Ako sa vyrovnať s pocitmi odstrčenia a neistoty?
Ahoj. Uz som tu na fore parkrat hladala rady a naozaj velmi velmi potrebujem vasu podporu alebo pokojne aj prehovorenie do duse, prosim, hocico. V skratke, mavam panicke zachvaty uzkosti a zdravotne problemy, kt su z velkej casti zapricinene psychikou. Nastastie od decembra uz mam konecne vybaveneho psychiatra a dufam, ze moje fungovanie sa zlepsi, verim, pretoze som strasne zufala kopa nestastia, ktora sa nenavidi a len nabaluje na seba negativne emocie.
V detstve som si zazila otca alkoholika, mamu, ktora nas nutila tvarit sa, ze sa nic nedeje. Ziarlivost, hadky a bitky boli na dennom poriadku, nas ako deti sa to fyzicky nedotykalo, ale mamu hej a ta to vzdy zakopala pod koberec ( tak ako dnes a tvari sa, ze sa vlastne nic zle nikdy nedialo, cize porozpravat sa s nou o tom absolutne nehrozi - dodnes s otcom je a unormalnili sa, takze spolu funguju). Cize take nejake bezne detstvo plne lasky radosti pokoja podpory zazitkov etc…som moc nezazila, len same stresy, ci nasi niesu nahodou zasa pohadani, ci bude doma pokoj, alebo zas budem len cele dni plakat, ze sa hadaju…bola som starsia, takze som musela byt ta zodpovednejsia, vsetko spravit, nosit dobre znamky a spravne sa chovat, inak bolo doma zle. O problemoch sme sa nerozpravali, preto dnes mam velky problem zo seba nieco dostat von. Jedine, co viem, je revat. A to je moj snad najvacsi problem - pri akomkolvek konflikte alebo narocnejsej situacii hned stresujem, placem, lutujem sa a vidim vsetko v tom najhorsom svetle. Do dospelosti som si s tymto priniesla take toxicke vlastnosti, ze s nimi v aktualnom rozpolozeni uz ani neviem fungovat. Prislo mojich sladkych 18, usla som z domu, s rodicmi prerusila kontakt na minimum a zacala si plnymi duskami uzivat slobodu. Vedela som sa o seba postarat, zarobit si, striedala som partnerov, hladala som uznanie, ktore som nikdy nemala. Myslela som, ze je to tak spravne a nic ma netrapilo. Vsetky vztahy mi stroskotali na mojich ziarlivostnych scenach, kazdy ma napokon zacal bud podvadzat, alebo som to ukoncila ja, pretoze som po niekolkych rokoch opat mala potrebu hladat vacsiu a vacsiu pozornost inde. Ked som vo svojich 30 rokoch narazila na chlapa, pri kt mi svietili vsetky cervene varovne kontrolky, samozrejme prve co som urobila? Zalubila som sa a povedala si, tento bude moj. Ja, citliva osobnost a on totalne citovo vyprahnuty clovek, ktory nevedel prejavit lasku. A tak velmi som ja tuzila po prejavoch, po uznani a od neho toho vela neprichadzalo (zrejme to ma nabudzovalo k tomu aby som ho nahanala este viac). Preskakali sme si toho hodne. Ti predtym mi toho tolko tolerovali - moju hysteriu, podvadzacky, ziarlivost- vzdy odpustili a vratili sa zamnou. A presne akoby tu dramu som vo svojom zivote stale a stale nanovo potrebovala, potrebovala som, aby o mna stale niekto bojoval, aby stale na mna niekto ziarlil a tak som tieto situacie vyrabala castokrat narocky, pretoze som sa pri tom citila dobre- chcena. Pri nom nie. On si to nenechal, hned prekukol moje traumy a pri akychkolvek hadkach som hned pocuvala o tom, aka som hystericka, ako vyhladavam dramu a aka som do*ebana z traum zo svojho detstva a ze on to tolerovat nebude. Niekde tu zrazu sa zacali otvarat moje nezahojene rany a ja som to vsetko pochopila. To ja som ta toxicka, nestastna, ziarlivostna, vecne ublizena osoba, ktora potrebuje pomoc. Uvedomujem si vsetky svoje chyby, vsetky svoje problemy. Neviem s nimi nijako pohnut. Chvilku je klud a po tyzdni proste musim vymysliet nieco, len aby som sa uistila, ze mu ozaj za to este stojim, ze naozaj ma ma rad, ze naozaj este o mna zabojuje a zaziarli. Bojim sa akehokolvek jeho kontaktu s inymi zenami, mam nizke sebavedomie. Zacala som v tomto na sebe pracovat a snazim sa nejako normalne fungovat, aj ked to miestami skrie. Byvam momentalne u jeho mami uz treti rok s nim a zacinam si vsimat, ze poslednu dobu som akoby odstrcena na druhej kolaji. Odmietol sa od nej odstahovat, chce fungovat s nou pretoze ju nevhce nechavat samu. Casto sa stane ze prideme domov a on ju zavola von si sadnut do altanku aby pokecali co pocas dna robila, ale na mna sa neotoci a nezavola ma. Pocas dna jej zavola aj 3-4krat, len aby sa opytal, co robi a ako sa ma. Mne nie. Velakrat s nou travi cas a co povie tak to spravi, ja samozrejme rozumiem ze je to jeho mama a snazi sa jej pomahat ako sa da, ale zacinam mat pocit, ze som vedlajsia. Opat je to len moj vnutorny ublizeny pocit ? Ako sa preboha napravit, ako byt zasa stastna ? Pomozu lieky, pomoze terapia ? Mam pocit, ze posledne dni nezvladam fungovat, neviem riesit bezne veci, vecne placem a citim sa ako odstrcena a pritom si zaroven uvedomujem aka odporna osoba som. Kto by chcel fungovat s psychicky nestastnou narusenou osobou? Preco sa zrovna nieco taketo muselo stat mne ? Mam sa s nim rozist a nenicit mu dalej zivot ? Vzdy ked dojde tema k rochodu tak ma prosi aby som neodisla ze sa to napravi. Ale vsetko sa stale vracia na staru kolaj, pretoze ludia sa nevedia zmenit na pockanie. Nedokazem to, aj ked velmi chcem.
Dakujem vam, ste uzasne. Aj za kritiku, aj za podporne slova. Citala som si o tej historionskej poruche a je dost mozne ze niekolko prejavov z toho urcite mam. Vzdy som tuzila po uznani, po pozornosti, ak som ju nemala, tak som sa lutovala a citila sa ako obet, pripadne si ju nejako vydobila.
Raz som mala mesacny vztah s clovekom, ktory mi daval vela pozornosti, lasku, staral sa o mna, varil mi. Nevydrzala som to, ja som pri nom stale mala pocit nedostatocnosti, ze mu nesiaham ani po clenky a ze si taku zlu osobu ako ja on ani nezasluzi. Pretoze ja mam pocit, ze to ja musim mat niekoho akoby horsieho odomna, niekoho o koho sa mozem starat a mozem sa citit v tej roly dokonalej, lepsej, chcenej, potrebnej. Akonahle zacnem mat pocit od chlapa, ze ma v niecom nepotrebuje, alebo vynechava, zacinam citit uzkosti, pocit nepotrebna a vtedy automaticky urobim nejaku uplnu hlupost len aby si ma zasa vsimol. Inak nemam pocity to robit niekde inde, len vo vztahoch. Mozno to suvisi aj s tym, ze na skole som nebola zrovna oblubena a mala som dve kamaratky, ktore castejsie drzali spolu a casto mi robievali naschval, ze sa somnou akoze nebavili a odstrcili ma na druhu kolaj. Potom ma zas prijali a potom zas dokola, take to klasicke detske dotahovanie. Tazko som si to vtedy brala lebo som sa v skole citila osamela a doma som bola zas pod tlakom nalad rodicov, takze som nikde nemala nejaky pocit pohody alebo bezpecia. Vsetky svoje traumy a problemy si uvedomujem a aj sa casto snazim s tym nieco robit, ale obcas proste tie pocity a navaly su tak silne, ze si nemozem pomoct a konam bez rozmyslu. Takze teoriu akoby ovladam. Vela mam toho nacitane.
Partner je na mamu naviazany, to viem, a viem aj, ze to nieje soravne. Parkrat uz som mu to aj vycitala, co som asi nemala pretoze viem, ze to nemaju radi a aj tak by sa zastal v tom pripade jej, no a samozrejme to sa aj deje. Vzdy ked sa pohadame, dojde domov rovno za nou a mna ignoruje. Ak sme v poriadku, tak ju len pozdravi a sme vsetci v pohode napr. Ale tuto poslednu dobu zacal robit to, kedze zistil, ze ma to rani nakolko som sa s nim o tom aj rozpravala, ze ma teda vynechava z toho akoby ich rodinneho zivota a teda sa citim cudzia v cudzej domacnosti. Viem ze ani jemu by nebolo prijemne sa tak citit, keby bola situacia opacna. Mozno si to zasluzim a mozno si to len beriem prilis osobne. A viem, ze moje sebavedomie je na bode mrazu, keby nie tak ma nieco taketo ani netrapi a idem si proste po svojom. Ale mna to vnutorne zoziera a strasne potrebujem ten pocit pozornosti od neho, ze ano ty si moja zena a ty si pre mn to prve, co ma bude zaujimat. Ako nahle to nemam, citim sa odmietnuto a hned do mna idu navaly revu. 30 rocna dospela zena, ktora pri kazdej prilezitosti reve a ja rozumiem, ze nie kazdeho by to bavilo. Urcite s tym chcem nieco zacat robit. Momentalne mam lieky na uzkost a cakam termin toho psychiatra. Po nom sa objednam teda aj u psychologa a pokusim sa so sebou niekam pohnut aj ked mi je luto, ze som vlastne na nieco taketo prisla az teraz. Tolko som cely cas davala do toho, aby som mala chlapa, aby som stale mala pri sebe niekoho kto mi dodava pozornost, az som cele tie roky ani nepoznala samu seba a svoje problemy.
toto je hranicna pprucha osobnosti ... mam ju tiez a s podobnych dovodov .. prakticky si sa emocne zle vyvinula kedze doma to dobre nefungovalo ... keby bola zmena lahka a na pockanie kazdy by to robil bez problemov ... psycholog ta prakticky musi prevychovat a to doslova a budes sa musiet aj nad sebou zamysliet lebo zmena musi byt vedomi skutok ... ked sa nieco stane musis sa zastavit a zamysliet sa a nie bezhlavo reagovat, nerobit zo seba obet za kazdu cenu a normlane komunikovat aj s muzom bez sprostych scen
Citala som si aj tvoje ine diskusie, ako sa citis po zdravotnej stranke? Opisovala si v auguste velmi vela zdravotnych problemov, teda ci sa nieco zmenilo, zlepsilo...
@ema22270 tie zdravotne problemy mam dlhodobe a to je stale nemenne, raz som tri tyzdne ok, potom ma na tyzden skoli nejaky zapal. Podla mna to mam aj z tych stresov, a preto mam oslabenu imunitu. Bola som na vysetreniach a krv aj vsetko mam v poriadku, bola som aj na odberoch na stitnu zlazu aj boreliu a vsetko je negativne. Takze predpokladam, ze tych chorob sa nezbavim, kym sa nedam psychicky do pohody, co bude asi celkom narocne, kedze takto fungujem uz roky.
@annamarin presne!!!