Negatívne skúsenosti s mamou: váš názor na ich vplyv?
Dobré ráno, chcela by som sa len vyrozprávať a prečítať si vaše názory ohľadom mojej situácie. Vopred upozorňujem, že nie som žiaden troll, nič si nevymýšľam a všetko čo napíšem sa skutočne stalo.
Ide o správanie mojej mamy ku mne. Nikdy som nepociťovala, že by ma mala rada. Ona stále túžila po synovi. Som jedináčik.
Mám nieco málo po 30tke a len nedávno som sa dozvedela, že uz ako 9-10 mesačnej mi dávala jesť všetko, čo jej prišlo pod ruku. Čokolády, keksy, cukríky... Vsaka jej nesprávnym stravovacím návykom mám celý život problém so zubami a s nadváhou. Pamätám si, że keď som mala tri roky, jedna suseda mi povedala, že som fajna guľka, pekná tucnucka a mame to asi zalichotilo.
Nastúpila som do prvého ročníka. Do spádovej školy. Tam sa mi páčilo, našla som si tam kamarátov, proste dobre som sa cítila na tej škole. Po pol roku ma preložila do inej školy (na tej škola učila otcova sesternica tak preto ma tam dala). Tam začalo pre mňa peklo. Nezvykla som si tam, decká boli ku mne hnusne, šikanovali ma hneď od začiatku, chcela som ísť preč odtiaľ. V druhom ročníku som bola u zubára. Zubár bol strašne hnusný, vrieskal po mne, nechcela som otvoriť ústa. Mama išla za mojou triednou, poprosila ju, aby deťom v triede povedala, že som nechcela otvoriť u zubára ústa, aby som sa hanbila. Tak sa aj stalo, celá trieda vybuchla smiechom. Nechcela som do tej školy chodiť, bolo mi tam hnusne, ale mama trvala na Tom, že nebudem vymýšľať, ona sa hanbiť nebude, že pôjdem už do tretej školy. Podľa jej slov mi tam bolo dobré, v prvej škole nás bolo 33 žiakov a v tej druhej 16. Keď nebudem chodiť do školy tak pôjdem do polepšovne. Len vyhrážať sa vedela. Že ja som každý deň chodila do školy a zo školy s plačom to jej bolo jedno.
Stručné zhrnutie
- Negatívne správanie matky v detstve môže viesť k dlhodobým psychickým následkom vrátane chronického hnevu, problémov so vzťahmi a potrebou terapie; v diskusii sa najčastejšie odporúčalo vyhľadať psychológa alebo psychoterapeuta.
- Praktické opatrenia uvádzané v diskusii zahŕňali obmedzenie alebo odstrihnutie kontaktu s toxickým rodičom a nastavenie hraníc, pričom konkrétny návrh bol minimalizovať kontakt napr. na 2–3× ročne.
- V diskusii sa spomenulo viacero odborných prístupov: psychoterapia zameraná na traumy z detstva, konzultácia s psychológom/psychoterapeutom a v niektorých prípadoch aj konzultácia s psychiatrom; postoje k nutnosti psychiatrie boli však rozdelené.
Q: Ako zistiť, či mám traumu z detstva vyžadujúcu odbornú pomoc?
A: Psychológ alebo psychoterapeut hodnotí symptómy ako dlhodobý hnev, opakované prežívanie krivdy, problémy vo vzťahoch alebo prenos vzorcov na vlastné dieťa; v diskusii opakovane odporúčali vyhľadať psychológa/psychoterapeuta na diagnostiku a spracovanie.
Q: Kedy vyhľadať psychológa a kedy psychiatra?
A: Diskusia odporúča psychológa alebo psychoterapeuta pri spracovaní traumy z detstva a priemočných vzťahových problémoch; psychiatra spomenuli niektorí diskutujúci pre vážnejšie psychické poruchy alebo potrebu farmakologickej liečby, pričom názor na potrebu psychiatra bol v skupine rozdelený.
Q: Ako prakticky obmedziť škodlivý kontakt s rodičom podľa rád z diskusie?
A: Odporúčané kroky v diskusii zahŕňali stanovenie pevnej hranice, zníženie kontaktu alebo „odstrihnutie“ vzťahu a konkrétne minimalizovanie kontaktu napríklad na 2–3× ročne, ak je komunikácia škodlivá.
Q: Môže nastavená výchova rodiča ovplyvniť telesné problémy ako zuby alebo nadváhu?
A: V diskusii niektorí tvrdiť, že skoré kŕmenie sladkosťami (uvádzané ako prípady už v 9–10 mesiacoch) prispelo k problémom so zubami a nadváhe; iní diskutujúci tento kauzálny vzťah označili za neadekvátné zovšeobecnenie, takže tvrdenie je sporné.
Q: Akú terapiu presadzovali diskutujúci pre „traumu z detstva“?
A: Väčšina diskutujúcich odporučila psychoterapiu u psychoterapeuta, špecializovanú na spracovanie traumy z detstva, prípadne dlhodobú prácu s psychológom; niekoľko príspevkov spomínalo aj možnosť psychiatrickej konzultácie pri ťažších prípadoch.
Q: Ako riešiť, keď rodič odmieta hovoriť o minulosti?
A: V diskusii psychologička odporučila viesť rozhovor „pod dohľadom psychológa“, teda terapeuticky facilitovanú komunikáciu, alebo namiesto snaženia sa o zmierenie minimalizovať kontakt a sústrediť sa na vlastnú liečbu.
Závery z diskusie
Zhoda
- Väčšina diskutujúcich súhlasila, že opísané správanie matky zanechalo psychické následky a treba vyhľadať odbornú pomoc u psychológa alebo psychoterapeuta.
- Konzistentné odporúčanie bolo obmedziť škodlivý kontakt s rodičom a sústrediť sa na vlastné psychické zdravie, najmä ak sa správanie rodiča nezmení.
Sporné názory
- Niektorí diskutujúci tvrdili, že treba „odpustiť a pracovať na sebe“ cez terapiu, zatiaľ čo iní odporúčali „odstrihnúť“ rodiča a minimalizovať kontakt; oba prístupy boli prezentované ako možné riešenia.
- Niektorí považovali psychoterapiu za primárne riešenie, iní spomenuli aj psychiatra pre liečbu ťažších porúch; potreba psychiatra bola predmetom sporu.
Otvorené otázky
- Ktorý konkrétny typ psychoterapie (napr. trauma-fokusovaná terapia) je najefektívnejší pri dlhodobých ranách z detstva?
- Ako efektívne pritiahnuť rodiča k spolupráci, ak odmieta komunikovať alebo uznať škodu svojho správania?
- Ako zabrániť prenosu traumatických vzorcov na vlastné dieťa pri súčasnom kontakte s toxickým rodičom?
Spomenuté značky a firmy
Modrý koník, Guinnessova kniha rekordov
Spomenuté produkty a metódy
psychoterapia, psychológ, psychoterapeut, psychiatria, terapia, trauma z detstva, porucha osobnosti, skrytý narcizmus, syndróm obete, odstrihnutie kontaktu
Miesta a osoby
žiadne
Opustas sa tu na 6.stranach a vidíš chybu len v ostatných. Ja som tiež bola sikanovana, aj na základnej škole a aj na strednej som bola mimo kolektív. Nevlastný otec alkoholik a tyran, mne nadával do pankhartov, mamu mlátil. Bezne som utekala len v papuciach po chodníku po deda, lebo len toho rešpektoval, polícia u nás zvonila častejšie ako poštárka. Prežila som si teda o dosť horšie veci ako ty tu popisujes. Ale ja sa na nich nehnevám, je to ich vizitka. So spolužiakmi v kontakte nie som, nemám s nimi co povedať a otcovi som odpustila. Vidím ho asi 4krat do roka. Nepotrebovala som nikdy psychológa, lebo som to spracovala sama vo svojom vnútri. Ty to nedokážeš, takže by si k nemu mala zájsť. A neboj sa, aj tvoja dcéra ti určite niečo vytkne lebo žiadna výchova nie je dokonalá ani ta tvoja.
Ahoj..Tak tak to sa mama nechová. Je to také smutné. Mimochodom, čo z toho, že ty jej povieš ako sa cítiš? Myslíš, že ju to bude veľmi trápiť. Asi nie. Skôr by si ty mala popracovať na tejto traume. Psychologické terapie sú asi jedny z najlepších spôsobov ako sa posunúť. Máš to v sebe. Ťažko s tým niečo urobiš. Na Slovensku je takých ako ty dosť. Len žiaľ, čo na sused alebo teta atď..Urob to pre seba. Fakt áno.
