Mám ešte zachrániť vzťah?

Prišla som sem aby som sa podelila o svoju dilemu. Ako 23 ročná žena, zmätená zo vzťahov a najmä toho vlastného. S priateľom tvoríme pár už 6 rokov. Spoznali sme sa keď som mala 17 on má momentálne 27. Bývame spolu dva roky. Naše životy su diametrálne rozdielne. Moje záľuby a jeho tie jeho sa líšia neskutočným smerom a ja sa akoby podvedome cítim byť nesvoja. Neviem či tento život čo žijem je ten práve pre mňa. Som zamestnaná, veľmi rada športujem a chodim na rôzne túry, problém je, že na ne chodím sama. S priateľom, ktorý zarába pomerne fajn nechodíme na nejaké víkedy, alebo nejake extra zaujimave vylety, za 6 rokov vzťahu je našou spomienkou jedna dovolenka. On je taký sedko, sedí doma alebo ide s kamarátmi a do práce. Ja som schopná o 5 ráno vyšplhať na Rysy 😅. Na druhej strane je to jeden úžasny, pozorný a najmä empatický chlap. Plný lásky a pochopenia. Jemný a nežný. Náš sexualny život nie je zly, ale je nudný, nijak raz sa to nepodarilo oživiť. Pred tým než mi tu spustíte ako sa s ním mám o tom porozprávať, táto téma padla neraz. So sľubmi no bez zmeny. Keď sme sa spoznali ta iskra vo mne voči nemu bola...hmm no iná, teraz v ňom mám skôr len chápavého kamaráta, no nespomeniem si len tak počas dňa na to ako mi chýba a ako ho milujem, nepociťujem ani nejake tešenie sa ultra keď prídem domov. Proste klasika. Do sexu sa mi už veľmi nechce pritom niekedy som za nim šialela. A teraz sa vás pýtam, staršie ženy, skúsené. Má to zmysel? Keby si ho predstavim ako otca mojích deti bol by vážne úžasný a zodpovedný, ale moja živitna iskra pri ňom zhasína, som len podáždená z jeho pohodlnosti a pomalosti, nemá ani tie chlapské vodcovské črty, je ustráchany typ chlapa. Akokeby som začáa vnimať totalne hluposti na nom ktore mi nerežu. Nie je to taky typicky silacky chlap, je skor jemne chlapiatko. Neviem či to je tým že sme spolu dlho a vkuse, alebo len to vlastne nie je ono. Som zo seba sklamana, ženy v mojom okoli by za taketo črty spravania dali uplne všetko :( v detstve som zaživala od chlapov len chaos, a preto premyslam ci sa nenudim len lebo poznam z detstva len stres a tento kľud je pre mňa nuda. Potrebujem vaš pohľad a skúsenosti. Potrebujem radu ako od staršej sestry :(. Premyšľala som či ho nemam skusiť zmeniť ja, pohnať ho do zdravšieho životneho štylu a spraviť z neho trošku tvrďaska, uprimne keď sa deje stresujuca situacia ja som ten chlap, ja sa zastanem a ja to vsetko riesim s chladnou hlavou, on je u nas ta hysterka. Ja som tak zmätená zo všetkého, som unavena, a vlastne nebudem si klamat nie som uprimne šťastna už, ale čo ak to takto po rokoch bude s každym jednym? nikto predsa nie je 100%