Cítim sa ponižovaná rodičmi. Ako nájsť porozumenie?
Ahojte.
Mám 16 rokov a neviem…
Mám pocit, že moji rodičia ma nikdy naozaj nepočúvali ani neprijali takú, aká som.
Vyrastám v rodine, kde sa od dieťaťa očakáva, že poslúchne bez otázok, robí čo mu povedia a neodvráva. Ale ja som iná… som tichá, citlivá, mám rada pokoj a slobodu. Nemám rada krik, dusno. A práve to je u nás doma úplne bežné.
Keď nespravím niečo tak, ako chcú, mama mi nadáva do debilov, že som nevďačná, divná a že sa mám za seba hanbiť, lebo nemám kamarátov, že nikto ma nikdy nebude ľúbiť. Otec hneď hrozí, že mi všetko zoberie – mobil, všetky veci, alebo povie rodine „aká v skutočnosti som“, len aby ma ponížil.
Keď som im kedysi úprimne povedala o sebe niečo veľmi osobné, vysmiali ma, hovorili mi, že som chorá a že sa mám “dať dokopy”.
Odvtedy mám pocit, akoby moje pocity nič neznamenali.
Keď som doma, hovoria, že som lenivá.
Keď som ticho, že som čudná.
Keď chcem byť chvíľu sama, že som blázon.
A ja už fakt neviem, čo je vo mne normálne.
Teraz je čerstvá situácia, Máme ísť na jednu večšiu – také spoločenské akcie úplne neznášam. Veľký hluk, hudba, kamery, všetci sa bavia, a ja mám z toho úzkosti už týždeň vopred. Keď som povedala, že tam nechcem ísť, mama ma skoro hodinu urážala, kričala, že som mimo, že som debil, že len sedím doma, že sa mám hanbiť.
A otec povedal, že ak nepôjdem, zoberie mi všetko a pošle ma k príbuzným, ktorí mi majú “nastaviť režim”.
Ja neviem, či som fakt zlá alebo divná… Alebo... je v poriadku chcieť pokoj?
Je v poriadku byť iná než rodina?
Neviem, čo týmto presne chcem. Asi len... porozumenie.
Ďakujem, že ste to prečítali
Ja som vyrastala v podobnej rodine,kde sa toto dialo a povazovala som to za normalne. V puberte mi preto zacali silne uzkosti, panicke ataky (v dosledku takejto vychovy podporenej bitkami) kedy mi este pridavali namiesto podpory. Len mi vycitali,ze som sibnuta,mame robim zbytocne starosti a mam sa spamatat. A kedze mi nikto nerozumel a bolo mi velmi zle, tak som sa rada zatvarala do izby,aby som bola mimo toho neustaleho posudzovania a vycitania. Otcovi to vadilo,tak mi normalne zobral dvere z izby🤦♀️🤦♀️Musela som tak aj spat a mne sa nedalo,lebo som citliva na zvuky. Takze uplne ta chapem. Mne velmi otvorila oci az psychologicka v dalekej dospelosti,ze vlastne vsetky tie traumy,cela moja osobnost a aj tie fyzicke stavy su dosledkom vychovy. Poradila mi sa nebat rodicom to povedat,ze sa mi velmi ulavi. Nieco som uz povedala,na nieco este nemam odvahu. Ale skus to tiez. Oni sa nezmenia,ale mozes zmenit postoj k nim. Povedz im na plne usta,ze sa ti nepaci,ako sa k tebe spravaju,ze ta nerespektuju,ze sa preto citis zle. Mozno s tym nic nespravia,ale minimalne o tom budu vediet a tebe sa ulavi. Nenechaj na seba kydat. Keby mne vtedy niekto poradil,nemusela som dnes byt tam,kde som.
Ahoj, obdivujem, že v takom veku vieš presne pomenovať čo ti vadí a aké máš pocity. To som ja vôbec nevedela, len som sa vždy urazila alebo rozplakala. Žiaľ Tvoji rodičia veľmi zle formulujú, keď s niečím nie sú spokojní, čo je škoda... Ale v tých pocitoch určite nie si sama. Chcela by som reagovať skôr na tú akciu čo Ťa čaká - mne je na oslavách vždy trápne, lebo sa neviem tak prirodzene baviť/uvoľniť, necítim sa dobre keď tancujem a ani alko nepijem, proste nuda pre širšiu rodinu a známych :D Ale čo mi vždy pomohlo je nájsť si niečo, kde vyzerám zaneprázdnená (ponúknuť sa niečo odniesť, priniesť, poasistovať babkám, zabaviť deti...) Takto budú rodičia spokojný, že ešte aj pomáhaš a zároveň budeš mať zámienku oddýchnuť si od hlučnej oslavy. Chápem, že je to ťažké, keď najobľúbenejšie miesto na podujatiach je záchod, kde máš aspoň súkromie ale všetko bude ok a verím, že prídu aj také akcie, na ktoré sa budeš tešiť ;)
Ja som vyrastala v podobnej rodine,kde sa toto dialo a povazovala som to za normalne. V puberte mi preto zacali silne uzkosti, panicke ataky (v dosledku takejto vychovy podporenej bitkami) kedy mi este pridavali namiesto podpory. Len mi vycitali,ze som sibnuta,mame robim zbytocne starosti a mam sa spamatat. A kedze mi nikto nerozumel a bolo mi velmi zle, tak som sa rada zatvarala do izby,aby som bola mimo toho neustaleho posudzovania a vycitania. Otcovi to vadilo,tak mi normalne zobral dvere z izby🤦♀️🤦♀️Musela som tak aj spat a mne sa nedalo,lebo som citliva na zvuky. Takze uplne ta chapem. Mne velmi otvorila oci az psychologicka v dalekej dospelosti,ze vlastne vsetky tie traumy,cela moja osobnost a aj tie fyzicke stavy su dosledkom vychovy. Poradila mi sa nebat rodicom to povedat,ze sa mi velmi ulavi. Nieco som uz povedala,na nieco este nemam odvahu. Ale skus to tiez. Oni sa nezmenia,ale mozes zmenit postoj k nim. Povedz im na plne usta,ze sa ti nepaci,ako sa k tebe spravaju,ze ta nerespektuju,ze sa preto citis zle. Mozno s tym nic nespravia,ale minimalne o tom budu vediet a tebe sa ulavi. Nenechaj na seba kydat. Keby mne vtedy niekto poradil,nemusela som dnes byt tam,kde som.
@anonym_6cf73d Ja im to práveže hovorím. Viackrát som sa pokúsila vysvetliť, že sa mi ich správanie nepáči a že mi to ubližuje. Ale zakaždým to otočia proti mne – že som nevďačná, drzá, nenormálna alebo že si vymýšľam. Namiesto pochopenia alebo rozhovoru ma len obvinia a vyhrážajú sa že ma už nepustia už do školy a budem len doma.
Vydrz to, skoncis skolku a hor sa do roboty a odstahuj sa od nich, rodinu ai nevyberas, zial stastie si na tu tvoju nemala, takito by ani deti nemali mat…ked sa odstahujes pocitits volnost, pokoj a najdes stastie 🍀
Ahoj, obdivujem, že v takom veku vieš presne pomenovať čo ti vadí a aké máš pocity. To som ja vôbec nevedela, len som sa vždy urazila alebo rozplakala. Žiaľ Tvoji rodičia veľmi zle formulujú, keď s niečím nie sú spokojní, čo je škoda... Ale v tých pocitoch určite nie si sama. Chcela by som reagovať skôr na tú akciu čo Ťa čaká - mne je na oslavách vždy trápne, lebo sa neviem tak prirodzene baviť/uvoľniť, necítim sa dobre keď tancujem a ani alko nepijem, proste nuda pre širšiu rodinu a známych :D Ale čo mi vždy pomohlo je nájsť si niečo, kde vyzerám zaneprázdnená (ponúknuť sa niečo odniesť, priniesť, poasistovať babkám, zabaviť deti...) Takto budú rodičia spokojný, že ešte aj pomáhaš a zároveň budeš mať zámienku oddýchnuť si od hlučnej oslavy. Chápem, že je to ťažké, keď najobľúbenejšie miesto na podujatiach je záchod, kde máš aspoň súkromie ale všetko bude ok a verím, že prídu aj také akcie, na ktoré sa budeš tešiť ;)
@slniecko39 ďakujem vám veľmi pekne za podporu.
Drž sa. Nádych, výdych, deň za dňom. Skús si založiť nejaký denník a vypísať sa zo svojich pocitov. Alebo si nájdi brigádu. Pár hodín do týždňa budeš mimo domu a hodí ti to nejaké peniažky. Vydrž tie dva - tri roky do konca školy a potom si začni žiť svoj život podľa svojich predstáv. Zvládneš to. 🙂
@anonym202 je mi ľúto čo prezivas mala som to tak isto..čím skôr začni brigádovať a šetriť na vlastné bývanie a od nich sa odstihni..
Ale uvedomujem si že mám byť vdačná že sa o mňa starajú, že máme jedlo, byvanie, a že ma nebijú, len keby zmenili prístup trochu, tak by to bolo iné...
Ale uvedomujem si že mám byť vdačná že sa o mňa starajú, že máme jedlo, byvanie, a že ma nebijú, len keby zmenili prístup trochu, tak by to bolo iné...
@anonym202 psychicke zdravie je ovela dolezitejsie ako to fyzicke ;) takze je sice pekne, ze ta nebiju, ale vnutorne ta zabijaju tak ci tak 😢
Presne to iste som mala v detstve aj ja. Presne tie zakomplexovane a narcisticke povahy mali moji rodičia, plus starodávne stereotypy... Dnes mam 32, a na všetko som prišla až keď som začala žiť svoj život, s terajším manželom. Ked som precestovala kus sveta a keď som zažila aj iných ľudí. Dovtedy som mala len ich bublinu. A myslela som si tiež, ze oni sú správni a ja som zlá.
Je to presne naopak.
Dorob si maturitu, a bud chod pracovať alebo študovať ale oboje ďaleko od nich.
Bud silná.
Nezmazes ich zo svojho života, ale bude môcť aspoň minimalizovať ich dosah na seba.
Objala by som ta, lebo v tvojom písaní vidím seba, keď som mala 16 😢
Odnasame si traumy ale Je len na nás, ze ci sa nimi necháme utopiť, alebo ci sa vynoríme na hladinu a nadychneme sa. Mne sa to našťastie podarilo, som nielenže na hladine ale na pevnine a dýcham. Uz sa netopim.
❤️❤️❤️
Ja ti poviem takto. Divná nie si, chceš svoj kľud a svoj pokoj, chyba ti veľmi, pretože ho nemáš. Keď žiješ v takýchto podmienkach, kde sa necítiš sama sebou. Že nemáš kamošky okolo seba, to príde. Je mi ľúto, že rodičia sa takto s tebou bavia a komunikujú ako nechcem povedať debili. Chod na brigády, do prírody zrelaxovať, nájdi si nejaký koníček, pri ktorom budeš menej času stráviť doma a budeš mať svoj kľud. A oni si môžu myslieť že si niekde vonku konečne a robia to čo chceli. To je len taký príklad
Presne to iste som mala v detstve aj ja. Presne tie zakomplexovane a narcisticke povahy mali moji rodičia, plus starodávne stereotypy... Dnes mam 32, a na všetko som prišla až keď som začala žiť svoj život, s terajším manželom. Ked som precestovala kus sveta a keď som zažila aj iných ľudí. Dovtedy som mala len ich bublinu. A myslela som si tiež, ze oni sú správni a ja som zlá.
Je to presne naopak.
Dorob si maturitu, a bud chod pracovať alebo študovať ale oboje ďaleko od nich.
Bud silná.
Nezmazes ich zo svojho života, ale bude môcť aspoň minimalizovať ich dosah na seba.
Objala by som ta, lebo v tvojom písaní vidím seba, keď som mala 16 😢
Odnasame si traumy ale Je len na nás, ze ci sa nimi necháme utopiť, alebo ci sa vynoríme na hladinu a nadychneme sa. Mne sa to našťastie podarilo, som nielenže na hladine ale na pevnine a dýcham. Uz sa netopim.
❤️❤️❤️
@anonym_127cc0 Ďakujem vám úprimne za tieto slová🫶, veľmi si to vážim. Dodalo mi to nádej, že raz budem slobodná a pokojná.
@anonym202 keď Ti je ťažko, tak si pusti nejakú dobrú hudbu
Mne zaberá niečo takéto:
Alebo si nájdi nejakú Tvoju formu relaxu, pri ktorej zabudneš na rodičov. Ber to tak, že nedostali návod oni v detstve ako byť dobrými rodičmi. Poznačilo ich možno vlastné detstvo a inak to nevedia. Akoby nevedeli, že sú chorí.
Si super, že v Tvojom veku vieš tak dobre analyzovať svoje pocity a problémy. Treba to len v zdraví prežiť a nepustiť si to pod kožu, aby to na Tebe nenechalo následky ako na nich. Pracuj na sebe, aby si mohla čím skôr vypadnúť z domu a postaviť sa na vlastné nohy. Chcela by som Ti napísať, že Ťa ľúbia a možno to len nevedia dať najavo. Záleží im na Tebe a takou chorou formou to dávajú najavo. Normálny rodič svoje dieťa ľúbi bez ohľadu na to, že nie je podľa jeho predstáv. Tak veľa síl s divnými rodičmi želám.
Súhlasím s babami, ktoré ti pekne a dobre napísali. Myslím si, že si rozumná a dosť inteligentná, ale trochu iná ako tvoji rodičia. Nie hlúpa, postihnutá ani smdebil, len máš inú povahu, dosť ovplyvnenu výchovou a vzormi.nie že by ti rodicia pomohli vyzdvihnúť tvoje dobre vlastnosti, ale tvoju inakosť zosmiešňujú a potláčajú. Aj ja som bola iná, inak ako ty, moji rodičia iní ako tí tvoji, ale mala sme to trochu podobne ako ty.. a bohužiaľ ty to máš ťažšie, až veľmi.
Neviem ti presnejšie poradiť, lebo ťa nepoznám, ale aspoň trochu - nemáš v blízkej rodine niekoho komu sa môžeš zdôveriť, porozprávať, niekedy občas uniknut do iného sveta - k tomu človeku. Možno to namotat že ťa potrebuje niečo pomôcť, alebo ťa dostane do nejakej partie kde by si sa cítila dobre, nejaký krúžok, kurz, dobrovoľníctvo, možno niečo popoludní organizované cez školu. Možno by ti mohla pomôcť školská psychologička, rozhovory, terapie, nasmerovala by ťa na nejaký klub , pomohla ti nastaviť relaxačné a povzbudivé sebarealizácie, posilniť ti sebavedomie. Prechádzaš takým zvláštnym obdobím, ešte puberta, už nie puberta, ešte nie dospelá žena, takže chápem.
Nevieme na akú školu chodíš, či tam máte výchovnú poradkyňu či psychologičku , možno skús IP, aj baby ti tu poradia, ktoré samé zažili alebo ich deti či žiaci potrebovali.
Držím ti palce, uč sa, studuj, buduj si dobre základy aby si sa mohla čím skôr osamostatniť a podstatne odtrhnúť od rodicov. Verím že si šikovné a múdre dievča, a zvládneš veľa, viac ako si teraz myslíš.
💝🍀🍀🍀
Súhlasím s babami, ktoré ti pekne a dobre napísali. Myslím si, že si rozumná a dosť inteligentná, ale trochu iná ako tvoji rodičia. Nie hlúpa, postihnutá ani smdebil, len máš inú povahu, dosť ovplyvnenu výchovou a vzormi.nie že by ti rodicia pomohli vyzdvihnúť tvoje dobre vlastnosti, ale tvoju inakosť zosmiešňujú a potláčajú. Aj ja som bola iná, inak ako ty, moji rodičia iní ako tí tvoji, ale mala sme to trochu podobne ako ty.. a bohužiaľ ty to máš ťažšie, až veľmi.
Neviem ti presnejšie poradiť, lebo ťa nepoznám, ale aspoň trochu - nemáš v blízkej rodine niekoho komu sa môžeš zdôveriť, porozprávať, niekedy občas uniknut do iného sveta - k tomu človeku. Možno to namotat že ťa potrebuje niečo pomôcť, alebo ťa dostane do nejakej partie kde by si sa cítila dobre, nejaký krúžok, kurz, dobrovoľníctvo, možno niečo popoludní organizované cez školu. Možno by ti mohla pomôcť školská psychologička, rozhovory, terapie, nasmerovala by ťa na nejaký klub , pomohla ti nastaviť relaxačné a povzbudivé sebarealizácie, posilniť ti sebavedomie. Prechádzaš takým zvláštnym obdobím, ešte puberta, už nie puberta, ešte nie dospelá žena, takže chápem.
Nevieme na akú školu chodíš, či tam máte výchovnú poradkyňu či psychologičku , možno skús IP, aj baby ti tu poradia, ktoré samé zažili alebo ich deti či žiaci potrebovali.
Držím ti palce, uč sa, studuj, buduj si dobre základy aby si sa mohla čím skôr osamostatniť a podstatne odtrhnúť od rodicov. Verím že si šikovné a múdre dievča, a zvládneš veľa, viac ako si teraz myslíš.
💝🍀🍀🍀
@cacianka ďakujem vám za krásne slová. Vážim si to.
@anonym202 Vobec nie si divna. A citliva a uzkostliva nozes byt pokojne len preto, comu ta rodicia vystavili uz v rannom detstve. Povedat nasteocnej slecne, ze ju nikdy nikto nebude lubit, je emocionalne tyranie. Tvoji rodicia maju nizku emocnu inteligenciu a zrejme mali prisnu a traumatizujucu vychovu od svojich rodicov.
Si uplne normalna, a si citlivejsia ako tvoji rodicia. Mas v rodine ludi, ktorych mozes oznacit ako bezpecne osoby? Surodenca, ci stareho rodica? Velmi ma mrzi, ze si v takom citovom chlade a toxickom prostredi. Dufam, ze neskor v zivote pocitis vrucnost a bezpecie, ktore ti bolo upierane. Drz sa. Pis si dennicek, vytvaraj si krasny vnutorny svet a snivaj o buducnosti. Musis to teraz asi este vydrzat, ale neboj, bude lepsie. Ak ti bude tazko alebo smutno, pokojne mi kedykolvek napis.
@anonym202 Myslim, ze potrebujes psychologa, aby si s nim prebrala tvoje trapenia.
Nemas rada velke akcie, oslavy. Ok. Nie kazdy je extrovert. Mne skor blika kontrolka, ze nemas kamaratov. A to je zvlastne, prepac.
Velmi pekne napisane, az sa mi nechce vert, ze toto napisalo 16 rocne dievca .
Ale uvedomujem si že mám byť vdačná že sa o mňa starajú, že máme jedlo, byvanie, a že ma nebijú, len keby zmenili prístup trochu, tak by to bolo iné...
@anonym202 pises: uvedomujem si že mám byť vdačná že sa o mňa starajú, že máme jedlo, byvanie, a že ma nebijú, len keby zmenili prístup trochu, tak by to bolo...
No takto, je to ich povinnost sa starat o svoje nezaopatrene dieta, cize ty sa nemusis citit neskonale vdacne za to, ze ta nebiju a ze sa o teba staraju. Este raz, je to ich povinnost!
Bude dobre, zvladnes to, narodila si sa sice do rodiny neempatickych jedincov, a tebe ako citlivej dusi sa to tazko znasa. Ale neuzatvaraj sa pred svetom, napriek tomu, ze mas momentalne okolo seba neempatickych, hrubych rodicov, ver, ze svet je plny empatickych dusi ako ty a najdes za dverami vasho bytu urcite spriaznene duse, ktore cakaju na teba. Si mlada, zi, funguj, domace prostredie ber ako skusku, ktoru urcite zvladnes.
z vlasnej skusenosti - za dva roky maš 18, setri si už teraz na podnajom a odsťahuj sa deň po maturite...minimálny kontakt, zariaď si život po svojom, čim ďaej od nich..raz za rok ich môžeš navštivit
ja natvojom mieste sa im vôbec nezdôverujem..kludne aj zajdi za detskym psychologom, ked si chceš o tom pohovoriť...a pracuj na tom, aby si sa po škole odstahovala
to nema vyznam, ked len blesky na teba metaju, budeš im stale niečo dokazovat a oni ťa len zhadzovat, zbytočne premarniš roky
nechcu počuť, tak nebudú
@anonym202 mám o desať rokov viac ako ty a vyrastala som v podobnej rodine. A dalo mi to veľa ... Myslím tým veľa úzkosti a nešťastia. Neverím si a nenávidím sa len sa každý den pretvarujem aka som šťastná. Keby to môžem vrátiť späť, setrila by som o sto šesť a odišla čo najskôr sa dá. Veľa šťastia až neskončis ako ja
Je to emocionálne týranie, rýchlo z domu preč, iné východisko nie je! A je výborné, že si si to zvedomila čo sa ti deje, študuj narcisticku poruchu a ako sa zatiaľ k nim správať, kým si nútená s nimi žiť, toto je psychopaticke správanie a ty si úplne v poriadku. Len si zneužívaná psychicky takže dievča, ryyychlo z domu od nich, musis spravit pre to všetko!
Nevedia inak reagovať, očividne si iná a oni chcú mať bežné dieťa. Ich nezmeníš, ale celkom uzavrieť by si sa nemala. No a že nemáš kamarátky, tiež by som sa bála, čo je s tebou. Ale nie týmto spôsobom ako oni.