Zacyklená vo vzťahu
Ahojte ani neviem kde začať ale veľakrát som zvažovala pomoc psychologičky či farára , proste čisto nestranný názor.
Svojho priateľa milujem, som mu vdačná za všetko čo pre mna spravil aj robi... je to slušny chlap nepije nefajči ,žiadne zaťahy s kamosmi no uvedomujem si,že odkedy sme spolu uplne mi začali byt lahostajne hodnoty ktoré som si zastávala a mám z toho vyčitky svedomia, a celkovo sa citim vzdy zle akokeby medzi dvoma mlynskymi kolesami.
Nebývame spolu, no na jednej strane som rada lebo mam nejaky blok v hlave ze mu tam doma odmietam robiť slúžku a vyvárať a upratovať aj ked toho mam sama dosť.
Končím magisterské štúdium, štátnice stresy ...proste ak mám čas tak mu s domácnosťou pomôžem no nakoniec sa cítim ako nejaká chudera ...
Dalšou vecou je ze obaja mame ine ponímanie o trávení voľného času...viem že je to iné u pracujúceho človek a počas štúdia VS no ja som vyrastala v inom prostredí ako on...proste mi práca (aj ťažšia) okolo domu, v záhrade príde aj ako relax ..no on by zasa chodil po výletoch a pod....dalej aj otazka viery niezeby som bola nejaka krestanska fanatička...ale nehanbím sa zato...a všetky veľké sviatky sú premna dolezite a on ako ateista príde s tým "že podme na výlet" ked ho prosim že možme inokedy ..tak že on ma vtedy veľa práce ...
Neviem ako si mám pomocť ale cítim sa že sa dusím... a predstava žeby som s ním mala raz bývať (prakticky pri jeho rodine ktorá býva kusok) ma ničí. Z mojho pohladu je ako mamanek lebo po práci na obed chodí domov a myslím,že to by sa nezmenilo ani keby som byvala tam , lebo ved ktora pracujúca žena čaka manžela s navareným obedom o 12?
Proste mám velke obavy z budúcnosti, pretože akokeby som nemala právo sa rozhodnúť, povedať si kde chcem bývať , čo chcem robiť...akoby vstupom do vztahu mi bolo všetko nalinkované 😕
Príde mi, akoby si na jednej strane chcela mať vzťah "se vším vsudy" a na druhej strane za každú cenu chceš žiť len a len podľa svojich predstáv a plánov.
Aké hodnoty konkrétne si prestala uznávať kvôli tomu, že máš priateľa? To, ze cez veľkonočný pondelok by ste šli na vylet? A čo je na tom? Veď sviatky sú aj o tom, byť spolu s rodinou, blízkymi, priateľmi. Takže netuším, čo je zlé na tom, ísť vtedy na vylet. Ci ty chceš ísť vtedy len do kostola a potom co? Sedieť celý deň v izbe, lebo je sviatok a neexistuje, aby sme šli na vylet?
To že po práci ide k mame na obed... Kde je v tom problém? Nie ste manželia, nebývate spolu, predpokladám, že ty si cez deň v skole, tak čo ti na tom vadí že ide jest k matke? Keby jedol v jedálni v robote, to by ti nevadilo? Brat bežne, keď mal službu, prišiel k nám domov sa najesť (mal to bližšie, ako k sebe domov) počas pauzy.
No a aku pomoc on od teba vyžaduje v domácnosti? Máš mu variť, prať, upratovať? Alebo proste len keď tam si, tak jednoducho umyť riady po jedle, možno postlat postele, aj po sebe?
Nu asi cas sa vazne porozpravat a mozno aj rozist ak vies kam to vedie a nie je ti to pochuti...na to je spoznavanie a randenie pred zasnubami,detmi,spol domacnostou a pod..
Každý pochádza z rodín s rozdielnym životným štýlom.Skor ty mi pripadás, že sa nechceš prispôsobovať.Nikto Ti nekaze čakať ho o 12 s obedom, ak navaris pôjde jesť domov, alebo k mame buď rada ušetríte🙂Ty chces lopotit okolo domu on výlety, ty krestanka on nedodržiava sviatky čo máte spoločné?Resp.v ničom nevidím, že by Ťa dusil.To máš len vyfabulovane.Svoj klon nenájdeš.
To skôr on môže povedať, že budem mať s ňou deti a sviatosti, sviatky, kostol ani k mame nemôžem zájsť všetko jej vadí.Vztah je o veľkých kompromisoch vy žiadne problémy nemate
Prepáč ale robíš z komára somára s tým obedom. Vyrastala som v jednom dvore so starými rodičmi, otec chodil domov na obed o dvanástej cez štyridsať rokov, aj keď bola babka na obed doma a mali navarené, prišiel domov zohriali si čo mama navarila a keby sa bol najedol u svojej mamy by sa katastrofa nediala.
Ak ti tieto veci vadia choďte od seba. Vzťahy sú o kompromisoch, vy nerobíte kompromisy.
Bola som na tom cca pred 12 rokmi rovnako ako Ty... Nakoniec sme sa rozišli, našiel si inú... Chodili sme vtedy spolu veľmi dlho, bývali kúsok od seba, ale nikdy sme spolu nebývali... Tiež bol môj život ako nalinajkovaný... po vš a po svadbe bývať k nim, do jeho rodičovského domu s veľkým hospodárstvom... no strach a hrôza. Mali sme síce spoločných známych, ale záujmy časom úplne rozdielne, iný pohľad na život, každý sme chceli niečo iné.... Mali sme sa radi, pracovitý, nepil, nefajčil, ale na život spolu by to nestačilo. Ak by sme sa aj zobrali, som presvedčená, že by sme sa neskôr rozišli. Do roka po našom rozchode som stretla teraz už môjho manžela... Bývať sme začali spolu veľmi rýchlo a tam som takéto obavy ako z bývalého nemala. Na ďalší spoločný život by si sa mala tešiť a nie toto. Treba sa porozprávať, či to má zmysel.
Tak v prvom rade sa S NÍM porozprávaj, aké má on predstavy do budúcna a nededukuj z jeho správania, ako to asi bude. Ale mám pocit, že ti ten vzťah všeobecne nevyhovuje a nerozumiem úplne, prečo si teda s ním. Ak chceš dať tomu vzťahu šancu, tak by som navrhla spoločné bývanie. Tam sa veľa vecí urýchli 😉. Ak ti to už teraz nevyhovuje a necítiš sa pri ňom dobre (očakáva, že budeš robiť všetky domáce práce ty), aspoň sa rýchlejšie rozhýbeš k rozchodu, alebo k poriadnej hádke a vytýčeniu jasných hraníc, napríklad pri deľbe domácich prác.
Nedá sa aj jedno aj druhé, myslím si, že proste je to o kompromisoch, musíte aj jeden aj druhý urobiť nejaký ústupok, nejaký kompromis, aby ste boli v pohode, aby všetko bolo vo vzťahu ako má byť aby nik neutrpel.
S tým obedom to je totálna banalita..to nerieš vôbec, naozaj. aj u nás chodí švagor na obed k rodičom a to nie je žiadny mamanek.ma to blízko, po práci ide normálne domov za rodinou. Ostatne tvoje problémy sa mi nechce teraz analyzovať.. to by bolo na dlho. Avšak partnerstvo je podľa mňa o kompromisoch.