Ako sa vyrovnať s rozchodom po 5 rokoch?

Ahojte, s partnerom sme boli spolu 5 rokov. Ja (24) stále študujem a on pracuje. Rozišla som sa s ním ja skoro 2 týždne dozadu. Bola som síce čo vzťahu ale cítila som sa byť sama. Vždy som mala pocit že som sa musela o niečo prosiť, či už to boli kvety, rande alebo spolu strávený čas. Partner často chodil ku mne ale keď prišiel ku nám tak sme nič nerobili, iba keď nás niekto zavolal von. Zo začiatku to tak nebolo. Časom asi tak pol roka dozadu som si začala uvedomovať že ma nijako nenapĺňa ako svoju partnerku. Pri otázke či by išiel somnou bývať (zvažovala som či pokračovať v štúdiu aj naďalej) na polovicu cesty do mojej potencionalnej a jeho terajšej práci mi odpovedal že z domu to nebudem mať ďaleko a že by chcel doma bývať čo najdlhšie. Nebol schopný sa rozprávať somnou o deťoch, svadbe a ja som bola ozaj na tom tak že by som si ho aj zobrala. Po pár mesiacoch od tejto vety sme sa pochytili a povedal mi že on by toto všetko rad mal len že je môj prvý vážny partner a že on už si prešiel rozchodmi, tak nechce toto veľmi riešiť aby sme potom obidvaja neboli sklamaný ak to tak nedopadne. Miestami pri našom sexuálnom živote som sa tiež cítila byť ako tá čo sa musí o určite veci prosiť a koľkokrát mi bolo trápne keď som chcela a on nechce, odpoveď na otázku prečo bola neviem. Vždy ma objal, aj trošku podporil, chodil tam kam som chcela ísť ale mala som pocit že si to vôbec neužíva. Nehovoril mi ako dobre vyzerám keď som sa vyparádila pre neho. Mohla som sa v situáciách na neho spoľahnúť ale vždy som mala pocit že dáva prednosť kamošom a iným záľubám predomnou. Nechcel sa ísť ani sám somnou kúpať cez leto lebo že je rad keď ideme ako väčšia partia. Nikdy mi škaredo nepovedal, povedal mi že ma miluje ale keď mi bolo v určitých situáciách ťažko tak ma neobjal sa od seba a nepovedal mi že bude všetko v priadku, že mám jeho a sme na to dvaja. Neviem či to je z mojej nerozvážnosti a vzťahovej neskúsenosti ale byť s niekym vo vzťahu kto nevie hovoriť o svojich pocitoch aj keď ste sa snažili komunikovať bolo naozaj ťažké. Ja ho stále milujem, rešpektujem a chýba mi veľmi. Neviem čo mám robiť (nerozišli sme sa v zlom) ale cítila som sa ako samozjremosť. Viem že súdiť takto je ťažké ale keď vám nezavolá a s kamošmi volať nemá problém pri hrách ma bolelo. Nejaké rady čo so životom?