Potrebujeme naozaj toxických ľudí v našom živote?
Ahojte ľudkovia na modrom koníku. Ja som taký neviditeľný človiečik, mám nízke sebavedomie a sebadôveru, preto sa mi častokrát stáva, že sa na mňa v kolektíve zabúda, že som neni veľmi prestížna pre ostatných,...Na druhej strane mám v živote zopár ľudí, ktorí sa naopak na mňa vždy spomenú a vidia ma. A tu pre mňa nastáva taká otázka a možno bude chcieť niekto z vás reagovať. Potrebujem vôbec tých ostatných k životu? Viete sú to väčšinou ľudia, ktorí sa na vás usmievajú, ale inak si nespomenú. Sú to tie typy, ktoré vás niekam zavolajú, ale vôbec sa vám nevenujú následne. Sú to tie typy, ktoré poznajú vás a vy im predstavíte svoju kamarátku a od tej chvíle prestanete pre nich exitovať a poznajú sa už väčšmi s vašou kamarátkou. Ako nikdy predtým som to veľmi neriešila, myslela som si, že je to mnou. Však v poslednej dobe sa roztrhlo vrece s poznatkami o toxicite ľudí a hovorím si, že títo ľudia vlastne nikdy ani moji priatelia neboli. Že či ich vlastne ja potrebujem k životu. A uvedomila som si, že nie. A áno, niekto to môže pripísať tomu, čo som o sebe napísala na začiatku, ale ako to máte napríklad vy? Ďakujem a pekný deň prajem.
nad podobným sa aj ja teraz zamýšľam....napr taký teambuilding v práci, všetci sa usmievajú, všetci sú úžasní, a potom, keď už je zábava pokročilejšia a uvoľnenejšia, potúžení alkoholom, "rozdávajú" sa benefity a posty podľa toho ako sa kto komu podlizuje. Vtedy sa zamýšľam, kam to vlastne spejeme, strašná faloš...
Sama si si pekne odpovedala.Nie,nepotrebuješ.Mas ten svoj maličký okruh ľudí,ktorí ťa majú skutočne radi a ten si vaz a udrzuj tie vzťahy.Ostatni ľudia len prídu a odídu.
Ja osobne neverím človeku,ktorý má ,,akože" milión kamarátov a každého pozná a každý ho má ,,akože" rád.
Ja to mám tak,že dokopy mi záleží a mám rada asi tak 15 ľudí a týmto to končí.Ostatni sú ľudia,ktorí prídu a odídu.A to pracujem s ľuďmi.
Podľa mňa jednoducho existujú rôzne typy vzťahov, niektoré sú blízke, niekto je len známy, niekto iba kolega, s ktorým sa pozdravíš... proste taký je život.
_____________________________________________________________________________________
Nedávno som čítala rozhovor so psychologičkou Tiňovou a niečo dobre vystihla:
" Pomenovali ste pozitívne stránky popularizácie psychológie. Vnímate aj odvrátenú stránku tohto fenoménu?"
"Na jednej strane je to dobré, pretože keď pochopíme, že niektoré veci sa ľuďom stali a že sa to rozvinulo do niečoho, nad čím nemajú kontrolu, tak ich prestaneme obviňovať, vyčleňovať a myslieť si, že majú zlý úmysel.
Negatívom popularizácie je však prílišné zjednodušovanie. Snažíme sa komplexné koncepty veľmi rýchlo a jasne vysvetliť, pomenovať, onálepkovať. A potom sa zdá, že každý, kto má doma poriadok, má OCD, a keď sa niekto zľakol, lebo ho skoro prešiel autobus, tak má panický záchvat. Ale to sú iba normálne veci, ktoré sa v živote dejú. Ľudia, ktorí skutočne trpia niektorými z týchto porúch, majú potom často pocit, že ich problémy okolie bagatelizuje.
Zároveň sa všade začínajú používať pojmy ako toxické vzťahy, manipulátor, narcis, čím sa vyprázdňujú. Len čo je nejaká nezhoda v domácnosti, tak už je ten druhý narcis, rodičia sú toxickí, ľudia chcú vedieť, ako sa brániť proti manipulátorom. A mne je to ľúto, lebo namiesto toho, aby psychológia ľudí uschopňovala, mám pocit, že tieto pomenovania ich skôr zneschopňujú."
https://www.postoj.sk/159922/vznika-pocit-ze-ke...
nad podobným sa aj ja teraz zamýšľam....napr taký teambuilding v práci, všetci sa usmievajú, všetci sú úžasní, a potom, keď už je zábava pokročilejšia a uvoľnenejšia, potúžení alkoholom, "rozdávajú" sa benefity a posty podľa toho ako sa kto komu podlizuje. Vtedy sa zamýšľam, kam to vlastne spejeme, strašná faloš...
ja sama nie som sivá myška čo sa týka výzoru - bola som pekná od malička, ešte mám aj dosť výrazný módny vkus aj postoj tela - ale som introvert - a ja to neznášam keď ma všetci očumujú - teda ja sa snažím byť aspoň správaním čo najviac neviditeľná, koľko to len ide 🙂 a ver mi, že z diaľky sa o tých ľuďoch dozvieš viac ako keď si s nimi ... tak ako píše @ajka19 - tohto ja nechcem byť súčasťou ... nepotrebujem takých ľudí ...
"roztrhlo sa vrece s poznatkami o toxicite ludi"... Áno, dnes sa to prehana, každý, kto nám nevyhovuje a nesprava sa k nám tak, ako by sme chceli, je hned označeny za toxickeho...
Ano, ludia su rozni, vztahy su rozne, s vekom si už človek vybera, do akých vztahov pojde... Ale označovat ludi, ktorí mi nevyhovuju, ako toxických, je také...toxicke...
"roztrhlo sa vrece s poznatkami o toxicite ludi"... Áno, dnes sa to prehana, každý, kto nám nevyhovuje a nesprava sa k nám tak, ako by sme chceli, je hned označeny za toxickeho...
Ano, ludia su rozni, vztahy su rozne, s vekom si už človek vybera, do akých vztahov pojde... Ale označovat ludi, ktorí mi nevyhovuju, ako toxických, je také...toxicke...
@barka1 v posledných rokoch sú všetci toxickí, narcistickí a my z toho máme traumy.
Ja si myslím, že je to len o tom, že najbližších priateľov je fakt vždy len pár - max 4kusy mimo rodinu. Všetko navyše sú už potom známi. Nedá sa mať xy priateľov a dôverne vzťahy s nimi. Proste to človek nedá časovo.
Sama si si odpovedala. Myslím, že si to veľmi trefne napísala.
Ja keď idem do spoločnosti a niekto mi predstaví svoju kamarátku, tak keď mi ju predstaví, tak s ňou komunikujem, smejem sa, keď vidím odozvu, dobrú náladu u tej kamarátky, spoločnú tému, nejaký súzvuk. Vôbec by ma ani nenapadlo, že teda je to kamarátka niekoho a preto by som mala mať odstup, aby som niekoho neurazila. Nemyslím, že keď je niekto cudzí na rovnakej vlnovej dĺžke s "tvojou" kamoškou, tak je toxický. Ja zase nemám rada tichých, skromných ľudí, čo ledva dačo povedia, nemajú názor, treba sa im " venovať". A predsa ich nepovažujem za toxických, sú iní ako ja, ale nie toxickí.
Ja keď idem do spoločnosti a niekto mi predstaví svoju kamarátku, tak keď mi ju predstaví, tak s ňou komunikujem, smejem sa, keď vidím odozvu, dobrú náladu u tej kamarátky, spoločnú tému, nejaký súzvuk. Vôbec by ma ani nenapadlo, že teda je to kamarátka niekoho a preto by som mala mať odstup, aby som niekoho neurazila. Nemyslím, že keď je niekto cudzí na rovnakej vlnovej dĺžke s "tvojou" kamoškou, tak je toxický. Ja zase nemám rada tichých, skromných ľudí, čo ledva dačo povedia, nemajú názor, treba sa im " venovať". A predsa ich nepovažujem za toxických, sú iní ako ja, ale nie toxickí.
@rejka7 nie, to že je niekto niekoho kamarát neznamená že je toxický. ty toto nerieš, nevieš čo to slovo znamená. nič v zlom ☺️😉
Rozumiem ti... som menej vyrazna tiez a nemyslim si ze velmi oblubena... a vnimam to rovnako... Prestala som sa takym ludom venovat/vyhladavat ich/stretavat sa s nimi... zbytocne mi to berie energiu ked sa citim zle, takze naco?