Partner s traumatickým detstvom
Ahojte.. zaujímajú ma vaše skúsenosti.. mali ste niekedy skúsenosť s partnerom, ideálne chlapom, ktorý mal fakt že traumatické a ťažké detstvo a predsa sa s ním dá partnersky pekne fungovať a neprenáša nič extrémne zo svojich zlých zážitkov na vás alebo vaše deti? Myslím napr. že prežili ťažký rozvod plný komplikácii alebo rodiča ktorý týral rodinu atd.. Kľudne anonymne.. Pretože ja čo som mala skúsenosť, vždy som na to doplatila ja a máme aj živý príklad v rodine..
Ja som mala tiez hrozne detstvo a neorenasam to do mojej rodiny!!!
@anonym_00a87e nevedomky si to moze clovek prenasat, aj ked je presvedceny, ze to nerobi.
Moj otec je alkoholik. Hadali sa vela s mamou, obcas sa jej usla facka a odisla na par hodin z domu. Otec nam vykrikoval ako nam podpali dom a tak podobne. Ja som sa uz ako 3 rocna bola schopna prejest tak, ze som vracala. Dlho som si cmulala palec, este ako 6 rocna si to pamatam. Takze neviem, ci je toto povazovane za traumatizujuce detstvo, u mna v rodine to kazdy zlahcuje. Otec pije stale. Ja to nemam stale spracovane. hoci sme bezalkoholova domacnost, moj muz nepije vobec, tak si vela vzorcov beriem z rodiny. Denno denne bojujem s tym, aby som nase dieta viedla inak. Obcas vo mne vybubla to moje vnutirne dieta a neviem to ovladnut. Muza mam skveleho. Vela mi toleruje. Stale viac si uvedomujem, ze to bez terapie nezvladnem urovnat. Odhodlavam sa. Toho roku nie som schopna ani ist za mojou rodinou na vianoce. Nemam silu tolerovat opiteho otca.
Ak by si bol vedomý toho všetkého a pracoval na sebe napríklad terapie a podobne. A keby to nezasahovalo do môjho života napríklad že ho opustila mama a jemu sa to prejavuje ako chorobná žiarlivosť a strach z opustenia ktorý si kompenzuje tak že partnerku nikam nepustí a kontroluje ju. To by som nezvladla. Ak sa ta trauma nepreklopi do poruchy osobnosti a chlap so sebou a problemom pracuje dá sa ale to je na každom jednom a na tom aky majú vzťah. Každý na tieto veci reaguje inak. Nechcela by som robiť terapeuta a psychológa to je iný druh vzťahu ako partnerský ani žiť s chlapom ktorý nič neriesi len berie hrste liekov. Ak by mal poruchu osobnosti manipulátor agresívny kontrolor a podobne a nebol by schopny si uznať problém tam by som do vzťahu nešla. Tiež takýto človek má často problém tvoriť vzťahy a fungovať v nich. Je to na zváženie podľa osobnosti povahy nastavenia konkrétneho človeka
Moj otec je alkoholik. Hadali sa vela s mamou, obcas sa jej usla facka a odisla na par hodin z domu. Otec nam vykrikoval ako nam podpali dom a tak podobne. Ja som sa uz ako 3 rocna bola schopna prejest tak, ze som vracala. Dlho som si cmulala palec, este ako 6 rocna si to pamatam. Takze neviem, ci je toto povazovane za traumatizujuce detstvo, u mna v rodine to kazdy zlahcuje. Otec pije stale. Ja to nemam stale spracovane. hoci sme bezalkoholova domacnost, moj muz nepije vobec, tak si vela vzorcov beriem z rodiny. Denno denne bojujem s tym, aby som nase dieta viedla inak. Obcas vo mne vybubla to moje vnutirne dieta a neviem to ovladnut. Muza mam skveleho. Vela mi toleruje. Stale viac si uvedomujem, ze to bez terapie nezvladnem urovnat. Odhodlavam sa. Toho roku nie som schopna ani ist za mojou rodinou na vianoce. Nemam silu tolerovat opiteho otca.
@anonym_24a17c Nemala si istotu ktorá je v detstve potrebná, stále si žila v strachu čo bude ked sa vráti otec domov, ked bol domov zase že kedy sa na čom pohádajú. U nás to bolo podobne a ešte si pamätám do toho že niekedy som situáciu ani nevidela a len som videla mamu baliť sa, otec do toho že nech ide, ale bez mňa, ja rev že ja nechcem aby mama odišla, proste ju ešte vydieral cez mňa a mala som napätie nielen z toho že sa hádajú, ale že aj mama odíde a mňa nechá s otcom čo nebol psychicky moc stabilný a nechcela som s ním byť. Môj sa zmenil ku koncu života vplyvom choroby, veľa vecí si uvedomil a asi ho aj mrzeli, čo na jednej strane je fajn pre mňa-vedieť že proste si vnútorne uznal-že nebolo správne čo robil, na druhej mi to ten štart do života nezmení.
@ivan105 kamoška mala také detstvo, že sa ju opustili obaja rodičia a vychovávala ju babka, kde to tiež nebolo ideálne a my sme boli kamošky fakt že 10 rokov ja som jej pomáhala, počúvala ale posledné 2 roky to bolo s ňou na nevydržanie mala som pocit, že jej preplo a keď som sa jej hocijako snažilo pomôcť, dať radu, riešenie začala po mne kričať ako sa to mne všetko ľahko hovorí keď som nezažila to čo ona a neviem čo to je a stále vlastne za každý jej problém som mohla ja, raz som ju nedostatočne počúvala, potom som nedostatočne citlivo a chápavo reagovala a nakoniec sa mi odmlčala a napisala že si ju nevažim a že ma nikdy nechce vidieť, tak som si ju blokla a odvtedy neviem ale toto mi stačilo.. a čo sa týka diagnóz mala jednu dobu lieky ale už si nespomínam na čo ale potom už nie ale pamätám si keď navštivila psychologičku a ona sa jej vyjadrila k veci a troška jej naznačila, že chyba môže byť aj na jej strane sa od nej postavila a odišla.. čiže s takýmto človekom asi takto :D A dodám, žiadny chlap s ňou nikdy nevydržal a nemala nikdy vzťah..
@anonym_autor taky clovek potrebuje na jednej strane lasku, na druhej strane mozno je pre takych lepsie, ked ziju sami, asi nechce zacat spracovavat tie traumy.