Čo ste neznášali na svojich rodičoch?
Sem s tým. Od úplných blbostí až po celoživotné traumy. Tiež dajte info, či vám v tomto rodičia boli vzorom, resp. odstrašujúcim príkladom, a či vy ste dnes inými rodičmi, ako boli vaši, alebo či sa o to aspoň snažíte.
Na otcovi som najviac neznášal, že nikdy nebol doma a vždy mal svoju pravdu. Všetko pre neho bolo podstatnejšie ako vlastná rodina. Snažím sa byť lepším otcom, rodinu dávam na prvé miesto a až potom je všetko ostatné.
Na mame som neznášal len také tie bežné somariny, ako napr. keď vysávala a chcel som prejsť, nemohla tých 150 milisekúnd počkať, kým zrobím krok, ale v pohode by mi trepla vysávacou hubicou a polámala palce. Ona s jedlom vymýšľala jak malé decko (huby fuj, pečienka fuj atď), ale my sme museli jesť všetko, aj keď nám to nechutilo. Nič, z čoho by som mal celoživotnú traumu. Snažím sa ale, aby moje deti tieto veci nezažívali.
Tak smelo, spomínajte, hejtujte 🙂
Stručné zhrnutie
- Bežné problémy uvádzané v diskusii sú rodičovský negativizmus, prehnaná kritika, favoritizmus a neochota priznať chybu ako opakujúce sa zdroje rodinných konfliktov.
- Nedostatok emočnej starostlivosti a zanedbanie (nedostatok pohladení, bitky, absentujúci otec) viedli niektorých ľudí k rozhodnutiu o odstúpení, presťahovaní alebo živote na internáte ako krátkodobom riešení.
- Ako riešenia ľudia uvádzali prerušenie kontaktu (napr. 2 roky), dlhodobú prácu na spracovaní traumy (uvádzané „posledné tri roky sú viac menej spracované a vyriešené“) a zámerné zmeny vo vlastnom rodičovstve (vedomé neopakovať chyby rodičov).
Najčastejšie otázky
Q: Ako sa vyrovnať s traumatickými zážitkami z detstva?
A: V diskusii niekoľkí opisovali dlhodobú prácu na sebe; jeden príspevok uviedol „posledné tri roky sú viac menej spracované a vyriešené“ a iný popísal úplné prerušenie kontaktu na 2 roky ako súčasť riešenia.
Q: Ako nastaviť hranice alebo obmedziť kontakt s rodičmi?
A: Praktické kroky v príspevkoch zahŕňali presťahovanie, nástup na internát alebo život v zahraničí, dočasné prerušenie kontaktu (príklad: 2 roky bez kontaktu) a neskoršiu postupnú obnovu vzťahu po „práci na sebe“.
Q: Ako naučiť svoje deti domáce práce, ak ma rodičia tomu v detstve nevyučili?
A: Viacerí odporúčali vysvetliť deťom zmysel upratovania, poprosiť o konkrétnu pomoc namiesto nátlaku a postupne ich zapájať; jeden príspevok explicitne spomenul, že rodič zakazoval dieťaťu pomáhať, čo sťažilo neskoršiu samostatnosť.
Q: Čo robiť pri rodičovskom favoritizovaní súrodencov?
A: Diskutujúci kompromisne navrhovali vedome kompenzovať nerovnosť v detstve, napríklad kupovaním darčekov „cca v rovnakej hodnote“ a poskytovaním emočnej podpory, ktorú sami v detstve nedostali.
Q: Ako zvládnuť trvalý negatívny prístup a kritiku rodičov?
A: Riešenia spomínané v diskusii zahŕňali zámerné budovanie opačného vzoru v rodičovstve, viac chvály a podpory deťom a naučenie sa verbálne vyjadrovať potrebu hraníc namiesto opakovaného vybuchovania.
Q: Kedy zvážiť odbornú pomoc pre následky z dysfunkčného detstva?
A: Viaceré príspevky naznačovali, že pri dlhodobých symptómoch alebo pri psychickom týraní je vhodné vyhľadať odborníka; diskusia uviedla príklady dlhodobého spracovania traumy a úplného prerušenia kontaktu pred nájdením stabilnejšieho vzťahu.
Závery z diskusie
Zhoda
- Mnoho príspevkov uvádza, že negativizmus, prehnaná kritika a favoritizmus sú časté a škodlivé vzorce vo výchove.
- Viacerí súhlasia s tým, že vedomá snaha „neopakovať chyby rodičov“ je štandardná reakcia a cieľ pri vlastnom rodičovstve.
Sporné názory
- Niektorí tvrdia, že rodičia „robili, čo vedeli“ a chyby neboli úmyselné, zatiaľ čo iní v diskusii považujú zanedbanie a psychické týranie za závažné porušenie rodičovskej zodpovednosti.
- Jeden pohľad považuje prísnu výchovu za motivujúcu, opačný pohľad ju vníma ako zdroj dlhodobých tráum.
Otvorené otázky
- Ako efektívne a bezpečne obnoviť dôveru v rodičovský vzťah po psychickom týraní?
- Ako rozhodnúť o miere trvalého obmedzenia kontaktu s rodičmi bez ďalšieho psychického poškodenia detí?
Spomenuté značky a firmy
žiadne
Spomenuté produkty a metódy
internát, prerušenie kontaktu (2 roky), spracovanie traumy (uvádzané „3 roky“), psychické týranie, bitka, výchova starou mamou (starká učila variť), naučenie variť, vysvetlenie zmyslu upratovania, kompenzovanie favoritizmu (rovnaké darčeky)
Miesta a osoby
žiadne
Autor tak to je sila: keď vysávala, nemohol som urobiť krok... A keby si tej svojej mame ten vysavač zobral a povysával? Chyba je že ti ten vysávač neobúchala o hlavu. Môj brat bol tiež taký rozmaznaný fracek ako ty. Nie raz som prišla domov a zobrala ten vysávač mame z ruky. On by sa kľudne vyvalil na koberec a nechal sa obchádzať a ani mu nenapadlo, že mama chodí do roboty, má už svoj vek na rozdiel od neho...
Čiže ty teraz doma tiež "nezaťažuješ" deti upratovaním a skáčeš im okolo zadku a plánuješ to tak robiť do ich dospelosti? Počakj, keď budeš mať 50 a budeš seknutý v krížoch a toto ti povie tvojnsyn.
Vidíš. Presne toto sa volá relativita. Kedysi deti vonku pásli od 4 rokov kravy, moja mama ako 10 ročná sa doma postarala o všetkých súrodencov, kým boli rodičia na poli, decká bežne rúbali drevo, pomáhali s ťažkými prácami... a keby si takúto debilnú tému otvoril tejto generácii, svojich rodičov si nekonečne vážili a milovali ich. Generačný boj tu bol vždy, ale bohužiaľ niečo sa predsalen mení. Západná civilizácia je neskutočne rozmaznaná. Keď vidím čo "strašné" tu niektorým robili ich rodičia, chytám sa za hlavu. Ľudia, vy by ste potrebovali ozaj zažiť vojnu, hlad. Strašné veci vyzerajú inak.
Zranenia z detstva treba pomenovávať, ale nevytvárať bubáka hneď z každej blbosti len preto aby sme ospravedlnili vlastnú neschopnosť popasovať sa so životom. Akurát včera som čítala o jednom českom vrahovi: Som z takej a takej rodiny. Asi preto som taký... (super, ak vieš prečo si taký, skús sa zmeniť a to je celé).
Mnohí tu popisujete negativizmus vašich rodičov a vaše výlevy hovoria o tom, že ste rovnako negatívni 😏
Skúsili ste niekedy rozmýšľať o svojich rodičoch ako o ľuďoch ako vy? Nie "strojoch ktoré sú povinné toto a hento... a nezvládli to"? Aké mali ONI detstvo? Pohladil ich niekto? Pochválil? Čo ICH trápilo? S čím strašným sa borili a možno o tom ani neviete? Naši predkovia sú našou súčasťou. Sú stále "v nás". Aj vďaka tomu ako sme vyrástli sme takí akí sme. Z každého zranenia, neúspechu aj kritiky sme okrem bolesti získali aj kopanec, ktorý nás niekedy aj posunul. Ak popierate a nenávidíte svoju minulosť, popierate a nenávidite aj seba teraz a tu.
Nenavidela som uprednostnovanie mojich surodencov. Na Vianoce dostal kazdy surodenec hracky/veci v hodnote cca 2000 Sk a ja iba farebny papier a vodove farby alebo nieco potrebne do skoly a museli by to aj tak kupit (s dodatkom, ze uz im nezvysili peniaze na nic ine). To bolo aj na narodeniny a meniny. Svojim detom kupujem darceky cca v rovnakej hodnote a nedopustim to, co som ja zazivala. Pocas celeho detstva som nemala od nich ziadnu podporu, nikdy mi neverili, ze nieco dokazem. Pocas vysky som makala na plny uvazok, aby som si dokazala uhradit intrak, jedlo, skripta. Doma som pocuvala, ze su to vyhodene peniaze na moje studium a oni mi tento rozmar nebudu dotovat, lebo urcite skolu nezvladnem vystudovat. Cele zle. Urcite nie som dokonala mama a deti na mne najdu vela nedostatkov, ale snazim sa ich podporovat nielen financne ale aj psychicky
Ja som bola psychicky týraná od malička svojou mamou, takže vďaka bohu za moju starkú, ktorá ma naučila variť, domáce aj ručné práce a vždy sa ma zastala. Tak som mohla aj v 15-tich vypadnúť z domu na strednú školu na internát. Všetko sa hrotilo, na mňa sa nabalili depresie a traumy, ktoré už posledné tri roky sú viac menej spracované a vyriešené. S mojimi rodičmi som bola 2 roky kompletne bez kontaktu, potom sme na sebe začali všetci makať ako fretky a teraz máme dobré vzťahy, ale dôverne sa porozprávať nikdy nebudeme vedieť, lebo tam je dôvera úplne naštrbená. Ja som sa zaprisahala ešte ako tínedžer, že ak raz budem mama, nebudem ako tá moja. A to bolo toľko vecí, že prakticky mám návod ako sa budem správať k mojej dcére. Nechcem tu vypisovať všetko, jednoducho mi často nadávala, nikdy za nič nepochválila, značne iný prístup medzi mnou a mladšou sestrou, manipulácia, psych. vydieranie, veľakrát mi zničila moje veci a absolútne nikdy som nebola na nič dobrá. Niečo jej ostalo aj teraz, našťastie nie som nútená ostať v jej prítomnosti keď spustí svoje tirády, ale to je len občas a viem si otvoriť hubu a povedať si svoje, lebo ako dieťa mi len navrela hrča v hrdle a nevedela som ani len prehovoriť.. takže tak.. s otcom vychádzam lepšie, mame rovnaký zmysel pre humor a je viac na psychický kontakt, že sa s ním viem aj objať a podobne.. najviac mu vyčítam tú pasitivitu voči konaniu mojej mami, ja na jeho mieste by som si zbalila kufre uz davno ako s ňou žiť, ale vydržal to a teraz je to značne lepšie..
@kacena2022 Moja babka zomrela,keď som mala27 a navždy budem ľutovať,že som jej dosť nepomáhala fyzicky aj psychicky.Ak by sa dalo chcela by som s ňou prežiť aspoň týždeň a vrátiť jej tú staroslivosť ,lásku a čas,ktorý mi venovala.Nedá sa.