Ako sa vyrovnať so zložitou rodinnou situáciou?
Nemam idealne manzelstvo. Vydala som s zrejme pod tlakom okolnosti, aj ked som citila, ze mnohe veci su medzi mnou a muzom velmi odlisne.
Nema vztah k poriadku, ale velmi ani k detom. Nemam v nom oporu. AJ ked zarobi slusne, nema vztah ani k praci, takze nerobi ani nic pre to, aby to bolo lepsie. Detom nikdy nic nekupil, ani dar, ani nutnost (oblecenie). Vsetko co urobi, urobi len to najnutnejsie, vacsinu obrble, kazdu moju poziadavku mi da negativne pocitit. Nedokaze prebrat zodpovednost za svoje ciny a spravanie. Nedodrzuje dohody. Prekruti vsetko, aby mu to vyhovovalo a este to otoci proti mne. Doteraz som sa premahala, zakryvala oci tolerovala, snazila sa vydrzat. Aby ste rozumeli, ja muzovi nezazlievam, aky je, je to moja chyba, ja som ina, mam ine predstavy a naroky. A kedze som ina, tak zivot s nim mi je skor na obtiaz. Dosla som k zaveru, ze asi odidem. On sam velakrat povedal, ze ked mi to nevyhovuje, mam odist.
No a problem je teraz, ze mame dve deti, 13 rocnu a 9- rocneho. Dcera je cely on, napriek mojmu vychovnemu usiliu, ma tie iste postoje. Syn je iny. Paradoxne, muz aj dcera sami seba vnimaju uplne inak a ked im davam spätnu vazbu, neprijimaju ju vobec, dcera reaguje rovnako ako muz- Okamzite do vyvrtky a otocit proti mne. Dokonca muz ma pocit, ze dcera je po mne a syn po nom, az tak velmi nedokaze celit realite.
Chodili sme 2 roky do poradne, nic to nebolo platne, co si myslim, ze je aj chyba poradkyne, lebo vlastne nic riadne nepovedala, hoci mne, medzi 4 ocami velakrat odsuhlasila to, co som jej povedala.
Uz som parkrat dcere nacrtla, ze co by bolo, kebyze od otca odideme, ale ona nechce. Lenze ja uz odmietam tu robit poskoka a vsetko na mne, citim, ze po tych rokoch mam aj ja narok zvolnit. Zapriahnut sa mi ich velmi nedari, ako vravim, kopec brblania a mna to uz nebavi pocuvat. Si predstavte, ze by ste mali takeho kolegu, ktory 15 rokov brble, ked ma nieco spravit...
Takze som dosla k zaveru, ze chcem odist a syna beriem so sebou. Jasne, bude sud a nebude to lahke, muz bude onho bojovat, kedze si mysli, ze je po nom. O tom sa tu vlastne ani nechcem bavit.
Skor mi ide o to, ze napriek tomu, ze dceru lubim rovnako ako syna (len inym sposobom), nechcem ju so sebou. Lebo obaja ma nesmierne vycerpavaju a neviem im vysvetlit, ze musia zmenit pristup. Odmietam sa hadat nadalej este aj s dietatom na chode domacnosti, pripadne, ked z toho vyvodim dosledky, odmietam sa hadat o tom, ci to mozem/nemozem urobit, aka som ja a ine manipulativne reci. Je to take intenzivne, ze mam pocit, ze oni dvaja ma ani nemaju radi (tak sa ku mne spravaju, ked mam nejaku poziadavku, ktoru odmietaju urobit).
Pritom viem, ze oni dvaja sa tu sami neznesu. Nebude nikto nic doma robit. Z toho dovodu tu nechcem nechavat ani mladsieho syna, lebo bude zanedbavany.
Naozaj si nemyslim, ze dieta ma mat kazdy den na veceru parky, alebo rozok s pastetou lebo je to rychle a pohodlne. Alebo sa nebudu ucit do skoly. Ak by bola striedavka, vzdy ten tyzden si to odskacem ja. Veci budu urcite nepoprane, ucivo nenaucene, oblecenie nove ziadne, - mne sa vlastne nic nezmeni tym, ze syn by bol unho tyzden, naopak, budem to mat potom narazove.
Je to pre mna nesmierne tazka situacia, preto som doteraz zotrvala v takomto stave, lebo si to cele neviem predstavit, tie nasledky. Neviem si predstavit, mu tu dceru nechat. Lenze ja uz ozaj nevladzem. Som na tom tak, ze velakrat som sa citila, ze sa zbalim a uteciem od nich uplne, od vsetkych, nech si tu robia co chcu, mozno im bude bezo mna lepsie.
Ja by som deti rozdelila ,môžu sa spolu stretávať stále v tom nevidím problém ..hlavné je tvoje psychické zdravie ,kedykoľvek si po rozvode môžte vziať aj obe deti ..aj keď podľa mňa tvoj muž nebude chcieť..ale na to je už súd ..on rozhodne čo je dobré hlavne pre deti ale zostávať v nefunkčnom vzťahu kvôli deťom je psychická smrť ..deti vždy niekoho kopírujú ,nájdu si niekoho o kom si myslia že je ich vzorom a podľa toho sa správajú ..myslím ,že keď by si si dcéru vzala aj so synom a chodila s nimi na terapie ,tak by sa zmenila ,keď sa dostane spod otcovho vplyvu ,ale ak nemáš dosť síl s ňou bojovať rozdeľte ich 😔 nemôžeš si nakladať viac než unesieš 😔 toto čo zažívaš je vyhorenie ,momentálne to prežívam tiež ..keď ma muž veľa krát sklamal za posledné roky ..vidím že on sa snaží ale vo mne sa niečo zlomilo a neviem či sa to dá vrátiť ešte späť..po operácii som sa nejak zmenila,keď som ležala na posteli a plakala že sa neviem postaviť ,lebo to veľmi bolí ,ale myseľ mi hovorila musíš máš doma dcéru ..ak sa nepostavíš a nerozchodíš bolesť ,nebudeš sa oňu vedieť starať ,musíš ..potom som prišla domov a malá ochorela ,viróza a ja som na sebe začala badať zmeny nielen v myslení ale aj som dosť zvoľnila..uvedomila som si ,že nie život nestojí na tom,aby som sa ja trhala a všetko bolo na mne ,že mne sa kazí zdravie ,nič nespím ,vždy som išla len na princípe musím ,lebo inak sa to neurobí ..teraz? Urobím len čo treba a je nevyhnutné ,už neriešim každý deň prach na poličkách ,neutieram všetko stále ,nebehám s vysávačom ..lebo môžem robiť čo chcem nikdy čisto úplne nebude a nikto ani nemá ,všetko tu je stále ..koľko času denne som strávila s upratovaním a nezmyselnými vecami ,ktoré sú tu každý deň a stereotypne ich robíme? ..a život uteká ,uvedomila som si ,že si treba užívať každý deň a nie sa trápiť nad zbytočnosťami ..neviem čo a ako bude v budúcnosti ale bojujem s vyhorením už pol roka a nejak stále cítim nádej že bude lepšie 😔
@hrasocek12 máš moj obdiv, že to zvládaš a a tiež mám názor ako ty - pred deťmi aj na súde by som deklarovala že chcem obe deti, ale rešpektujem rozhodnutie dcéry byť s otcom. vzdy má moje srdce a dvere otvorené
O narcizme u detí toho veľa nie je, čítala som, že mozog v tomto smere sa do 12 rokov len vyvíja, a že každé dieťa je prirodzene sebecké a trochu narcistické.
Ale ten, kto má narcistického partnera a viac detí, vie povedať, na ktorom dieťati tieto črty vidno od malička.
Nikto ti nepovie, ako dopadne tvoja výchova, a či má zmysel sa snažiť, keď genetika je taká silná.
Všeobecne je dokázané, že výchova a prostredie majú väčšiu váhu ako genetika, tak dúfajme, že aj pri narcizme závaží aspoň trochu.
Ja som sa rozhodla, že kým to ako-tak zvládam, budem sa snažiť ovplyvňovať syna viac ako jeho otec. Aj preto som sa rozviedla, nesúhlasila som so striedavkou a snažím sa byť s ním viac ako jeho otec. Je to extrémne ťažké, pretože má aj diagnózu ľahký vysokofunkčný Asperger....jeho myslenie, logické postupy sú úplne iné ako naše, nedokáže ísť na svoj úkor, je precitlively na seba a necitlivý k ostatným, robí si čo chce a kedy chce... U syna by som chcela dosiahnuť aspoň to, aby sa vedome naučil myslieť aj na iných a prispôsobiť sa, čo exmanžel nevie.
Ale dôležitá rada: najdôležitejšie je tvoje psychické zdravie. Máme aj ďalšie deti, musíme myslieť aj na seba. Keď budem cítiť, je to nezvládam, alebo že je pre väčšinu zainteresovaných lepšie, aby syna vychovával otec, nechám syna, aby sa rozhodol. Dovtedy sa budem snažiť.
Tak bojis sa o svojho syna preto lebo nebude navarene oprane, vseobecne o neho postarane a chces si ho vizat, ale dceru mu nechat ? Preco klames samu seba, ze ju ľúbiš? Vôbec, ani trošku ti na nej nezáleží..
Súkromné až by si chcela ti môžem napísať čo sa stalo,verejné to moc nechcem rozoberať. Tak keď tak kľudne napíš lebo anonym kontaktovať neviem 😀
Spomenul som si na Tajný denník Adriana Molea:
"Slyšel jsem ho, jak říká: »Mezi mnou a Pavlínou je to teď moc špatný. Teď zrovna se nejvíc hádáme o to, komu NEPŘIPADNE Adrian.« Otec to musel poplést. Určitě chtěl říct, komu PŘIPADNE Adrian.
Stalo se to nejhorší, co se mohlo stát. Obličej mám samou vyrážku a rodiče se rozcházejí."
🙂
Ja osobne so myslím, že tvoja dcéra sama vie, akú má povahu a je z toho frustrovaná. Rovnako cíti, že ju obaja nechcete. Cíti sa odmietaná, nemilovaná bezpodmienečne. Možno preto sa ani nesnaží, má pocit, že aj tak ju nechcete, tak načo sa snažiť. A to, že žiarli na brata je pochopiteľné. Ty sa určite snažíš správať sa k nim rovnako, ale ono to ani nejde, keď so synom si rozumieš a s ňou nie. Tým nechcem povedať, že si zlá matka, tiež si len človek. Ale myslím, že reakcie, ktoré máš v určitých situáciách sú rozdielne a toto deti cítia. Podľa mňa by si sa s ňou mala naozaj od srdca porozprávať. Typu: pozri, zlatko. Ja ťa mám naozaj rada a viem, že si myslíš, že menej ako brata, ale nie je to tak. Len si neviem k tebe nájsť cestu. Bolo by fajn, keby si mi s tým pomohla, lebo to naozaj chcem. Chcem, aby sme si rozumeli, boli si bliežšie a boli obe šťastné. Chcem vedieť, čo mám urobiť, aby si bola spokojnejšia a ja ti tiež poviem, čo ma urobí spokojnejšou a pohodovejšou mamou...Alebo čosi podobné. Uvidíš, či sa niečo zmení.
Ja neviem, dieťa predsa nemusí ísť do detského domova, lebo ho nikto nechce..
Zostane vo svojom súčastnom prostredí iba s jedným rodičom, môže kedykolvek zavolať, prísť, je veľká, má mobil, sú prázdniny, nič sa jej dokopy nemení.. akurát nebude mať servis aký mala, ale veľmi dobre videla ako to robila mama, stačí len priložiť ruku k dielu, prípadne sa zbehne najesť k mame..autorka ju nemieni odrezať, možno jej to prospeje..
Možno by som nechala dcéru, nech si vyberie. A ak zostane s ním, ok. Z toho, čo píšeš, dievča prehodnotí behom mesiaca života s ním veľa veci a príde k tebe. Možno toto je cesta, ako jej dopne, že takto sa žiť nedá.
@macatt lenže autorka píše, že ani ona, ani manžel ju v starostlivosti nechcú. Čiže je nechcená a to dieťa to cíti. Zostane doma, to áno, ale netvrdila by som, že sa jej nič nezmení. Možno pochopí a možno nie, ťažko povedať.
Snad nemyslis vazne...
nemoze byt muz asperger alebo adhd alebo kombinacia a dcera zdedila?
@krkavcia_mater Ano, mam podozrenie, ale aj tak to nic nezmenilo na mojom psychickom vycerpani. Ale diskusia mi pomohla, ze treba este vydrzat . Aj ked to vlastne robim uz dlhodobo.
Aj brat bol rád, že mu zmizli z izby bábiky a krpatá sestra.. mohol do školy zaspať a nie budiť a obliekať ma..vedela som, že mám brata, aj on upišťanú sestru.. nevnímali sme, že nás niekto rozdelil🙃 len sme sa modlili, aby sme neboli hneď zasa spolu🙃