Čo ste neznášali na svojich rodičoch?
Sem s tým. Od úplných blbostí až po celoživotné traumy. Tiež dajte info, či vám v tomto rodičia boli vzorom, resp. odstrašujúcim príkladom, a či vy ste dnes inými rodičmi, ako boli vaši, alebo či sa o to aspoň snažíte.
Na otcovi som najviac neznášal, že nikdy nebol doma a vždy mal svoju pravdu. Všetko pre neho bolo podstatnejšie ako vlastná rodina. Snažím sa byť lepším otcom, rodinu dávam na prvé miesto a až potom je všetko ostatné.
Na mame som neznášal len také tie bežné somariny, ako napr. keď vysávala a chcel som prejsť, nemohla tých 150 milisekúnd počkať, kým zrobím krok, ale v pohode by mi trepla vysávacou hubicou a polámala palce. Ona s jedlom vymýšľala jak malé decko (huby fuj, pečienka fuj atď), ale my sme museli jesť všetko, aj keď nám to nechutilo. Nič, z čoho by som mal celoživotnú traumu. Snažím sa ale, aby moje deti tieto veci nezažívali.
Tak smelo, spomínajte, hejtujte 🙂
@lentilka78 poznaju viaceri 😁
Autor tak to je sila: keď vysávala, nemohol som urobiť krok... A keby si tej svojej mame ten vysavač zobral a povysával? Chyba je že ti ten vysávač neobúchala o hlavu. Môj brat bol tiež taký rozmaznaný fracek ako ty. Nie raz som prišla domov a zobrala ten vysávač mame z ruky. On by sa kľudne vyvalil na koberec a nechal sa obchádzať a ani mu nenapadlo, že mama chodí do roboty, má už svoj vek na rozdiel od neho...
Čiže ty teraz doma tiež "nezaťažuješ" deti upratovaním a skáčeš im okolo zadku a plánuješ to tak robiť do ich dospelosti? Počakj, keď budeš mať 50 a budeš seknutý v krížoch a toto ti povie tvojnsyn.
Vidíš. Presne toto sa volá relativita. Kedysi deti vonku pásli od 4 rokov kravy, moja mama ako 10 ročná sa doma postarala o všetkých súrodencov, kým boli rodičia na poli, decká bežne rúbali drevo, pomáhali s ťažkými prácami... a keby si takúto debilnú tému otvoril tejto generácii, svojich rodičov si nekonečne vážili a milovali ich. Generačný boj tu bol vždy, ale bohužiaľ niečo sa predsalen mení. Západná civilizácia je neskutočne rozmaznaná. Keď vidím čo "strašné" tu niektorým robili ich rodičia, chytám sa za hlavu. Ľudia, vy by ste potrebovali ozaj zažiť vojnu, hlad. Strašné veci vyzerajú inak.
Zranenia z detstva treba pomenovávať, ale nevytvárať bubáka hneď z každej blbosti len preto aby sme ospravedlnili vlastnú neschopnosť popasovať sa so životom. Akurát včera som čítala o jednom českom vrahovi: Som z takej a takej rodiny. Asi preto som taký... (super, ak vieš prečo si taký, skús sa zmeniť a to je celé).
Mnohí tu popisujete negativizmus vašich rodičov a vaše výlevy hovoria o tom, že ste rovnako negatívni 😏
Skúsili ste niekedy rozmýšľať o svojich rodičoch ako o ľuďoch ako vy? Nie "strojoch ktoré sú povinné toto a hento... a nezvládli to"? Aké mali ONI detstvo? Pohladil ich niekto? Pochválil? Čo ICH trápilo? S čím strašným sa borili a možno o tom ani neviete? Naši predkovia sú našou súčasťou. Sú stále "v nás". Aj vďaka tomu ako sme vyrástli sme takí akí sme. Z každého zranenia, neúspechu aj kritiky sme okrem bolesti získali aj kopanec, ktorý nás niekedy aj posunul. Ak popierate a nenávidíte svoju minulosť, popierate a nenávidite aj seba teraz a tu.
Nenavidela som uprednostnovanie mojich surodencov. Na Vianoce dostal kazdy surodenec hracky/veci v hodnote cca 2000 Sk a ja iba farebny papier a vodove farby alebo nieco potrebne do skoly a museli by to aj tak kupit (s dodatkom, ze uz im nezvysili peniaze na nic ine). To bolo aj na narodeniny a meniny. Svojim detom kupujem darceky cca v rovnakej hodnote a nedopustim to, co som ja zazivala. Pocas celeho detstva som nemala od nich ziadnu podporu, nikdy mi neverili, ze nieco dokazem. Pocas vysky som makala na plny uvazok, aby som si dokazala uhradit intrak, jedlo, skripta. Doma som pocuvala, ze su to vyhodene peniaze na moje studium a oni mi tento rozmar nebudu dotovat, lebo urcite skolu nezvladnem vystudovat. Cele zle. Urcite nie som dokonala mama a deti na mne najdu vela nedostatkov, ale snazim sa ich podporovat nielen financne ale aj psychicky
A nebola by vhodnejšia téma, čo sa vám na rodičoch páčilo, páči?
Ja som bola psychicky týraná od malička svojou mamou, takže vďaka bohu za moju starkú, ktorá ma naučila variť, domáce aj ručné práce a vždy sa ma zastala. Tak som mohla aj v 15-tich vypadnúť z domu na strednú školu na internát. Všetko sa hrotilo, na mňa sa nabalili depresie a traumy, ktoré už posledné tri roky sú viac menej spracované a vyriešené. S mojimi rodičmi som bola 2 roky kompletne bez kontaktu, potom sme na sebe začali všetci makať ako fretky a teraz máme dobré vzťahy, ale dôverne sa porozprávať nikdy nebudeme vedieť, lebo tam je dôvera úplne naštrbená. Ja som sa zaprisahala ešte ako tínedžer, že ak raz budem mama, nebudem ako tá moja. A to bolo toľko vecí, že prakticky mám návod ako sa budem správať k mojej dcére. Nechcem tu vypisovať všetko, jednoducho mi často nadávala, nikdy za nič nepochválila, značne iný prístup medzi mnou a mladšou sestrou, manipulácia, psych. vydieranie, veľakrát mi zničila moje veci a absolútne nikdy som nebola na nič dobrá. Niečo jej ostalo aj teraz, našťastie nie som nútená ostať v jej prítomnosti keď spustí svoje tirády, ale to je len občas a viem si otvoriť hubu a povedať si svoje, lebo ako dieťa mi len navrela hrča v hrdle a nevedela som ani len prehovoriť.. takže tak.. s otcom vychádzam lepšie, mame rovnaký zmysel pre humor a je viac na psychický kontakt, že sa s ním viem aj objať a podobne.. najviac mu vyčítam tú pasitivitu voči konaniu mojej mami, ja na jeho mieste by som si zbalila kufre uz davno ako s ňou žiť, ale vydržal to a teraz je to značne lepšie..
@kacena2022 Moja babka zomrela,keď som mala27 a navždy budem ľutovať,že som jej dosť nepomáhala fyzicky aj psychicky.Ak by sa dalo chcela by som s ňou prežiť aspoň týždeň a vrátiť jej tú staroslivosť ,lásku a čas,ktorý mi venovala.Nedá sa.