihodne odpovede vrtalom z rodiny ci ulice.
Priklad ja som odpovedala.
"dakujem za rady, ked sa mi nieco bude hodit, tak to pouzijem.
alebo Vy ste si vychovali svoje deti, ja si vychovam tiez svoje.
alebo kup malej nejake vtipne tricko, ak si na take veci, s napisom typu "ty nebudes radit mojej mame"
proste nauc sa brat reci mamy viac s nadhladom a humorom. Ono je to v tom, ze svojich rodicov berieme ako tých, co nam davaju hodnotu ako cloveka. a to aj v dospelosti. Cize ak nas znevazuju alebo znevazovanim nasho dietata nas znevazuju, tak sa citime, ze sme nieco menej. Treba to brat tak...ze takto sa spravaju ublizeni a zakomplexovani ludia.
tvoja mama sa citi nedostatocna, neriesila svoje traumy, tak potrebuje kritizovat a zhadzovat druhych aby sa citila chvilu lepsie. No ale to nepomaha. tak pridava kritiku a dudranie.
@negymama ano, matého mam doma aj ja, kupovala som si knihu ked mal na jesen minuleho roka prednasku v bratislave, manzel tam bol robit technicku stranku prednasky tak som mala to stastie si to cele niekolkokrat aj vypocut. Kniha je teda mytus normalnosti a nieco som si uz prebehla a nieco sledujem aj na jeho instagrame.
ano mytus normalnosti, muz to cita v madarcine, tak ma v prvej cvhili nenapadol slovensky nazov
@mimikarol ja na to mam aj taky pohlad ze malo svoje traumy a vychovy v ktorych zili a ktore odovzdavali dalej a nezamyslali sa nad tym mozno ako nasa generacia, my zas mozno do toho sprtame az prilis, ale nesie sa to v rodinach ako dedicstvo ta vychova a vzorce spravania a oni skutocne za to nemozu, ze to takto mali a nabalovalo aa to na nich, mozno len nemali casu, chut, volu to riesit a zili pre okamih. Vsak aj Maté hovori, ze uz len ten moment, ze ja sa nad tym zamyslim ze nieco bolo zle a ze to chcem robit inak je velke plus v tom, co detom odovzdam a ako ich ne/pokazim. Lebo kazdy v niecom pokazi svoje deti aj ked robi to najlepsie co v danom momente vie, ale podla mna je to nie je ani tak chyba, chyba je ked sa o tok dospeli rodicia so svojimi dospelymi detmi nechcu rozpravat, nechcu sa pozriet konstruktivne na seba a ze aj oni urobili chyby a vykonunikovat si to.
@negymama dakujem za tipy, snazim sa s tym pracovat, nie vzdy mi to ide, som len na zaciatku, ale ta asertivna komunikacia je zaklad, nenechat sa rozladit a vtiahnut do ich hier, so svojimi demonmi sa potom budu musiet vysporiadat sami..
Budem sa snazit byt dobra mama, nech je dieta, mozno raz deti spokojne a nech mame vztahy vrucnejsie a mozno pookreju aj ostatni rodinni prislusnici na stare kolena..
Studeny odchov sme mali aj my. Lubim ta sa u nas nehovorilo, mama ma objala len parkrat v zivote, nikdy sa ma nezastali,vzdy vsetko bola moja chyba (aj ked nebola). Sice nas vychovali dobre a v dostatku,no emocionalne nevyrovnanych. Preto sa snazim svojim detom vynahradit to,co mne tak chybalo. Dokonca sa to zo strany mojich rodicov nestretava s pochopenim. Casto pocuvam,ze su decka na mne vluse nalepene,ze to nie je normalne aby sa vkuse tulili (su s nami nonstop,nemame ziadne strazenie,lebo rodicia byvaju daleko,takze je jasne, ze su na nas "nalepene"), nechapu,ze im je za mnou smutno ak ich raz do roka vezmu na 3dni a pod. Horsie je,ze moja mama sa k mojim dceram zacala spravat rovnako ako ku mne. Su spolu malo,no dokaze po nich vrieskat hned na druhy den,co su spolu, tresta ich mlcanim a potom si to vypocujem aj ja s mojou "zlou vychovou" (pritom ide napr o plac z chybania, tapky na stole atd,uplne hluposti). Po podlednom vystupe som utala kontakt,ani na Vianoce sme tam neboli. Moje deti nie su povinne znasat co ja cely zivot. Oni maju na vyber. Len moja mama si neuvedomuje,ze laska nie je povinnost, musi si ju ziskat. A zjavne mi zavidi lasku mojich deti. Osobne sa velmi bojim ze spravim chyby, nechcem aby sa ku mne bali prist a povedat,ze maju problem ako som sa bala ja. Pritom som vzdy bola vzorna, nerobila hanbu, no nechcem vychovavat deti pod hrozbou a v strachu
@nikushka8 to ako by som moju mamu videla. To iste mojim dceram co mne. a potom sa cudovala, ze deti ju nechcu.
Moja mama je napr. zatazena na vyzor, vzdy sme pocuvali ake sme čuchty, ze jedna zena by mala to a jedna hento, nasilim mi sklbala pri cesani vlasy az mi slzy tiekli a pritom mi nadavala, ako neviem nic vydrzat, ze zena musi pre krasu aj trpiet, bla bla, do toho vzdy ake mam strasne vlasy, riedke "slenene" /doteraz netusim co su to sklenene vlaasy/.
a mojim dceram to iste, po vybaleni im prala ciste saty, lebo podla nej davam malo avivaze, sklbala im vlasy, nadzgala im bolestive copy a kovove sponky. No des.
Toto s tym plakanim a nalepenim na mne je aj u nas…samozrejme, ze je na mne dcera “nalepena” ked som s nou najviac ja a nikto nie je ochotny s nou byt aby som odbehla si spravit psychohygienu ked aj sedenim sama na lavicke v meste..potom stale komentare aky je placko, tak to je vyvoj dietata a naviazanie na mamu ktore sa casom meni a meni sa aj tym ako a s kym z rodiny travi cas, ale u nas nepochopitelne..
Taktiez tieto naroky na vyzor, pamatam si ako som isla kamaratke na svadbu a moja mama sa na mna urazila lebo som sa chcela obliect podla seba a chcela som si dat body a midi suknu..tak bolo ticho..ze sa musim nejako spravat a prezentovat, pritom som vybrala pekne slusne kusky vhodne na takuto udalost, ale asi nebolo po jej..to iste svadba, to boli hadky na dennom poriadku..
Zeny, ja som sa rozhodla stravovat dceru s blw metodou, to si viete predstavit tie komentare ze jedava ako opica a co som si ju naucila a nikdy nebude jest ako clovek..je zrucna, je sikovna, jedava adekvatne k veku, ja osobne som spokojna ale to okolie a ich nenaplnene predstavy..
o jedeni ani nehovorim, ked sa dcery stali po puberte veganky 😵
@negymama ja som s tymto paradoxne nemala problem, ked som sa stala po anorektickej faze vegetarianka a neskor veganka, potom zas vegetarianka..mozno preto ze so mnou nebola robota a nemusel mi nikto varit 🤷🏼♀️ paradoxne mala zas problem manzelova strana rodiny s mojim vegetarianstvom pocas mojho tehotenstva ze to bude problem pre dieta ale ja som mala problem udrzat v tej dobe v zaludku vsetko.
@negymama strasne ma bolelo srdce,ked prisla 4rocna za mnou,ze tvoja mama je zla (nie babka,ale tvoja mama). Tiez som pochopila preco tam nechce chodit. Starsia zase chodi z poslusnosti, naposledt som videla taku oddanost ako sme cítili my,lebo nemalo vyznam sa vzopriet. Aj tie reči na vyzor som si casto vypocula (preco sa nenamalujem, pekne neobleciem- pritom som chodila na tu dobu dobre oblecena aj upravena). Topka bola,ked mi nadavala asi v 18,ze nemam pas 😅 ale to som ju odpalila,ze som taka aku ma vyrobila. Jo a blbe reci ako lutuju toho,co si ms vezme 🙈
No zial my sme sa zhodli s muzom aj s nasimi znamymi, ze generacia nasich mam a otcov sa prilis nevydarila (tzv. studeny odchov). Je nespocet vela mladych ludi, potomkov tejto generacie, ktori tieto krivdy musia riesit psychoterapiou.
Mne skusa mama tiez sa montovat do vsetkeho, stale jej vysvetlim nech sa stara o seba. Nema riessit nas zivot, hlavne tak ze vsetko jej vybavujem ja. Vsade vidi problemy ale o svoje sa nestara. Aspon ze sa za to nenahneva, aj keby hej tak nech. Nas dusevny klud je najdvolezitejsie.
Urcite mozes byt dobrou matkou aj s takym rodinnym pozadim, venuj sa detom dusevne aj telesne. Neprirovanavat a nebud skromna s pochvalami.
Už fakt že si kladieš takéto otázky je prvým a najdôležitejším krokom stať sa dobrým rodičom. Nikto ti nedá jasnú odpoveď. Tá je v konečnom dôsledku len v tebe. Je to "práca na celý život" a nič nemáš zaručené. Jedno dieťa by ťa ako rodiča bralo lebo doma má peklo, a tvoje vlastné možno s tebou nebude spokojné 😊 Aj tak to môže dopadnúť. Každopádne by ti určite pomohla nejaká hĺbková terapia. Máš tam toho naložené a naučiť sa s tým pracovať by mohlo eliminovať prípadné prenášanie svojich zranení, spôsobených opakovaním nesprávnych vzorcov správania z generácie na generáciu, na deti. Nič tým nepokazíš, keď sa v tom trocha povŕtaš, upraceš si to a vrhneš sa do života s čistým štítom. V istom momente ale nastane bod, keď sa jednoducho budeš musieť zmieriť s tým, že minulosť nezmeníš a je tvojou súčasťou navždy. Vlastne aj preto si taká aká si. A z toho čo čítam- empatická, vnimavá, citlivá 😊 Všetko je tak ako má byť a všetko raz dopadne dobre.
Ak si študijný typ, odporúčam toto: https://www.restorio.sk/9788011019815?utm_sourc...
@autorka jednoznace psychoterapia ako cesta ako z toho von, myslim, ze jednou nohou tam uz aj tak si - vies sa sama velmi dobre zreflektovat, okomentovat to, co sa deje v tebe ale aj procesy, co sa deje medzi vami v rodine. To mi pride skvele. Si aj dostatocne citliva a vnimava, mas predstavu, co chces a nechces, aby sa naucilo tvoje dieta. To su vsetko megafajn zaklady. Skus pozriet este na tuto knihu - mathe je dobry, ale toto by mohlo pasovat viac s ohladom na vzorce, rozne, ktore nechces, aby sa preniesli dalej - https://www.martinus.sk/641231-toto-mali-citat-...
@anavianavi 1 * absolútna pravda, súhlasím ❤️
opisala si presne moje detstvo so vsetkym. 100% vies byt dobra mama. vychovu si spravis podla seba. spravanie inych nezmenis, ale svojim detom mozes poradit aky postoj zaujat, aby toxicke spravanie neublizovalo.
tvoja babka, tvoja mama, ty aj tvoje deti mali uplne odlisne zivoty, doba sa rychlo meni. nemusis opakovat nic z toho, co si ty zazila. dolezite je mat otvorene oci a mysel a byt tolerantna k vsetkym.