Ako zvládnuť pocit nevýznamnosti vo vzťahu s rodičmi?
Ani neviem, ako začať. Možno je to iba výlev. Mám pocit, že som pre svojich rodičov nikdy nebola dosť dobrá a nikdy som ich poriadne nezaujímala.
Nechápte ma zle, vždy sa o mňa vzorne starali (vždy bolo doma navarené, veľa mi v živote pomohli atď.) Ale nikdy ma nevnímali ako ľudskú bytosť (ani v detstve, ani teraz.) Nezaujíma ich, ako sa mám, čo mám nové, či som šťastná alebo nie. Nezaujíma ich môj názor, nikdy sa naň nespýtali. Nezaujíma ich, aké mám možno koníčky, aké mám plány do budúcna v živote, čo chcem robiť, čo ma baví, koho ľúbim atd. Bola som pre nich iba „pracovná sila“.
Už si žijem samozrejme vlastný život, snažím sa to prijať, ale dodnes ma to trochu zabolí. Myšlienka, že som nikdy ako osoba nebola dosť dôležitá/zaujímavá/prijatá svojimi najbližšími. Že som nedostávala ani trochu úprimnej pozornosti. V dospelosti – ani náznak fundamentálneho ľudského rešpektu.
Neviem, možno to iba prežívam a je to normálne. Ako ste to mali vy ?
Nie všetci rodičia sú emocionálne založení. Mnohí by asi ani nepochopili že o com rozprávaš
Kedysi sa tak neriešili emócie. Hlavne bolo aby deti neboli hladne boli čisté a chodili do školy
A zas nebud dramatická…že fundamentálny rešpekt? Čo si žila zatvorená v klietke? Niekde v pivnici? Trpela hladom a dennou bitkou ….
Ahoj, urob rozhodnutie, že im odpúšťaš. Možno ani im sa nedostalo lásky a empatie od ich rodičov a nevedeli ináč. Maj s nimi pochopenie. Keď im odpustíš, teba to privedie do slobody a pokoja. Neviem, či máš svoju vlastnú rodinu, ak áno tak sa rozhodni, že budeš pristupovať inak - s láskou a porozumením k svojim blízkym. Viem, o čom hovorím. Mne pomohlo, že som veriaca a odovzdala som to všetko Bohu, čo ma trápilo a teraz žijem nový život s Pánom Ježišom.
je to smutné, ale už s tým nič nenarobíš... Aj tu sa ale dá aplikovať ošúchané tvrdenie "všetko zlé je na niečo dobré" - ty aspoň vieš, ako výchova detí NEMÁ vyzerať, takže gratulujem tvojim (neviem, či existujúcim alebo budúcim) deťom k láskavej mamine
Ahoj, mala som to rovnako. Mama, otec ani surodenci, stari rodicia, nikdy o mna neprejavovali zaujem. Dodnes mi nikto sam od seba nenapise, nezavola. Iba mama obcas. Inak som pre vsetkych vzduch. Moje meniny, narodeniny odignoruju. Ako sa mam ich asi tiez nezaujima. Nevadi. Uz mi to nevadi.
Urcite to boli, chapem ta, bolo by divne, keby nie. Ale uvedomila som si, ze ja ich k zivotu nepotrebujem, mam manzela a mam uz svoju rodinu. Ich navstivim z povinnosti raz za rok alebo raz za rok a pol a hotovo. Nechybaju mi, nepotrebujem byt s nimi v kontakte.
Nie vsetci rodicia su dobrymi rodicmi, treba sa s tym zmierit. Si citliva dusa a to je dobre.
Možno to len tak neprejavujú slovami, sama píšeš, že sa vzorne starali a pomáhali. Vsak aj to je láska a teda pre mňa osobne viac ako sladké reči. Každý prejavuje city inak. Ale určite tam nechýba "fundamentálny rešpekt", keď ti pomáhajú. A začni sama, viac sa skús s nimi rozorávať o tom, ako oni vnímajú život, možno by ťa mnohé prekvapilo. Nik nie je dokonalý.
Zameraj sa na naplnenie života a ty rozdávaj lásku iným, tak aj v sebe zahojíš veci, ktoré bolestivo vnímaš. Čo rozdáš, vráti sa ti.
Treba odpustiť, lebo to budeš prenášať ďalej. Určite takúto výchovu a hodnoty a vzťahy sú v rodine bežne a mali čosi podobne, keď boli deťmi..
Inak mňa by zaujímalo ako si predstavuješ výchovu ako by tebe vyhovovalo,aby bolo všetko OK
Nova moda, riesit rodicov, ich vychovu a vztah k vlastnym detom. Ak uz to riesite niektore, tak sa porozpravajte s rodicmi o ich vychove, o ich detstve, o ich manzelstve, o ich zivote vobec. Mozno skor pochopite, preco sa k vam spravali tak, ako sa spravali. Rodicov si nevyberame, ale ani deti.
@oli18 v rodine máme mladú ženu, ktorá až teraz prišla na to, že na ňu všetci kašlali, lebo ona je to prostredné dieťa. Pričom realita je taká, že až v puberte pribudlo posledné dieťa a ona stratila status princeznej. Že je princezná, hovorila vtedy všetkým a skutočne veľmi ju rozmaznávali. Teraz chodí ku psychologičke.
Ľudia sú všelijakí, ja som si vždy musela od 12 na všetko, čo som chcela, zarobiť sama. Brat a sestra vždy všetko dostali. A teraz mi mama napíše, kedy môže vidieť moju dcéru 🤦... Veď načo by videla mňa. Ale zas na druhej strane to je tak toxický človek, že som aj rada keď sa dlhšie nevidíme a veľmi tomu nechcem vystavovať ani moje dieťa. Všetko, čo sa nám deje v živote nás má niekam posunúť a je už len na nás, či si z toho niečo dobré vezmeme 😉.
@oli18 samozrejme, nemali to lahke. Moj otec mal takpovediac “vojensku vychovu”, co sa zrejme odraza na tej jeho.
@minenkaa zakladom je riadny domov (napr. jedlo v chladnicke, atd - nema to nic spolocne s €€, myslim tym fyzicku starostlivost o dieta, chapeme sa)
Ale urcite je potrebna aj ta psychicka/emocionalna starostlivost. Zaujimat sa o svoje dieta, podporovat jeho rozvoj napriklad… v dospelosti mat aspon stipku zaujmu co ja viem, aj o jeho zdravotny stav (uvediem na svojej skusenosti… ked mi nasli nalez, isla som na dodatocne vysetrenia - biopsia. Ani sa len nespytali na vysledok.. lebo ich to proste nezaujimalo.)
@ina2405 ano, asi su aj taki ale toto vobec nie je moj pripad. Mozte si mysliet, ze som precitlivela alebo rozmaznana, to je vas pohlad na vec a neberiem vam ho. Ale poznam samu seba. Som zdravo citliva a empaticka - mozno to iste preto cakam od najblizsich.
@pribinak neviem, ak ta niekto pravidelne zhadzuje, nie je to disrespekt? Porozmyslaj sam…
Zbav sa očakávaní, ľudia tu nie sú na to, aby ich plnili. To, čo ty nazývaš zdravo empatická a citlivá môže byť pre niekoho prehnane precitlivelá a vzťahovačná.
S takými osobami sa nestretavam. Načo? A lebo ak sa stretu nedá vyhnúť (podľa mna vždy sa dá) tak ich potom rovnako zhodím
Porozmyslaj aj ty miesto fnukania
A ty si im volala aké boli výsledky ,lebo u nás napríklad oznamujebten čo mu niečo je aký je postup ďalšieho liečenia a kedy kontroly .Mije decko napríklad oznamuje nechce aby som sa pýtala ,ja sim napríklad istý čas oznamovala až po operáciách ,načo skôr
Tiez som toho nazoru, ze trochu zbytocne fnukas. Ty sa ich opytala ako sa maju?
neviem mne prides ako ufnukana snehova vlocka
Pre teba autorka https://youtube.com/shorts/yncm3Nm5y3g?si=GjPR8...
Preco čakáš od iných čo ty chces a aby boli aj oni taký ako ty.Tieto očakávania ,uplne zbytocne
@beata_k ja ano, pride mi to normalne.
@mamina7070 ked tvrdis, ze nevies, tak sa nevyjadruj 😁
No nic, asi mame vsetci inu predstavu o rodinnom zazemi, kazdy sme mali inu vychovu, level empatie a kazdy budeme pristupovat k svojim detom inak. Len dufam teda, ze sa raz vase deti nebudu citit tak, ako ja teraz a vase vztahy budu lepsie 🙂
@minenkaa s tym mas asi pravdu
Mas deti? Lebo ja som mnohe pochopila az ked som mala vlastne deti. Ze nie vsetko su duhy a jednorozce.
Chápem ťa, autorka. Niektorí rodičia sú emocionálne nezrelí.. dajú ti veľa po materiálnej stránke ale po citovej absolútne nič a pritom si dieťa najviac všíma tú lásku a pozornosť. Naši mi dali po materiálnej stránke dosť, no napríklad u otca som nikdy nemala pocit že by sa o mňa zaujímal a nikdy mi sám nepovedal že ma ľúbi (sám ma trápenie z detstva), ale to neznamená, že by na tom človek nemal zapracovať.. čo sa týka mamky, tak tá vyjadrovala náklonnosť, ale tiež bola príliš ochranárska a mám pocit, že ja o nej viem oveľa viac ako ona o mne, čo sa týka záľubov, čo by chcela na narodeniny a podobne… v poslednej dobe sa situácia veľmi skomplikovala a urobila som si od rodičov odstup, čo ma mrzí, lebo som rodinne založená ale niekedy to jednoducho treba… skús sa viac sústrediť na seba a ako bolo spomenuté vyššie nemaj očakávania 🙂 a tiež odporúčam prečítať knižku Keď detstvo bolí, je to o emocionálnych prístupoch rodičov, odporúčam
Ahoooj Ty si vždy bola dôležitá a aj si... Mas veľkú hodnotu ako človek.
Veľakrát sudime seba lebo si myslíme ze ti oproti nám nastavujú zrkadlo... To je veta tohto storočia...je to prvotriedna hlúposť....
Tvoji rodicia sú akí sú možno preto, ze ich mama a otec im dali presne to co dali oni tebe...sice starostlivosť ale chladnú... Studenú... Bez lásky... Vies koľko detí aj teraz vyrastá v chladnom prostredí? Odtiaľ presne pochádzajú všetky traumy... Zivot bez lásky je najväčším utrpením... Aj ked by sme "nemali čo jesť" aj to prežiješ s láskou...
Naši rodicia mali otcov a mamy ktoré tvrdo makali... Nie každý mal čas vziať si dvojho synčeka na kolená a objať ho... A tak ani tvoj otec a mama, to nevedeli... Nenaučili ich to... Nedali ti to preto, lebo to sami nemali... Aj teraz je to tak... Rodicia sa hrnú dat deťom všetko... Ale nie lásku... Nie obycajne objatie, milé slovo, trosku nudy, ničnerobenia, oddychu, smiechu... Proste obycajnost.. Zvaná Laska.... Je to najcennejsie...
Skus sa na to pozrieť nie zo strany ze si nebola dosť dobrá, ale zo strany ze ako tvoji rodicia museli trpiet... A prahnut po laske a nik im ju nedal... Potom nebudeš vidieť vo svojom otcovi tvrdého otca ale nedostatočne lubeneho malého chlapca...ktorý aj teraz túži po láske aj mama...ale tým ze ju nedostali zatvrdlo im srdce...skus ho zortopi... Mate ešte čas, kým sú tu na tejto zemi.
Hlavne netreba zbytočne riešiť rodičov ale treba žiť vlastný život ,ich pohľad na výchovu je asi úplne iný ako tvoj