Ako zachrániť - obnoviť a znova vybudovať dôveru k partnerovi?

Ahojte. Ani neviem neviem kde začať. Je to ťažké,lebo je to čerstvé. No pripravte si trochu času,bude to dlhé. Chcem sa tak trocha vyrozprávať a zároveň aj nie,no na pochopenie a následné rady od vás,je asi potrebné,aby som začala na začiatku.Nová tu nie som,len som si na túto tému založila nový nick z očividných dôvodov. Takže…. S priateľom sme spolu už niekoľko rokov,už takmer 10. Máme už doma školáčku. Spoznali sme sa a krátko na to som otehotnela. Tehotenstvo aj náš doterajší vzťah bol vrtkavý,asi ako veľa ostatných vzťahov,no vždy sme to akosi ustáli. No teraz to bolo iné. Už dlhodobo to škrípalo z oboch strán,každému z iných dôvodov. Priateľ nie je veľmi komunikatívny,radšej sa zavre a nerozpráva o svojich pocitoch. Nevedeli sme komunikovať spolu o spúste vecí dlhú dobu medzi sebou,aj keď ja som veľmi chcela no nie vždy som to podala pekne,možno tak aby som mala. Skrátka boli chyby na oboch stranách. On je výbušný,ja niekedy tiež a tam to na veľa veciach zlyhávalo. Boli sme veľa času na seba nahnevaní,nikedy aj za hlúposti ale tak sme boli aj niekoľko dní. Samozrejme on to až tak neriešil a stále ma chcel,ak sa chápeme. No ja som vnútri taká,že ak je medzi nami niečo nevykomunikované a nevyriešené,neviem to oddeliť a byť naladená na sexuálnu vlnu. Samozrejme hrdosť po pár dňoch prešla a zas to bolo dobré. Mali sme stavy,že pár dní dobre a pár dní zle. Jednoducho som nevedela zniesť jeho dotyk,ak medzi nami bolo niečo zle,ak mi niečo povedal,čo mi ublížilo. To asi poznáte veľa z vás. No samozrejme po čase to jemu začalo vadiť,že nie som stále tak naňho naladená po intímnej stránke ako bol on. Aj keď sme boli pohádaní,on ma vždy chcel,vždy. Toto ja som nedokázala. Samozrejme s príchodom dcéry sa dynamika vzťahu zmenila,ako to býva a nakoľko sme boli obaja mladí,on ako “mladý chalan” to znášal veľmi zle. Poviem narovinu,vždy som uprednostňovala dcér a jej potreby,on bol druhoradý. Dnes to už chápem a viem,že to bolo zle. No vtedy som to videla inak,nechápala som,že on to necíti rovnako a začalo sa to sypať. Skrátim to tak,že behom tých rokov sa stalo pár krát,že som našla nejaké konverzácie,fotky….ja som sa s malou pár krát zobrala mame niekoľko dní…..nestávalo sa to každého pol roka ale dajme tomu behom tých 10 rokov to bolo
asi 4x….. myslím,že ak poviem,že sme vtedy spolu ostávali niekedy aj kvôli dcére,lebo bola malá,je na mieste. No vždy to bolo viacmenej o našom egu a hrdosti že sme to takto vyhrotili. Najprv sme si nasľubovali alo to bude iné,ale ako to už býva, po pár mesiacoch sme zas skĺzli do strereotypu. Ja som nebola vždy najmilšia a najpozornešia partnerka(to teraz už chápem a priznávam) a on sa vždy uzavrel a zas nehovoril o ničom. Takto to teda bolo ako na kolotoči celú dobu s nami. Od minulého leta sa s nami niečo stalo a dlhú dobu sme boli šťastní,bolo to super,viac sme spolu trávili čas,viac sme sa smiali,myslela som,že to búrlivé obdobie je za nami a konečne je tu ten zralý vzťah,na ktorý som tak dlho čakala. No akosi sme to po čase zasa začali zanedbávať. Ja som ho začala opäť zanedbávať po fyzickej stránke (aj keď v tom období som sa samozrejme považovala za oprávnenú) a on začal byť znova nervóznejší,nepríjemnejší. Dlhú dobu sme si už ani nevraveli Ľúbim ťa. Popravde necítila som to už posledné týždne a keď mi to nevravel on,ja som to
prvá neurobila. A tak sme si to ako hlupáci vracali navzájom a vyčítali si všetko. Už sa dostávame do nedávnej minulosti. Pred skoro dvoma mesiacmi,som už myslela,že to ukončím. Mali sme siahodlhé debaty a nakoniec som to neurobila,lebo som v ňom videla emócie,ktoré som uňho videla asi prvý raz. Nechcel aby sme odišli,záležalo mu na tom,bol skutočne zlomený. Pohlo to somnou a dala som tomu poslednú šancu. No v hlave som už bola akási uzavretá voči nemu,nedokázala som tomu veriť,že to bude iné a dávala som to značne najavo no pritom on sa snažil. Vtedy som to nechcela vidieť,no teraz spätne viem,že áno,snažil. A ja som ho ignorovala,bola som chladná,bála som sa,kedy ma zas sklame a nevenovala som mu žiadnu pozornosť po žiadnej stránke. A to bol ten posledný
bod zlomu v ňom. Začal spávať v obývačke,komunikácia medzi nami už takmer žiadna. Intimita nulová. Uzavrel sa a pomaly to ukončoval. Sám v sebe. Už mi to nepovedal,už si to riešil len sám v sebe a prekonal to,vravel si,že to už nikam nesmeruje,že to už nebude iné. Ja som myslela,že máme len zlý týždeň,že je len nahnevaný a že to prejde. Neprechádzalo to. Z týždňa boli dva a padali už vety typu:Ja som už skončil,Už to viac nechcem. Stále som si nepripúšťala,že je koniec,no on už s tým skoncoval. Až jeden deň som sa spýtala,ani sama som
to nečakala,či niekoho má a odpoveď bola kladná. Zrútila som sa. Hádzala som so všetkým okolo z beznádeje. Plakala som,pýtala som sa prečo,nečakala som,že by sa to skutočne mohlo stať ale bola to pre mňa facka. Stále som sa mala
za obeť,že on je zlý a ja tá hodná. Ale ono to vždy nie je jednofarebné. Povedal mi,že on už si tou fázou prešiel,prechádzal si tým sám v tichu,keď ja som neprichádzala. Možno som tomu mohla zabrániť. Možno da to dalo zvrátiť. No bola som príliš hrdá a asi mi na tom ani nezáležalo,bola som ľahostajná. Myslela som,že predsa nemôže odísť a hľa….stalo sa to a ja dom bola šokovaná. Zranená,zradená,zlomená. Zrazu sa tam vo mne prebudil ten starý zabudnutý cit,ktorý som dávno pochovala. Zrazu mi došlo,že ho stále ľúbim. No už bolo neskoro. On už sa pohol ďalej a nechcel sa vracať. Bola som na dne. Plakala som,prosila som,chcela som sa rozprávať….zrazu. No bolo neskoro. On už nechcel. Nezvládala som to najlepšie. Niektoré dni som len presedela v obývačke na gauči a pozerala do prázdna. Keď mi to oznámil,že niečo nové začal,poznali sa len týždeň. Ešte tam nič neprebehlo. Bola som v nádeji,myslela som,že nie je nič stratené,že hľadá niekde len obdiv a záujem,keď doma ho nemal.No v ten deň,ked mi to povedal,sa to medzi nimi stalo. Doslova po tom,čo som sa doma psychicky zrútila,chladne odišiel a ešte v ten večer sa to…..Vtedy mi to ešte nepriznal až nejakú dobu na to. Postupne ako bol už ku mne úplne chladný a odmietal sa rozprávať,som bola len sama so sebou. Nemam som chuť sa o tom s niekým rozprávať. Mala som dosť čo robiť aby som sa nerútila pred dcérou,ktorá stále ešte nič netušila. Len som bola doma a celé dni preplakala,nebola som schopná ani stáť. Po čase sme začali aspoň trochu komunikovať,chcela som vedieť,čo sa bude diať,netušila som,ako budeme teraz fungovať. No on nechcel vysvetlovať nikomu nič. Nevedela som,ako si to predstavuje,takto fungovať,že ja budem doma s dcérou a on si príde domov kedy chce. Narastal vo mne hnev. Stále mi len opakoval,že už to nechce lepiť a že je skutočne koniec. Nedivím sa,veď vieme aké sú všetky začiatky. Krásne,nové,nepredvídateľné. Ťažko to prebije niečo,čo tak dlhú dobu nefungovalo. Začala som si pomaly do hlavy pripúštať,že sa to vážne deje,že budeme musieť dcére ppvedať,že predáme dom a že to už nikdy náš domov nebude. Bol to skľučujúci pocit. Pozerať sa na naše fotky na poličkách a rozmýšľať nad tým,že je to už minulosť. Chcelo sa mi zomrieť v také momenty. Lenže som začala prijímať,že nemôžem niekoho prinútiť aby ma miloval a chcel byť so mnou,keď som ho sama toľko odháňala. Začala som vnímať,že nie len on robil chyby,ale aj ja som chybovala a niekedy veľmi. Odišli sme s dcérou na víkend do hôr. Najprv to bolo pre mňa veľmi ťažké,neboli sme nikdy nikde samé dve. Vždy ako rodina. No snažila som sa pred ňou,aby si to užila,aby to bol náš výlet,aby sme si ho užili a nemysleli na nič. Začala som nabera iný pohľad na vec. Už som sa nechcela ľutovať,prosiť a ponižovať. Začala som sa vnímať inak. Zmeniť prodstredie nakoniec bol dobrý nápad a keď ja som sa začala vidieť inak,zrazu som sa aj cítila inak. Prišli sme domov z víkendu a zrazu som nebola uplakaná žena čo prosí,zrazu som vedela povedať,čo chcem a čo nechcem. Povedala som,že ak trávil celý víkend niekde inde,že si želám,aby sa tam vrátil a že doma si ho neprosím. Zarazil ho môj nový prístup. (vtedy som ešte stále nevedela,že tam už medzi nimi prebehlo fyzično). Zrazu povedal,že sa nikam nechystá. No ja som to videla ako nejaký náznak,že sa veci začnú diať. Ako som bola rozhodná a rázna,niečo sa medzi nami zmenilo. Inak sme sa k sebe chovali a v ten deň sa to medzi nami stalo. Bolo to iné. Iné ako kedykoľvek pred tým. Vášnivé,dravé,takto som to pred tým necítila.Možno niekde v skorých začiatkoch. Na druhý deň,nás vzal s dcérou von s boli sme spolu celý deň,večer sa to stalo zas-niekoľkokrát. Bolo to skvelé. Ale ja ako žena,som si to samozrejme som v tom videla už prísľub návratu,veď ako inak som to mala vidieť..No bola som na omyle. Vždy keď sa TO stalo,videla som na ňom,že aj napriek tomu,aké to bolo vášnivé,chvíľu na to ochladol. Písala som mu do práce,bola som proaktívna,chcela som aby videl,že som si vedomá už aj svojích omylov. No videla som,cítila som,že je niečo zle,že tu niečo nesedí a vtedy som sa spýtala. A vtedy mi až priznal že sa s ňou vyspal. Viac ako pred týždňom. Nedokázal mi klamať. Plakala som doma asi hodiny. Nedokázala som to pochopiť,prečo sa vyspal s ňou a potom doma so mnou. Nečakala som,že by to skutočne urobil ,no nedokázal to skrývať,skutočne ho to trápilo a rozhodol sa mi to povedať. Ale ja som
na ňom videla už niečo iné,že ho trápi aj druhá strana,že mu na nej asi záleží. A to bolo asi najhoršie z tohto všetkého. Už to nebolo len o tom. Dostala som sa na temné miesto,vykričala som mu,že ho nenávidím a nenávidím aj seba,že som sa to vôbec spýtala,že by sol
to radšej nevedela. Ten deň neprišiel domov. A ja som pochopila,že je všetko stratené. Celú noc som nespala,ale dobre som vedela,kde je,aj keď som si to nechcela pripúšťať. Na ďalší deň som sa vzala s dcérou a išli sme rodičom. Už som tam nevedela viac byť,už som sa tam necítila doma,bolo to pre mňa pošlapané. Všetky tie roky pre mňa boli pošpinené. Ako keby nič neznamenali. Chcel čas,nevedel čo chce. No ja som nebola schopná takto fungovať,nezaujímalo ma,že nevie čo chce,začala som v sebe riešiť čo budeme robiť,kde budeme bývať, ako bude vyzerať náš život. U rodičov som sa trocha odreagovala no myšlienky boli temné. Ale začala som sa zmierovať so situáciou. Raz spal doma a raz zas nie. Až som jedného dňa bohužiaľ náhodou zistila,kto to je. A áno,bola som tak úbohá,že som jej napísala. Ani jedno zlé slovo,bola som slušná a prečo by som nemala,veď ona za nič nemohla. Možno ani nič nevedela. A to som chcela zistiť. A zistila som,že bol úprimný,k nám obom. Že jej povedal všetko a mne tiež. A to bolo celkom silné zistenie. Takého dospelého som ho ešte nezažila. Cítila som,že už nejaké city k nemu z jej strany sú. Vedela som,že keby chce,tak mi všetko vylíči tak,aby som ho už nikdy nechcela vidieť. No ona taká nebola. Povedala mi,že sa TO stalo len raz. Ten raz. Povedala mi,že sa trápil,že nevedel čo má
robiť,čo chce a do čoho sa dostal. Že u nej hľadal
vlastne nejaké útočisko a kľud. Som rada,že som to urobila. Nechcela som ju prehovárať,ani vyhrážať sa aby ho nechala,taká nie som. Chcela som zmyť všetky pochyby a domnienky,ktoré som si vo fantáziách vymýšľala. Nakoniec to bola debata dvoch dospelých žiem a ja som za to bola rada. Tam som si to v sebe vlastne všetko upratala a povedala som si,že je všetko sko má byt a asi sa to malo stať presne takto. A konečne som prijala realitu. A chcela som,aby ju prijal aj on,ale bývať spolu a hrať sa pred ostatnými na rodinu,to som už nechcela. Chcela som to vyriešiť a tak som chcela,aby sme to vysvetlili dcére spou,nie len ja,ale aby prevzal zodpovednosť. A tak som jedného dňa prišla s dcérou domov,posadila som ju medzi nás a s prichystanou rečou v hlave som chcela,aby sme jej mierne a jemne vysvtelili,čo sa deje a ako teraz bude vyzerať náš život. Ak máme odísť,aby to vedela a pochopila. Ak tam ostaneme my a odíde on,aby to vedela a pochopila. A zrazu sa stalo niečo,čo som absolútne nečakala. Pozeral na nás
a povedal,že nechce o nás prísť,že nechce aby sme odišli. Ja som bola mierne šokovaná. Myslela som,že už je pevne rozhodnutý. Bola som zmätená. S dcérou sme odišli a medzi dverami som mu povedala,že ak je zaľúbený nech ide,že sa už nehnevám,ale že spolu už bývať nemôžeme. O pár minút mi prišla sms,že to ukončil,že si uvedomil,že zaľúbený nie je,až keď som to vyslovila nahlas. Že chce aby sme sa vrátili domov a že chce byť lepším. Nečakala
som to, bolo mi špatne od žalúdku,točila sa mi hlava. Mala som to v sebe uzavreté,aj keď to bolelo pomyslieť na to všetko, ale prijala som už inú realitu. A teraz toto……nevedela som,čo mám robiť. Vrátila som sa o pár hodín domov s tým,že sa porozprávame. Povedali sme si veľa,aj to čo sme neboli nikdy schopní. Povedal ,že to preňho nič neznamenalo,že to bola preňho potreba ale že ju potom bral už len ako kamarátku ale nikam to nerástlo. Že ho bolelo,ža nám obom ublížil a nevedel sám čo chce. Bolo toho veľa,bolelo to,plakala som,mrzelo nas to,hlavne to,ze sme boli na seba takí,až to dospelo do takej situácie. Nevrátili sme sa domov hneď,potrebovala som pár dní na to všetko to vstrebať. Teraz sme doma,možno si nekto povie ,že som hlúpa a neviem aká. No ja sama neviem,ako sa cítiť. Stále v sebe hľadám odpovede. Stále neviem,či som schopná tomu dať šancu. Stále neviem,či som schopná sa cez niektoré veci preniesť. Aj keď viem,že sme za toto všetko mohli obaja,nie len on. Neviem si sama rady. Jeden deň to chcem skúsiť,na druhý deň
som paranoidná a vo všetkom niečo vidím. Nedokážem povedať,či mu budem schopná veriť,aj keď áno,bol
úprimný a priznal všetko. A preto píšem sem. Nepotrebujem tu čítať hnusné a vysmievajúce komentáre. Chcem tu čítať skúsenosti milých a kultivovaných žien,ktoré si nechcú rýpnuť,ale ktoré si týmto alebo aspoň niečím podobným prešli,či už to dali alebo to nakoniec nezvládli. Je mi jasné,že zabudnúť sa nedá. Chcem vedieť,či je možné budovať všetko od začiatku na nových základoch. Či mi niekedy zmiznú z hlavy prestavy, ako je s inou ženou. Či tam ešte niekedy môže byť dôvera. Či sa dá pracovať na sebe,aby to nebolo ako pred tým,ale ako niečo úplne iné,lepšie,nové. Či sa to dá
prekonať. Dúfam,že sa aspoň pár žien dostalo až na koniec a že si tu prečítam pár milých reakcií. Ďakujem za každý komentár.