Ako sa vyrovnať so smrťou rodiča?

Môj otec zomrel na rakovinu pankreasu, keď mala dcéra 10 mesiacov, bolo to 30. apríla 2017 ... čosi, akosi sa vo mne vtedy zaseklo ... dodnes som neplakala ... a to bol otec mojím najlepším priateľom, mojím útočiskom, proste všetkým ... nič, ani slza mi nevypadla dodnes ... stále to mám v sebe neprijaté, neuzavreté.

@anonym_autor tvoje telo vyplo. je to obranny mechanizmus. prezila som to. zas pride faza, ked sa ten smutok vrati spat.
@dzulli1980 rakovina pankreasu je najhorsia choroba aka existuje. clovek nie len nestihne prijať diagnozu, nie to pochopit ze umiera, nieto zmierit sa so smrtou. :(..

Smutok je a bude. Mozno je to faza zmierenia resp prijatia stavu ze sa tak stalo. Ako pise vyssie-akoby ta vyplo v tejto faze... smutok este bude. Zial. Na toto nas nik nepripravi... prajem ti vela sil....

Ja som to mala tiež. Maina zomrela na rakovinu zaludka pred 2 rokmi. Plakala som pred tým ako zomrela, lebo sme vedeli že čoskoro príde jej čas. A niekolko dní po pohrebe sa moje telo samo vyplo. Doslova som zostala bez emocií, musela som fungovať, doma, v robote. A všetci sa chceli o tom rozprávať a vyjadrovať mi sústrasť. Bolo to neskutočne ťažké. Po niekolkých týždnoch sa smútok znova spustil. Aj teraz pospominame, poplačeme ale už je to lepšie, aj keď ten smútok nikdy neodíde.

@stankadu presne, ja to iste na pohrebe,akoby sa ma to ani netykalo. a potom znova prisiel smutok

@anonym_autor ... vlastná skúsenosť, že ešte nie je koniec.Kazdy smúti inak a rôznu dobu po odchode blížneho Smútok sa bude vracať vždy, len intervaly sa budú predlžovať/odchod otca 1994, mamka 1997, manžel 2018-a stále mám obdobia, keď sa potrebujem vyplakať a znova si uvedomiť,ze už netrpia/

@anonym_autor vieš,ten smútok prechádza rôznymi fázami.
Ja som tiež chvíľu musela byť silná,kvôli mamke,keď zomrel otec....ale ono to bolo vo vnútri,postupne sa to dostávalo von a všetkými sviatkami sa to zintenzívnilo. To isté pri mamke- ale už som musela fungovať s bábätkom a dosť ma podržal manžel.
Už je to cez 20r,mamka 14r a stále m obdobia,kedy mi veľmi chýbajú....nedá sa zabudnúť. Časom sa človek nejako musí naučiť žiť bez nich....ale mne je za nimi ťažko.

Mám to tak isto, aj som rozmýšľala, či nie som psychopat. Pripadá mi to cele zvláštne, akoby nereálne a nevyznám sa vo svojich pocitoch. Som rada, že v tom nie som sama.

Tvoja telo sa vyplo. To nie je o tvojom rozhodnutí. Necyčitaj si to. Vyplo sa, lebo Tachcelo uchrániť.

Je to normálne. Každý smúti inak. Ja smútim už tretí rok. A hoci sa mi zdalo, že som už ako tak s tým vyrovnaná, podvedomie mi dáva každú noc najavo, že nie. Neexistuje štandardná formulka na smútenie. Choď svojím tempom, dopraj si priestor.

@anonym_autor sestra umrela dva mesiace dozadu. Raz plačem od rana, raz necitim nič..raz pri jej hrobe spomínam s úsmevom, raz mám chuť vykopať ju a oživiť ju…musime to zvládnuť..pre seba, pre naše rodiny.

No u mňa sa to tiež takto zaseklo, neuveriteľne ale vypuklo to o 4 roky. Ľahšia depresia. Teraz by som už šla s tým k psychológovi.

Aj mne tiež pred 2 mesiacmi nečakane zomrel tatino. Mal 68 rokov. V našej rodine sa všetci dožívajú viac ako 80 rokov. Prvých pár dní bolo zlých, ale musela som sa pozbierať. Na pohrebe som bola s bruškom v 4 mesiaci tehotenstva a ešte mám 2 malé deti. Tiež mám niekedy stavy, že si poplačem a niekedy zase nič, že,, ani obraz ani zvuk".

Ocino mi zomrel 3.7.2025, necakane, tragicky. Dve hodiny predtym sme este spolu telefonovali. Vitalny ciperny sportovo zalozeny 77 rocny clovek.
V zivote som neprezila taky sok a bolest. Striedaju sa vo mne navaly smutku a rezignacie az otupenosti. Stale mam pocit ze mi na hrudi sedi slon, tazivy pocit a vtedy mi pomaha plac

Este to nie je koniec....dovol si pustit smutok...napr. ked si sama, ked ta nikto nevidi. Moj oco zomrel pred 10r. v zahranici. Mama sa zlozila, komplet vsetko som vybavovala ja -od prevozu az po pohreb. Tych 10dni som nemohla dat na sebe vediet,ze to nedavam, kvoli mame, kvoli vybavovackam. Vobec som neplakala, riesila som bezny chod dni, varila, upratovala, bala som sa aj o mamu, aby sa nieco nestalo aj jej. V tom case som uz zila vo vlastnom a ked som sa vratila domov, zacalo to - kazdovecerny plac, ked ma nikto nevidel, tlaky, tazoba na hrudniku az uzkost...musela som zamestnat ruky,aby som vypla hlavu a nemyslela na to...trvalo to mozno polroka to vsetko. A teraz, na vyrocnej omsi po 10r to prislo zas...silny plac v kostole, diera v srdci, bolest na hrudi akoby mi kladivom buchali.

@kubizde setra bola chora? ako to zvladas ? mne tatino velmi chyba, ale umrtie brata nessiem 10000x horsie lebo bol mlady :( a s tym sa neviem vyrovnat