Trápi vás, že sa s niekým z minulosti nebavíte?

@lila246 to vážne? ja sa len bojím že či určitým spôsobom nežijem v tých pekných spomienkach v minulosti - odvtedy ubehli už roky, každá sme inde, veľmi veľa veci sa zmenilo, že možno by sme si už ani nemali čo povedať…ale stále ma to niekde hlboko vo vnútri škrie, že mi asi chýba, lebo dovtedy sme boli naozaj spriaznené duše.
keď sa môžem spýtať, keby ti teraz napíše, potesilo by ta to? ja sa asi aj bojím že by si pomyslela že čo ju otravujem, alebo ma vysmiala, alebo neviem čoho vlastne sa roky bojím, odmietnutia z jej strany alebo čo

@autorka ano, ja som s nou ostala zaseknuta v spomienkach v minulosti. dovod toho, ze sa nase cesty rozisli som bola asi bohuzial ja a moja tvrdohlava povaha a ''moja pravda'', nenechala som si vysvetlit situaciu z jej strany a teraz nemam odvahu sa jej ozvat...viacmenej to bola malickost ale vykypelo to do takej velkej veci, ze sa z nerozlucnej dvojice stali cudzinky... viem ze som ju mojim tehdajsim spravanim velmi ranila a viem ze sa kvoli tomu extremne trapila...mna by velmi potesilo keby sa mi ona ozve, ja sa jej vsak ozyvat nebudem, lebo si myslim, ze by som jej tym len ublizila :/ neviem aky je vas pribeh, ale mozno tu nejake zeny este prispeju a napisu svoju skusenost <3

Ahoj.
Na základnej škole som mala najsamlepšiu kamarátku. Myslela som, že sme nerozlučna dvojka. No potom prišla stredná. Chodili sme síce na tú istú školu, ale na iný odbor. Ja som mala iné kamarátky a iné záľuby a ona tiež. Zrazu sme trávili spolu menej a menej času. Nakoniec to prerástlo do toho, že už sme sa len pozdravili, keď sme sa stretli. Skončila stredná a naše cesty sa definitívne rozišli. Na sociálnych sieťach sme sa ale stále sledovali, tak sme vedeli o tej druhej v podstate veľa ale zároveň nič.
Chcela som jej napísať už nespočetne krát, že ako sa má, ako žije, či sa jej darí. Ale nenapísala som.
Až sa konala stretávka zo školy. Ja som sa odhodlala a napísala som jej, či ide aj ona, lebo by som tam išla len kvôli nej. Jej odpoveď bola, že to cíti rovnako a tiež mi chcela ohľadom tohto napísať.
Na stretávku sme nakoniec nešli ale sme stále v kontakte, pár krát sme boli aj na káve. Bola som u nej, ona u mňa. Zaspomínali sme, prebrali sme nové veci, smiali sme sa. Neľutujem, že som jej napísala.
Takže moja rada znie: Napíš jej!!
K narodeninám, k meninám alebo len tak, že akurát si natrafila na spoločné fotky. Možno nájdete spoločnú reč znova. A keď aj náhodou nie, aspoň si skúsila a nebude ťa to už tak trápiť.

Ja sa takto nebavim s povodne naj kamaratkou uz takmer 2 a pol roka. Predchadzali tomu velke a male konflikty dlhu dobu, potlacane pocity a hnev, ponorkova choroba az nakoniec som ten kolobeh nevydrzala a dala tomu stopku. Skoncili sme ako dlhorocni manzelia, ktori vyhoreli, podali rozvodove papiere a ich vztah sa dostal do bodu z ktoreho niet navratu.
Casto na nu myslim ako sa ma, aj sa na nu pytam spolocnych znamych lebo ma zaujima. Ale ozvat sa jej nechcem, vobec ma ta predstava nelaka... Asi preto, ze mam pocit, ze by sme boli opat presne na tom istom 🤷

V 15tich som sa rozkmotrila s vtedy s najlepšou kamarátkou. Ja som bola urazené decko, ktoré nechápalo situáciu, ona bola psychicky predo mnou... Je tomu 13 rokov a už 8 rokov nad ňou premýšľam. Myslela, že na stretávame by som uvidela, aký by mala ku mne postoj. Nakoniec sme na nej nebola ani jedna, kvôli práci. A vždy si poviem, že patrím do jej starého života, na ktorý chce ona isto zabudnúť, každá sme niekde inde, ktovie, či by sa ona chcela baviť. A po tak dlhej dobe sa nedá pokračovať, kde sme skončili. Každá sme si v.zivote prešli niečím. Možno keď sa bude robiť ďalšia stretávka, tak to vyjde. Lebo teraz mám akosi pocit, že sa jej nemôžem len tak ozvať, keď po toľkých rokoch.

Nemaj vycitky, skor si daj otazku, preco sa za 10 rokov naspojila ona s tebou.

Áno stalo sa mi to tiež s kamoskou vedeli sme o sebe navzájom pomaly aj kedy chodíme na veľkú … neľutujem to nebola to moja chyba . Ona sa snažila ozvať, ale cezo mňa už cesta naspat nevedie . Veľmi mi ukrivdila a mám svoju hodnotu . Aj tak by to nebolo už ako predtým .

Neozyvam sa, zbytocne
Ty si inde aj ona je inde, naco jatrit rany a zit v minulosti
Ved bolo dobre vtedy super vsetko a co, zmenilo sa to
Uzavri kapitolu

Mám aj ďalšiu skúsenosť, keď mne sa ozvala po niekoľkých rokoch kamarátka..
Mala som jednu kamarátku od detstva. Keďže bola z tej istej malej dediny ako ja, chodili sme von často. Náš vzťah bol ako horská dráha, raz hore, raz dole. Nebrala som ju ako najlepšiu kamarátku. Ale roky išli, my sme chodili častejšie von. Z našej "partie" sme ostali vlastne už len my dve. Zrazu sme boli spolu nonstop. Niekoľko krát u nás prespala, lebo doma to mali búrlivé. S jej rodičmi som si tykala, rovnako aj ona s mojimi. No v tej dobe som ju ešte stále nebrala, ako najlepšiu kamarátku. Bola tak trošku falošná a často klamala. Neskôr si našla partnera a tým sa náš vzťah skončil. Ešte sme sa pár krát odvtedy stretli, prehodili kus reči. A to je všetko.. Neskôr som sa dopočula, že ma aj ohovára.. No ale ajtak mi začala chýbať.. a ja som si začala uvedomovať, že vlastne ona bola jediná, kto pri mne stál aj v ťažkých časoch. Bola síce tak trošku falošná, aj ma ohovárala. Ale priznám sa, falošná som bola aj ja a tiež som ju niekoľkokrát nepekne ohovorila.
No ale neriešila som to. Nechcela som sa jej ozývať, keďže ako si našla partnera, sa namňa vykašľala a tak..
Narodilo sa nám dieťa. A asi ako väčšina z nás, sme pridali oznámenie tejto skutočnosti na FB.
Ona bola prvá, ktorá mi napísala. Ešte som sa len dávala dokopy a ona mi volala na videohovor a keď som jej ukázala malého, plakala od radosti. Neskôr sme sa dostali k tomu, prečo sme sa prestali baviť. Zistila som, že ona si myslela, že to ja nechcem byť už jej kamarátka. A to isté som si myslela ja o nej.. Vyrozprávali sme si to. Úprimne sme si povedali "Správala si sa ako pi*a!" "Nie! To ty si sa správala, ako pi*a!". Tiež sme si povedali, že sme sa navzájom ohovárali..
A aj napriek tomu, že každá sme v živote inde, (ona si užíva život, chodí na dovolenky, zábavy, výlety. Ja som si založila rodinu, usadila sa) sme si našli k sebe cestu. Navštevujeme sa, sme dennodenne v kontakte, hrá sa s mojím synom, voláme si. A ja môžem spokojne povedať, že ona je moja najlepšia kamarátka..
A celá tá naša "hádka" bolo vlastne len nedorozumenie.
Takže ja som stále za, aby si jej napísala. Nikdy nevieš, čo ti to prinesie.

Mala som kamosku ,dobrú...zrazu sa prerušili vzťahy...nechápala som prečo, ale ani som sa nepýtala, rešpektovala som jej rozhodnutie(ale bolo to veľmi tazke)....až ,sa mi ozvala po operacii...prijala som to ... ale poviem ti....už to nieje ono...to ,čo bolo predtým..aj sme si vyjasnili to hluché obdobie...ale tie roky kamarátstva sú dávno preč...ale ,som s tým už úplne vyrovnaná...zistila som,že ako kamarátka a človek mi už vôbec nechyba!

Nie, nemám chuť napísať. Dotyčná osoba mi potom gratulovať k narodeniu syna a vtedy som ju blokla (jediná osoba v mojom živote ktorú som zavlokovala)...lebo pravdu si odmietla vypočuť, ale písať to vie...bolelo to, prebolelo a už je to dobre a.nie, nemám chuť jej absolútne napísať.
Ale vždy záleží aj aké sú okolností.
Ja na to ozaj dôvod mam poriadny.

Nepovedala by som , že má to veľmi trápi, ale často mi to prejde hlavou. Boli sme roky kamošky, denný kontakt, žúrky, aj keď sme si našli partnerov tak sme sa stretli keď to šlo, ale tam sa to zároveň z jej strany začalo niekde zasekavat. Už mi nehovorila " všetko" , zatajila napr , že je tehotná a ide sa vydávať a keby ju nevidím ako odchádza od farára tak mi to asi oznámi až pozvánkou tesne pred svadbou. Potom to šlo už dolu vodou, ja som mala záujem o stretnutia, ale z jej strany nebola odozva tak som to nechala tak. Už je to pár rokov čo sme sa nestretli, a vlastne nevieme o sebe nič podstatné/ nové. Občas keď som ju videla v meste som mala chuť ju zavolať na kávu, ale v určitom momente som si uvedomila, že keď ma zbadá prvá tak sa mi doslova vyhne ak je to len trošku možné a ak nie tak je to z jej strany len nutný 30 sekundový rozhovor a vidím že chce utiecť. Ja som si nie vedomá že by som jej ublížila, skôr mám pocit, že sa pre niečo hanbí, ale prečo??? Nechala som to tak, život ide ďalej, možno raz mi povie čo sa stalo.

Ja som tak bola s kamarátkou, zopár rokov, medzitým sa aj deti narodili, vyrozprával sme si to, už je od toho tak 3 roky, a sme v dennodennom kontakte, prespavacky, Nákupy, kino, ako kedysi

Nie, pokiaľ sme sa nedokázali udobrit hneď, tak mi taky človek nemá dôvod chýbať. Takisto ak by za to naozaj stal, tak by sa ten kontakt neprerusil

Moja naj kamoška s detstva, s ktorou som bola vždy v kontakte, aj keď sa naše cesty rozišli, z ničoho nič prestala reagovať na odkazy. Nezareagovala ani na zablahoželanie k narodeninám, tak som jej už viac nepísala. Už sú to nejaké 3-4 roky. Neviem pričinu a už sa asi ani nedozviem, nemôžem povedať, že by ma to nejak extrémne trápilo, ale zamrzí…

Veľmi ďakujem že ste tu napísali, niektoré príbehy ma fakt inšpirovali, asi pol hodinu som sa odhodlávala a nakoniec som jej napisala jednu krátku správu, úplne sa mi triasol prst keď som mala stlačiť “odoslať”. Uvidím čo bude, možno si to prečíta a zablokuje ma, možno slusne odpovie, trochu sa aj bojím tej reakcie, ale už toľkokrát a toľko rokov na to myslím, že asi som sa potrebovala pohnúť ďalej a uvidím čo sa stane

@autorka, potom daj vediet ze ako ste dopadli ♥

Potom daj vedieť, ako a čo bolo 🥹 som moc zvedavá 🤞🏽🤞🏽

Ja mam tu opacnu situaciu. Nezhodli sme sa s kamoskou a jej muzom. Uplne sa nase cesty rozisli. A asi po 5tich rokoch sa chceli stretnut a všetko si vysvetlit. Ale ja o takych kamosov uz nemam zaujem. Vypisovala mi asi polroka. Ja som jej len v skratke odpisala, ze nemam zaujem uz. Ked ma raz zradili uz nikdy by som im nedoverovala.