Rozchod, pretože nechcem mať deti

Ahojte, pred týždňom mi priateľ oznámil, že by sa chcel so mnou rozísť.
Budem mať 30 rokov, on 31. Sme spolu 2,5 roka. Dôvody sú dva, jeden je ten, že prakticky celý život necítim potrebu mať niekedy deti, kdežto on by chcel mať, ak by sa podarilo, deti do 2-3 rokov. Oboznámený bol od začiatku, ale stále dúfal, že môj názor zmením nakoľko týmto vývojom prešlo mnoho žien. Po pravde, dúfala som v to aj ja, no nestalo sa. Druhý dôvod je ten, že už asi rok a pol sme nemali sex, nakoľko mám pri každom pokuse o sex (ale napríklad aj pri zavádzaní tampónu) také bolesti, že sa nedá pokračovať. Nijaké iné problémy v tejto oblasti nemám, žijmem bezbolestne, až kým nepríde na ten sex. U gynekológa som bola mnoho krát, na rôznych vyšetreniach, vždy bez výsledku, vraj všetko OK, a uzavrelo sa to tak, že mi pomôcť nevie. A ja som to vzdala, a naučila sa s tým žiť.
Trochu ma to prebudilo, a začala som to znovu riešiť, chystám sa k súkromnému gyn., mesačne to síce bude stať stovky eur, ale lepšie riešenie žiaľ nemám. Skôr veľa času premýšľam nad tými deťmi. Priateľ je človek, ktorý mi vyhovuje, som vďačná, že som mohla byť s niekým, ako je on. Síce bol môj život fajn aj predtým bez neho, ale s ním je to celé také ... farebnejšie 🙂 Máme mnoho podobných záľub, žili sme si fajn, aj finančne to bolo úplne v poriadku. Nechcem ho stratiť, je to človek, pri ktorom ma nenapadá hľadať niečo lepšie, ani ma nezaujíma, či niekde tam, to niečo lepšie existuje, lebo mi je dobre s ním. Premýšľam, či by som predsa len aspoň to 1 dieťa nezvládla (chce iba 1, čo je pre mňa fajn voľba, už ak by som mala mať dieťa), veď keby ho už mám, určite som rada, avšak stále nad tým premýšľam v takej rovine, že nejak si odbijem tie najkritickejšie prvé roky, a potom sa budem snažiť to dieťa naučiť našim spoločným záujmom, a dúfať že sa na ne chytí, aby sme tým mohli pekne žiť potom aj naďalej, chodili spolu do prírody, na túry, cyklotúry, cestovali, učili sa jazyky, a podobne. V slabej chvíli som na priateľa dokonca vybalila, že som ochotná začať tak o dva roky s "vyrobou", aby sme ho o tri roky už mali. Pristál by na to, ale ja som potom zase cúvla. V skutočnosti to zrejme proste nechcem. Ale mám obavy, že o 2-3-5 rokov budem chcieť. Ale on už bude fuč, a ja budem musieť dať latku o dosť nižšie, aby som našla niekoho, s kým by sme si vyhovovali tak ako s ním. Alebo už sa mi nebude dať. Prípadne, že až moji rodičia odídu z tohto sveta, ostanem tu bez nikoho. A tak ďalej, a tak ďalej. Obávam sa, že ak človek nie je ten typ čo sa vyslovene vidí v tom založení rodiny, tak ta správna chvíľa nepríde nikdy, vždy bude ešte niečo, čo treba zažiť, urobiť, atď. Pre mňa je však sci-fi povedať si, že o dva roky idem do toho. Ani neviem, prečo sem píšem, viem, že nikto nemôže lepšie ako ja definovať, čo je pre mňa správne, ale budem rada za každý názor, prípadne skúsenosti a prípady, ktoré ste zažili, Už či Vy, alebo niekto vo Vašom okolí.