Prečo sa nedokážem odpútať od manžela alkoholika?

Prečo ho neviem nechať ísť, aj keď sama neviem, či s ním chcem zostať?
Môj manžel má problém s pitím, ktorý je už naozaj veľmi vážny. Samozrejme, v jeho hlave je problém všetko a všetci okolo a vždy je dôvod na pitie iný. Za tie roky som sa ich už napočúvala až dosť. Spolu s tým stúpa aj množstvo, ktoré vypije, rýchlosť a stav, ktorý potom má. Pije víno, začínal na jednom poháriku a sme v stavoch kedy je totálne mimo, opuchnutý, viackrát vynechal prácu, nejedáva, väčšinu doma len spí opitý, útapa sa v svojom žiali, všetko pretáča tak, aby z toho on vyšiel ako chúďatko a obeť. Už aj kde čo porozbíjal, porobil strašné veci, ktoré ja racionálne viem, že som mala byť už dávno preč!

Jasom sa naozaj veľa snažila ho pochopiť, pomôcť... no je to ako všetky príbehy, ktoré som si tu prečítala. Sex nemáme už dlho, spíme oddelene každý v inej izbe, komunikácia o ničom. Naposledy došlo k situácii, že opäť raz povedal, že prestane piť, ale všetko čo som mu povedala prekrútil presne tak, aby ja som bola tá zlá.

Môj problém a otázka je, prečo keď ja sama som už dlho na odchode (ale snažila som sa nejako pripraviť na ten odchod finančne hlavne) tak veľmi ťažko nesiem, keď on zrazu vyzerá, že to chce so mnou ukončiť? Prečo mám taký problém akceptovať jeho zrazu "chladné" správanie voči mne, akoby som bola cudzia, čo prišlo zo dňa na deň s tým ako prestal piť (čomu ja už popravde neverím, že vydrží) a mám potrebu to zase ísť nejak zachraňovať, pýtať sa prečo, čo som spravila a doslova za ním doliezať. Musím sa veľmi premáhať, aby som to nerobila.

Povedala som mu, že za mňa je to tak, že by som s ním chcela byť, že ho mám stále rada, ale triezveho a je teraz na ňom, aby sa rozhodol, čo vlastne chce. A ja cítim, že to bude chcieť ukončiť, a je mi z toho na nič. Prečo je to tak? A ako sa mám toho pocitu zbaviť a skôr to prijať ako úľavu?

PS: Deti chvalabohu nemáme