Ako vyzeral váš vzťah po 5 rokoch?
Dobrý deň, mám pocit, že máme vo vzťahu už dlhodobo krízu. Neviem či to tak vnímam iba ja alebo aj partner. Nechcem sa s ním o tom rozprávať pred tým ako zistím či je to normálne, alebo je to len v mojej hlave.
Ako ste to mali po 5 rokoch v partnerstve čo sa týka vzťahov, komunikácie, spoločných aktivít, chodenia von, citov a podobne. Ďakujem
Boli sme spolu 10 rokov, 6 rokov manželia, máme 5-ročného syna.
A úprimne – prišiel som o ženu mojho života nie preto, že by nebola správna…
ale preto, že som ja nevedel byť správny muž.
Keď otehotnela, začala potrebovať stabilitu, oporu, emocionálnu blízkosť.
Ja som jej namiesto toho dával hádky, výbuchy, útek k počítaču, paranoju, alkohol.
Myslel som si, že „veď sme spolu, to stačí“. Nestačilo.
Ona bojovala za nás roky. Dala mi signály, prosila o zmenu… ja som ich ignoroval.
Až keď odišla, pochopil som tvrdú pravdu:
Láska nestačí, keď žena necíti bezpečie a pokoj.
Nedokázal som zachrániť náš vzťah vtedy.
Ale dokázal som zachrániť SEBA.
Prestal som sa ľutovať, začal som na sebe pracovať:
– psychicky
– fyzicky
– emočne
– ako otec
– ako človek
Dnes už viem byť pokojný namiesto výbušný,
prítomný namiesto lenivý,
zodpovedný namiesto sebecký.
Neviem, či sa ešte niekedy vrátime k sebe…
to už nie je len na mne.
Ale viem jedno:
už nikdy nechcem byť ten muž, ktorý o ňu prišiel.
Mením sa nie kvôli nej…
mením sa, lebo takýto chlap chcem byť JA.
Pre seba.
Pre svojho syna.
A raz – pre ženu, ktorá po mojom boku bude cítiť lásku aj bezpečie zároveň.
Po 5 tich rokoch sme mali svadbu, bývali spolu atď., a teraz po takmer 20 tich rokoch fungujeme stále rovnako, ak má dáke obdobie kašli na neho časom to bude len horsie
@anonym_autor ked sa ti nieco nezda a citis to tak musis to povedat. On nemusi ani tusit ze ako ty citis...
bolo nám spolu nádherne a je dodnes... už viac než 20 rokov❤
@anonym_autor ked sa ti nieco nezda a citis to tak musis to povedat. On nemusi ani tusit ze ako ty citis...
@derdia Ďakujem za reakciu. Píšem už neanonymne teraz. Povedal som jej to… veľakrát. Problém nebol v tom, že by nevedela, čo cítim. Skôr v tom, AKO som to vedel (ne)vyjadriť.
Bol som unavený, frustrovaný, vybuchoval som, stiahol som sa do seba, občas som bol chladný… a tým všetkým som jej city skôr zranil, než podporil.
Dnes už viem, že:
Nestačí „povedať“, treba vedieť komunikovať pokojne a bezpečne.
Nestačí ľúbiť, treba vedieť milovať správne.
Nestačí sa ospravedlniť, treba zmeniť správanie.
A tú zmenu som spravil – nie kvôli nej, ale kvôli sebe aj synovi. Lenže pre ňu to možno prišlo neskoro… a to ma bolí najviac.
Nechcem ju nasilu späť.
Chcem len, aby raz videla, že človek sa vie skutočne zmeniť.
@anonym_autor mudre hlavy sa na tuto temu vyjadruju, ze clovek je ako keby navyknuty fungovat v 5 rocniciach. ak je 5 rokov vsetko rovnako, tak sa v tom zacne citit nedobre, je potrebny nejaky novy impulz. je jedno, ci sa to tyka prace, alebo vztahov.
takze ak ste spolu 5 rokov a za ten cas ste sa nikam neposunuli - (spolocne byvanie, dieta, svadba, rekonstrukcia, atd. proste cokolvek co ste riesili spolu a zmenilo zabehnute), tak ten vztah zacne upadat, ludovo hovorime, ze je prechodeny
riesenim je bud sa niekam pohnut, najst si spolocny project, alebo ist od seba.
V tom čase som mala asi 23 a išli sme bývať do podnájmu, preslo dalších 12 rokov a rozišli sme sa po 17 rokoch (mam 36)
@123nikolaa123 deti ste spolu nemali? Teraz hľadáš nového partnera?