Nezáujem o sex

S manželkou sme spolu 8 rokov, máme malé dieťa. Ohľadom intimity máme veľmi otvorenú
komunikáciu, čo som si vždy pochvaľoval. Vždy sme sa vedeli bez hanby o veciach
porozprávať a od začiatku vedela, že mám vyššiu potrebu sexu ako ona. Jasné, že človek musí robiť kompromisy a dalo sa prispôsobiť. No časom, zatiaľ čo môj apetít zostal prinajmenšom na tej istej úrovni, manželka, napriek
tvrdeniam z minulosti, že aj ona sex potrebuje, o sex nejaví záujem. Aj keď vie, že ho potrebujem (ako ma stále ubezpečuje, ak na túto tému príde debata), vždy ma
odbije s tým, že sex má byť iba „ozvláštnenie vzťahu“ a že jediné na čo myslím, je sex. To ma
raní a ponižuje, keďže to nie je pravda a hnevá ma, že sa do toho nedokáže vžiť. Predsa s ňou riešim to, čo ma trápi, nebudem rozoberať niečo, čo funguje. Takže čo je to za argument. Keď má ona raz za čas chuť, neodmietnem ju ani neponižujem za to, ale takých situácií je naozaj minimum, keďže skôr ako by ona dostala chuť, máme
sex kvôli mne, z jej strany nasilu, mechanicky, často s povzdychom so slovami "rob si čo chceš". Keďže mi intimita chýba, som často bez nálady a smutný, čo si ona vysvetľuje tak, že som
„zdutý“ a na to ona „nemá nervy“. Vždy jej poviem, že je to pre jednu a tú istú vec, nedokážem to
skrátka v sebe dusiť a skrývať, tváriť sa, že som v pohode. Potrebujem jej to dať najavo a je to podľa
mňa prirodzené a snažím sa to riešiť, na čo reaguje tým, že ona s takým zdutým
sexovať nebude. Veľmi rada si zamieňa následok jej sexuálneho nezáujmu o mňa (moju náladu z toho
celého) za jeho príčinu, ktorou si ho (nezáujem) ospravedlňuje. Keď sa jej zdôverím, že ma to
trápi, začne sa ku mne správať ako k malému dieťaťu, že či som chudáčik, ktorý je ublížený. Cítim sa byť ponižovaný za svoju sexuálnu túžbu. To aby som ešte prosil a ďakoval za sex v manželstve. Aj také už bolo, ale ďalej sa nemienim takto znižovať., už nemám chuť ani motiváciu to riešiť, lebo to vždy dopadne rovnako.
Príde mi, že ma skrátka oklamala a keby nemala sex vôbec, tak by bola úplne v pohode – ak by
na mne nevidela nepohodu a potlačil by som v sebe smútok a hnev, lenže to ja nedokážem. Takto so
mnou má sex v podstate iba z ľútosti, veď mi aj koľkokrát povie, že sexuje iba pre mňa, lebo to
potrebujem. Nehovorím, že takýto „maintenance sex“ do vzťahu nepatrí, ale ak sa intimita zúži iba na
takúto formu, vzťahu to iba ubližuje. A neviem, či je lepšie mať sex s takýmto pocitom alebo ho
nemať vôbec. Veľakrát som už rezignoval a nehlásil som sa o slovo. Vždy to dopadne tak isto. Po
dlhšom sexuálnom pôste, keď si to riešim sám – čo jej mimochodom samozrejme prekáža - ale čo mám robiť, keď ma vlastná žena nechce, sa spolu
vyspíme a celý kolobeh sa opakuje. Väčšina hádok je na túto tému. Vraj načo chcem sex, keď si to
riešim sám – opäť ukážka toho, ako si zamieňa dôsledok toho, že nemáme sex za príčinu, prečo ho
nechce so mnou mať. Nerozumiem, prečo teda nechce robiť nič preto, aby som to takto riešiť
nemusel a mali sme spolu normálny sexuálny život. Keď som jej povedal, že si niekoho nájdem, ani to
s ňou nepohlo, vraj kľudne. V sexe ju viem vždy uspokojiť, aj keď mi zakaždým pripomenie, že "to nepotrebuje". Necítim, že by jej na
mne záležalo, bola mi za niečo vďačná. Pritom jej
pomáham s domácnosťou aj s dieťaťom. Som poriadkumilovný, pracujem, živím rodinu, dokončujem
domček ale necítim žiadnu oporu, vďaku, to že som užitočný. Ak jej chcem pomôcť s uprataním, ešte sa nahnevá, že „po nej snorím“ a že si to uprace sama. Všetko si radšej spraví sama, lebo moju pomoc nezmyselne vníma ako upozorňovanie na svoje chyby. Má zmysel byť v takomto vzťahu?
nezmyselne vníma ako upozorňovanie na svoje chyby. Má zmysel byť v takomto vzťahu?