Bojím sa ohlásiť rodine rozchod
Mam veľmi komplikovaný život plný bolesti a trápenia. Od 16 mam priatela s ktorým som hneď otehotnela. My dvaja sme sa tešili, chceli sme prijať dieťatko. Keď sme to oznámili rodičom, jeho strana sa veľmi tesila, povedala že nam pomôžu. Moja mamina tiež. Ale ocino to bohužiaľ nevedel predýchať. Často mi vravel aby som isla na potrat a že si znicim život. Nakoniec som ho ale presvedčila ale prišlo mi to tak ako keby to stale neprijal. S priateľom sme začali bývať u nás. Videla som ale na ňom že nie je spokojný, pretože moj oco často pije a potom ma hlúpe reči a vykrikuje vela veci, ktoré ublizia. On na to nebol zvyknutý a tak som navrhla aby sme isli bývať k jeho rodičom. Čo v podstate do dnes ľutujem. Nebolo by to take hrozne, keby sa tým nezmenilo toľko veci. K našim sme začali chodit len na víkendy a stale iba spolu. Ocinovi sa to nepáčilo, kázal mi stale aby som prisiel sama, pretože priatela nemal rad a nechcel ho vídať. Trápilo ma to, priatela tiež. Ale vzoprela som sa a chodili sme tam vždy len spolu. Raz sa oco veľmi opil a pohádal s priateľom. Až tak, že mu vykričal že ho zabije a chytil ho pod krk. V tu noc som sa neskutocne bala. Doslova som so strachom v očiach a plačom utiekla spolu s priateľom. Odvtedy sa všetko pokazilo. Priatel bol strasne urazený a dotknutý, jeho rodina tiež. Kym som ešte bola tehotná, povedal mi že za to nikdy nedovolí synovi ist ku mojim rodičom. Jeho rodina bola tiež zasadne proti tomu. A tak aj bolo. Dnes ma maly 6 rokov a bol tam prvýkrát. Aj to len vďaka tomu, že priatel si našiel počas nášho vzťahu novú priateľku a ma výčitky. Povedal že si uvedomil že to nemal zakazovať tak dlho a že si uvedomil čo robil. Jeho rodina si to ale neuvedomila, sú stale dotknutí a dokonca sme sa s nimi veľmi pohádali kvôli tomu že tam maly konecne pojde. Z rozchodu a nevery som sa už dostala ale je tu další problem. Jeho rodičia. Cely cas ako sme tu byvali som nebola šťastná. Urobili pre nás vela ale stalo nás to vela. Každý kto nás poznal a kto poznal ich nás obdivoval a hlavne mna, že si to všetko necham. O všetkom vždy rozhodovali oni, malého brali ako vlastného syna, o vsetkom museli vedieť. Stale nás kontrolovali. Nedali nam dýchať. Mala som pocit že moj syn je vlastne ich syn a ja som len jeho operka, ktorá im musí všetko referovat. Doslova nás ovládali. O vsetkom sme sa s nimi museli poradiť. Chceli ho vychovávať iba podľa seba, ak sme nieco chceli my ako rodičia urobiť inak, nerešpektovali to. Učili nás žiť len v strachu a opatrnosti. A nebola im hanba ani robit to na verejnosti. Keď sme isli ku susedom, ktorí majú na dvore smykalku, jeho rodičia pozerali cez okno, ci dávame na malého pozor. Keď videli že mu nestojíme za zadkom, jeho mama otvorila dvere a kričala po nás cez cestu že nam spadne a mame byt za nim, že čo si to dovolíme ho nechávať samého na smykalke, čo sme to za rodičia. Vtedy mal 4 roky. Všetci to poculi. To bol asi najtrapnejsi moment. Další krát zase spadol z bicykla a v tom momente, ešte som ani nestihla dôjsť za nim a upokojiť ho, mi zvonil mobil od svokry. A zacala mi to vykrikovať. Dovolili sme im doslova nas terorizovať. Medzi mnou a priateľom to začalo veľmi škrípať, často sme sa hádali a chceli rozísť. Nikdy nam to ale nedovolili. Robili nam strasne výčitky aky sme sebci, ako nepozeráme na dieťa, že mu zničíme život, bude nešťastný, zle dopadne. Pre nich je rodina a manželstvo úplne posvätné, síce nie sme manželia ale sami povedali že oni to berú tak ako keby sme boli keďže mame dieťa. Pre nich neexistuje rozchod. A neexistuje možnosť že by prišli o vnuka. Všimli si, že je to v poslednej dobe medzi nami zle a svokra povedala priateľovi že ak ma aj nelubi, nech radšej ostane nešťastný so mnou ako keby som mala s malym odísť. Strasne sa tesim, že toto cele tyranizovanie sa skončí. Nenavidim to tu. Priatel o tom vždy vedel, stale som ho prosila aby sme odišli no on s tým nic nerobil a stale sa nimi nechával ovplyvňovať. Teraz, keď si našiel priateľku, síce som cítila strašnú bolesť ale veľmi sa mi uľavilo že konecne bude koniec. Dopadlo to tak že sme obidvaja zničený z toho ako to vysvetlime jeho rodičom. Bojim sa, že keď to zistia, budú mi v zivote robit peklo. Nebudú to rešpektovať, budú sa nás snažiť znova spojiť. Nebudú chápať že je koniec, nebudú chápať dôvody. Pre nich to, že sme nešťastní nie je dôvod na rozchod, vraj to mame vydrzat kvôli malemu aj na úkor toho. Lenze oni to robia psychopatickym spôsobom, a nie kvôli nam. Nedovolia aby maly išiel bývať ku mojim rodičom, nepredychaju to. Bojim sa že tam budú posielať socialku. Bojim sa že sa z celej tej situácie zbláznim. Ako im to vysvetlit. Čo by ste prosím robili v mojej situacii? Chcem aby sa to už skoncilo a prajem si mat konecne kľudný život ale mam velky strach.
