Ako zvládať napätý vzťah so svokrou?
Ahojte, mám najlepšiu svokru na svete - ako človek je neskutočne dobrá, snaživá, viem že ma má rada, ale vždy keď u nej strávim 2 hodiny na návšteve, 2 dni sa musím dávať dokopy, nervový systém úplne rozhodný, je to proste tak neskutočne neempatický nadradený človek že ju nedávam.
Pritom vidím ako sa snaží, aby so mnou dobre vychádzala, aby sme boli spokojní, neviem ako sa mám pri nej správať lebo na jednej strane ju mám naozaj rada a som vďačná za taký vzťah s ňou, na druhej u nej naozaj trpím a nedá sa jej ani nič povedať lebo nepochopí.
Príklady jedného dňa stráveného s ňou: vie že ako dieťa som bola zneužitá jedným chlapom. Ona o tom vie. Ešte aj dnes keď sa ocitnem niekde sama s cudzím mužom v blízkosti (v prírode, v miestnosti, hocikde), tak mi zdrevenejú nohu a neviem sa pohnúť. Rozprávali sme sa o ľuďoch ktorí zamrznú na ferate a musia pre nich prísť záchranári a ona sa tak schuti smiala na nich akí sú neschopní - snažil sa jej to muž vysvetliť že to robí mozog a nie je to také ľahké prekonať - stále sa smiala - tak som jej povedala príhodu keď aj mne prestali nohy fungovať keď som sa ocitla v lese sama a za mnou bol cudzí muž - jej poznámka - ty si taká labilná.
A ja mám chuť jej streliť do xichtu že a vy ste hnusná, necitlivá a nadradená - ale nespravím to lebo to by bol asi koniec.
Alebo - navarila, zavolala nás na obed. Trvala na tom. Tak sme prišli, najedli sa, poďakovali. Šla som umyť riad, nepustila ma k nemu. Keď sa začnem s ňou doťahovať, tak ona drží tak tvrdo že ma muž zastaví že to mám nechať tak, nemá to význam (ona musí vždy vyhrať). Tak som sa už ani moc nesnažila. Vlastným telom ma zastavila.
Potom sme šli do obchodu (nemá auto tak nech si nakúpi), prechádzame sa pomedzi regále a ona zrazu začne rozprávať ako som sa dnes narobila. Pozerám na ňu že ako to myslí. A ona že - veď si si tam spokokne sedkala na gauči a nič si nerobila. No do mňa sto jedov, ale udržala som sa, povedala som si že nemá zmysel reagovať, nechala som ju tam a šla k pokladni zaplatiť svoj nákup ktorý som ani nedokončila.
Ďalšia príhoda z toho istého obchodu len kúsok vedľa že som si šla kúpiť čižmy na zimu. Lebo sa mi moje rozpadli. Ona mi ich pred pokladňou vytrhla z ruky (doslova) že mi spraví radosť a kúpi mi ich na narodeniny ktoré mám koncom marca. Chcela som si ich vziať naspäť ale tak držala že ma muž zastavil že to nemá zmysel. Tak ich zaplatila, ďakujem svokra. A ona že mi ich dá až v marci! Do mňa zas jedy že tak takto nie, že jej vrátim peniaze ale potrebujem ich teraz v zime a nie na jar. Nie. Je to darček a hotovo. Normálne rozmýšľam zajtra si ich ísť kúpiť a just tie isté.
Toto je len príklad jedného dňa a ja som už zúfalá. Lebo na jednej strane je to dobrá žena, snaží sa, len proste jej nedochádzajú základné veci. Kedysi som sa na takýchto situáciách dokázala zasmiať, necitlivé poznámky ignorovať, ale čím som staršia, tým viac cítim že proste tie stretnutia s ňou nedávam. Nech sa snažím ako sa snažím, prídem od nej domov, klepe ma, som unavená ako zbitý pes, muž nechápe prečo - veď ona je už taká a keď niečo poviem tak on mi len povie že bude to jej vekom len horšie, mám si zvykať, aj on si zvyká, má dve uši.
Ako si na to zvyknúť? Ako si tie veci proste nechať mimo seba, neriešiť, nepripúšťať?
Proste chcem ísť od svokry a povedať jej - svokrička zlatá ďakujem za obed, prísť domov vysmiata, aby ma neklepalo, neriešiť a nechať tak. Ozaj neviem ako mať takýto prístup.
@sova7 som rada že sme u nej boli. Krátko, ale stalo sa toho dosť. Návšteva bola fajn, neviem či si niečo uvedomila alebo nie ale snažila sa, neradila, nekritizovala, ale o to nejde.
Stala sa taká vec že uprostred rozhovoru si úplne prepísala realitu a to čo minule tvrdila že miluje, dnes úplne sebaisto poprela, že čo to hovorím že toto ona neznáša a že jej je z toho zle. Nuž, muž bol pri oboch rozhovoroch, pamätal si že túto konkrétnu vec hovorila že úplne zbožňuje, vybuchol do smiechu čo ju úplne zneistilo. Neviem či zabudla že to hovorila, alebo či zabudla že to hovorila pred ním. Dôležité pre mňa je to že to videl v priamom prenose. Nie že by mi v minulosti neveril, veril, ale teraz videl čo to so mnou robí. Zasmial sa a šli sme domov. Vravím mu - vidíš ako si ona prepisuje realitu? To je to čo hovorím a je jedno či to robí vedome alebo nie, mňa to ničí. Povedal len že to vidí. Som spokojná.
@anonym_autor Ste obidvaja chory na mozog 😏
@sova7 vďaka. Presne toto mám - a už to vidím. Tak som túžila aby bola na mňa iná, aby som bola rovnocenná pre ňu. Teraz už vidím že to tak nefunguje ani nebude. Neboj už s tým budem inak pracovať, reagovať, stretávať a nestretávať sa. Asi si dám aj sedenie so psychológom že ako sa chrániť.
@anonym_autor Ste obidvaja chory na mozog 😏
@anonym_a656e2 ok.
@sova7 vďaka. Presne toto mám - a už to vidím. Tak som túžila aby bola na mňa iná, aby som bola rovnocenná pre ňu. Teraz už vidím že to tak nefunguje ani nebude. Neboj už s tým budem inak pracovať, reagovať, stretávať a nestretávať sa. Asi si dám aj sedenie so psychológom že ako sa chrániť.
@anonym_autor aj to, co sa snazis dokazovat muzovi, vidis? za mna, bohuzial, nevidis nic.. respektive vidis to hovno, co mas na koberci v obyvacke a dokola hovoris vsetkym, ako ho vidis, ale aby si sla a vyhodila ho, to nie.. tebe staci, ze ho tam vidis
@anonym_autor aj to, co sa snazis dokazovat muzovi, vidis? za mna, bohuzial, nevidis nic.. respektive vidis to hovno, co mas na koberci v obyvacke a dokola hovoris vsetkym, ako ho vidis, ale aby si sla a vyhodila ho, to nie.. tebe staci, ze ho tam vidis
@reanda tak porovnávať človeka čo ti vychoval muža s hovnom je tiež trošku odveci. Ja som jej za veľa vecí vďačná a problém sú nové hranice ktoré som sa mala naučiť doma, žiaľ nemal ma kto naučiť. Ja nepotrebujem aby boli ľudia dokonalí, mne naozaj stačí to že v tom nie som sama, takže áno chcem aby to muž videl konečne a keď chce byť so svojou maminou, tak s ohľadom na mňa a s rešpektom voči mne a môjmu nervovému systému. Ja nepotrebujem úplne odstrihávať ľudí pokiaľ vidím že aj oni sa snažia. Takže tak.
@reanda vraví sa tomu obranný mechanizmus. Netuším prečo to robím ešte aj nohu keď som si zlomila tak v nemocnici mali šou zo mňa. Vraj sú to následky traumy. Keď je niečo zle tak sa smejem.
V podstate som ju vždy chápala, bolo mi ľúto že si nemajú čo povedať a musí tam sedieť a nemá kam ujsť (bývala ďaleko). Len sa mi proste páčilo ako sa dokázala vynájsť a pretaviť ten čas na niečo kreatívne a pekné a spríjemniť si tú návštevu vlastným spôsobom. V podstate som ju obdivovala.
@anonym_autor netusis, preco to robis? pretoze nemas gule na pravdu.. pomenovat veci pravym sposobom, prezit ich s adekvatnymi pocitmi a adekvatne reagovat.. tak na to hovno v tej obyvacke hladis a rozmyslas, ako ho natriet naruzovo a navonavkovat, nech tak nesmrdi, ze vsak to nebude take zle a hadam sa v tom najde aj dake pozitivum, mat ho doma.. a este aj druhych za podobne postupy obdivujes
neviem, ja mam radsej cisto, ako navonane hovna.. aj ked to upratovanie je casto namahave a nie prave prijemne
obranny mechanizmus vznika v situacii, ked sme boli vystaveni niecomu, co sme v tej chvili neboli schopni zvladnut
ale ty uz nie si male dievca a nie kazdy problem je chlap, co sa ta chysta zneuzit..
@reanda tak porovnávať človeka čo ti vychoval muža s hovnom je tiež trošku odveci. Ja som jej za veľa vecí vďačná a problém sú nové hranice ktoré som sa mala naučiť doma, žiaľ nemal ma kto naučiť. Ja nepotrebujem aby boli ľudia dokonalí, mne naozaj stačí to že v tom nie som sama, takže áno chcem aby to muž videl konečne a keď chce byť so svojou maminou, tak s ohľadom na mňa a s rešpektom voči mne a môjmu nervovému systému. Ja nepotrebujem úplne odstrihávať ľudí pokiaľ vidím že aj oni sa snažia. Takže tak.
@anonym_autor hovno nebol primer k svokre.. ale uz koncim.. musis si na to prist sama, este nie si pripravena vidiet viac
@reanda máš pravdu ona ešte nevie čo sa jej snažíme povedať musí na to prísť sama
@sova7 @reanda viem o čom hovoríte. Že ona je pre môj nervový systém toxická a bodka. Tam to končí. Žiadne ale, možno, niekedy, nič z toho.
Za týchto pár dní vyšlo najavo pár ďalších vecí, ako a kam prúdia informácie o mojej rodine, osobné aj zdravotné dáta, ako keby to boli lentilky na rozdávanie.
Môj brácho má dobrú kamarátku psychologičku, dohodol nám stretko. Takto narýchlo, keďže som zistila že som tehotná a je nutné si nejaké veci uvedomiť a nastaviť ináč. Vysvetlila mi prečo ma tak bolieva brucho, ako sa nastaviť v sebe, regulovať nervový systém, ako začať vnímať čo mi hovorí telo a nie čo chcem aby mi hovorilo, ako mužovi vysvetliť čo áno a čo je už mimo. Že som si vzala jeho za muža, nie ju atď. Veľa vecí sme si prešli, aj som si poplakala.
Takže áno, myslím že začínam vidieť o čom hovoríte.
Ešte jednu vec mi povedala keď som odchádzala. Že aj masoví vrahovia sa vedia pekne usmievať. Nech si to len nechám usadiť. Že môj muž to nevidí lebo je na to zvyknutý a berie to ako normál. A ja som bola mladá tiež som si zvykla. Ale jednu vec som povedala - že to nie ja mám byť vďačná za svokru ktorá sa vie pekne usmievať, to ona by mala byť vďačná za tak retardovanú nevestu.
