Zdravím, ide o to, že cítim sa v živote zúfalo a prázdno. Mám 31 rokov. Som sám bez priateľky, ide o to, že stále myslím na bývalú.. je tomu už aj možno tri roky. Robil som zlé rozhodnutia počas nášho stretávania a skončilo sa to. Veľa ponižovania o odpustenie no komplet celé zle (ale čo človek neurobí pre lásku ked si uvedomí chyby a chce to napraviť) Chodím do práce dobrej práce všetko ok. Mám koníčky aj ked ch robím nasilu ale cvičím robím kadečo no akosi myseľ je tam, že adekvátne k veku by som už niečo chcel. Stabilnú ženu. Aj keď sa v mojom živote niekto objaví ja sa bojím otvoriť. Neviem ako ďalej nechať pustiť veci ísť, cítit radosť z každého dňa a nie iba prežívať že práca a domov. Nebavia ma už kamaráti v tekom zmysle srandy ako paru rokov dozadzu.. viem čo chcem.. rodinu ženu deti dom žiť šťastne hoc aj skromne. NO nieje to také jednoduché že len nájsť a začať. Akosi mi osud zariadil že nejde to podla predstáv a ako si človek život naliňajkuje. Chcem sa zaľúbiť no bojím sa zaľúbiť je to take divné ...
skúšal som, akoby všetko viem teoreticky no v hlave to akosi nepustí. Vyrozprával som sa už až veľmi....
Potom musis len pockat na tu pravu. Len so zenou,s ktorou sa budes citit dobre to pojde vsetko prirodzene.
Aj ja tak nejako podobne...po všetkých tých sklamaniach sa tiež ťažko otváram inému :/
Asi som sa práve buchla🫠 Povedzte, ženy!!😂……. prepáč…. Dôležité je nenútiť to.. prichádza to vtedy, keď to prísť má
Zalubit sa nemozes lebo chces. Takto to nefunguje. Bud sa zalubis aj bez toho aby si sa usiloval, alebo sa nezalubis. A nepomoze ti zalubit sa aj ked sa budes snazit ako len chces.
Ja by som skusila psychologa, nie je to vobec hamba a dobre padne cloveku sa vyrozpravat, mozno ta spravne nasmeruje.