Začínam nenávidieť svoju prácu
Ľudia, ja som tak začala nenávidieť svoju prácu. Doteraz som ju mala rada a v podstate ju rada mám. Som len obyčajná predavačka, ale baví ma pomáhať zákazníkom, baví ma vykladať tovar. Znie to možno divne, ale je to tak. Ale problém je vedenie. A šetrenie. A zmeny, ktoré nie sú prospešné. A laxný prístup niektorých kolegov...... Keby som mohla, som hneď preč, ale nie je to také ľahké. Viem, že prácu by som si našla. Toho sa nebojím, ale podmienky, ktoré tú mám, (ako väčšinou len ranné smeny, kúsok od domu a pod.) ma tu zatiaľ držia. Nemáte radu, ako to vydržať? Ako to zvládať a nezblázniť sa ešte nejaký čas, kým deti podrastú a nebude problém dochádzka, vzdialenosť a pod?
PS: prepáčte, že anonymne, nie je to háklivá téma, ale mám tu rodinu a nechcem, aby to vedeli. Nie všetci sú v rodine chápavý. A hovoriť o tom stále manželovi už nechcem, vidím, že ho to trápi, že mi nevie pomôcť.
S kolegami a s vedením neurobíš nič, na to neexistuje rada. Ak nechceš meniť prácu, tak to proste akceptovať. Skôr problém vidím v tom, že o tom stále hovoríš manželovi. Mne ak by sa muž neustále sťažoval na prácu, tak by som trvala na tom, aby ju zmenil. Ani by sa mi to nechcelo denne počúvať a ani by som nechcela, aby sa takto trápil. Takže buď sa s tým zmier, že to takto je a potom ale menej zaťažuj tým partnera, pretože on za to nemôže. Alebo zmeň prácu. Píšeš, že prácu by si si našla. Ako vieš, že aj inde by ti nevyšli v ústrety s rannými? Treba vyskúšať, veď hľadaj si nový job, to popri práci môžeš. A keď nájdeš, tak potom odídeš.
@melanta nie, ja sa mu nesťažujem stále, povedala som mu to dvakrát. Že by bol problém s rannými viem, už som to skúšala zisťovať. Skúšam zistiť, či niekto nemá nejaký tajný trik, ako to prežiť. A možno to len chcem povedať. Ono keď človek niečo povie "nahlas" aj iným, ako tým najbližším sa človeku občas uľaví.
@tyaja5 nehovorím, že ju nenávidím, len že ju začínam nenávidieť. Mňa táto práca baví, ale vnímam, že ju prestávam robiť dobre. Už nemám takú trpezlivosť, ochotu a snahu. A štve ma to. Dostávam sa do štádia, že začínam reagovať ako kolegovia, ktorý zákazníkom len odvrkujú (ešte to našťastie nerobím) a frflú na nich. A to nechcem. Viem, že práce je málo a preto hľadám rady a riešenie, ako si túto udržať ale najmä si pri nej udržať zdravý rozum.
Podľa mňa na toto žiadny trik neexistuje. Jedine, že si človek bez emócií. Takí ľudia sa vedia obrniť a neriešiť v práci nič, len svoju prácu. Ak si normálna, čo myslím si, tak proste s tým neurobíš nič. Ak teda si to riešila s vedúcim. Laxných kolegov, za ktorých možno musíš robiť prácu a iné problémy. Ak to vedúci nerieši, tak proste buď budeš trpieť alebo odídeš. Nič medzi tým nie je.
Ak má tá práca pre teba momentálne značné výhody, tak jedine snažiť sa brať to čisto ako prácu, urobiť si svoje povinnosti, snažiť sa neriešiť kolegov (hoci viem, že toto je na porazenie), hľadieť si čisto na splnenie svojich povinností a sústrediť sa na to, že tam si preto, aby si zabezpečila financie pre svoju rodinu. Verím ti ale, že to je ťažké.
Vitaj v mojom bývalom klube. Viem o čom píšeš. Ja som tak žila vyše 21 rokov v jednom hypermarkete. Z mojej skúseností nič s tým nespravíš. Ja som tam síce nerobila predavačku aj keď sme chodili na výpomoc do pokladní a vykladaní tovaru a mala som toho plné zuby. Hlavne čo sa týka práce a hlavne prístupu kolegov k nej, jedno katastrófa, nič nespravili všetko som musela robiť za nich, lebo moja práca nadväzovala na ich prácu a opačne. Buď rada, že máš väčšinou ranné. Ja som mala za mesiac aj 11 nočných až toho 3 po sebe a voľno som mala iba po nočnej, takže ako keby nebolo a na ďalší deň ranná.A plat asi 20 euro nad minimálnou 🤮
A nočné cca pred 10 rokmi boli 0,40 euro na hodinu, potom to zvýšili na 0,50 euro. A víkendy sobota aj nedeľa na hodinu 0,40 euro 🤣
@melanta asi máš pravdu.
@thoughtfulweirdo asi hej, snažím sa svoju robotu spraviť na 100%, niektorých kolegov som "odstrihla", ale nedá sa to úplne. Ale asi máš pravdu, myslím len na to, že tu prácu potrebujem. Najmä preto, že u manžela v práci je to teraz "divoké" a nevie, čo bude.
@mamula20 keby som mala manžela denne doma, neriešim, ale pracuje mimo mesto a chodí na týždňovky. To mi to trošku komplikuje. Ale chápem, čo chceš povedať.
A čo tak ísť do práce s nastavením mysle, že tam idem urobiť si svoju prácu a neriešiť kolegov? ja tomuto nikdy nepochopím...V každej práci sa nájdu ľudia a vedenie, ktoré nie je podľa naších predstáv...Ja som 10 rokov pracovala v jednej firme - a chodila som tam lebo ma práca bavila a neriešila som nikoho ani nič...urobila som si svoju prácu a dovidenia...tiež mi veľa ľudí nesedelo, ale ignorovala som ich...jasne, že ma ohovárali, že som "namyslená" lebo sa s nimi nebavím ale mne to bolo jedno, nechodila som do práce kvôli kolegom a už vôbec nie pre to, aby som si tam hľadala kamarátky a kamarátov...kebyže neotehotniem, som tam do dnes. Ale z každej strany človek počúva ako "frfle" na prácu...vedenie...kolegov...viď. moja sestra/rodina...a aj po zmene práce si tí ľudia nájdu niečo, čo im bude vadiť...a frflanie sa opakuje...takže najlepší trik je zmeniť nastavenie mysle...ísť do práce s tým, že si tam ideš urobiť svoju prácu, neriešiť kolegov a ostatných, nech si každý robí ako uzná za vhodné...ak laxný prístup nerieši vedenie, nemusíte ho riešiť ani vy...
@luscious laxný prístup k práci, ako kolegovia nedokážem mať, resp. nechcem mať. Ale hej, bolo by to riešenie.
@mimka2019 ja kolegov neriešim, teda aspoň sa snažím, ale problém je, že moja práca a práca kolegov na seba nadväzujú. A ak oni nespravia časť svojej práce tak ako majú, ja to musím dobiehať. Ale máš pravdu v tom, že sa musím pokúsiť zmeniť nastavenie svojej mysle. Len neviem, ako to urobiť, aby som bola v pohode aj psychicky aj fyzicky. Pretože ak to budem brať ako niektorí kolegovia, tak sa nebudem môcť na seba pozrieť v zrkadle a ak to budem brať poctivo, ako doteraz, tak ma to fyzicky položí.
@autor toto presne poznám, ale ja som to vyriešila tak, že ak nebola hotová práca, ktorú mali urobiť kolegovia a následne dokončiť alebo v tom pokračovať ja, tak som čakala alebo robila niečo iné a ak prišlo vedenie...rázne...priamo som im povedala, nech idú za ľuďmi, ktorí prácu neurobili, lebo ja si svoju podstivo robím a nemôžem za neschopnosť ostatných...a takto to bolo 10 rokov...ale tak ja chápem aj vás...v každom prípade to máte náročné...nepomôže ani rozhovor s vedením?
@mimka2019 bohužiaľ, vedenie vie, ktorí kolegovia majú prácu "na háku", občas si s nimi "pohovoria" a tým to končí. Bohužiaľ, nemôžem to urobiť, že sa na to vykašlem. Na inom úseku by to išlo (priznám sa, že keď som bola na inom úseku a už som bola vyčerpaná, tak som sa k tomu takto postavila), ale tu nie. Bohužiaľ, moja povaha mi nedovolí sa k tomu takto postaviť. Asi mi nezostane iné, len sa nad to povzniesť a prehltnúť tu zlosť a začínajúcu nenávisť k práci. Lebo by ma to psychicky položilo.
Áno, ako som spomínala, nastaviť myseľ tak, aby vás to nepoložilo a ak nie je iné východisko, tak sa s tým zmieriť. Je pravda, že ja som pracovala v zahraničí už od mojích 19tich a na Slovensku som prácu zatiaľ ešte nemala a tiež sa toho obávam, ako to bude...lebo tiež som človek, ktorý svoju prácu chce mať urobenú a ako sa poznám, robila by som všetko pre to, aby som JA bola spokojná...ale čo vidím v obchodoch na Slovensku ja...je presne to, čo opisujete...napr. malé potraviny, 4 predavačky....jedna dokladá tovar, 2 sa rozprávajú niekde v kúte a jedna sedí v pokladni a rada dobre, že nie po celom obchode...pokladnička vyčerpaná...bezmocná...zákazníci nervózni...tlak neskutočný na pani v pokladni...tá už na pokraji svojich síl kričí na kolegyne...a ony nič...🤷♀️ náročné určite
@tyaja5 nesuhlasim. Prace nie je malo. Tak isto ani teraz, ani pred rokom a ani pred 5 rokmi. Ludia by taketo rady ani nemali pocuvat, potom su cely zivot na minimalnej mzde s vyhovorkou prace je malo. Ja sice pracujem len 9 rokov kedze mam 27 ale este sa mi nestalo ze by som bola nezanestnana a nemam ani VS strednu som ukoncila len maturitou bez vyucneho listu a roboty je vela. Ak autorka pocituje nepohodlie sama sa musi rozhodnut ako sa zariadi. A reci tipu prace je malo ju v tom nijako nepodporia ba naopak odradia. prace je dost len treba hladat a snazit sa. Autorka ak niesi dpokojna hladaj zmenu, mozno o mesiac to bude este horsie o 1 rok neznesitelne. Praca by ta mala bavit
Kedze zjavne nemas zatial na vyber, pracu nezmeníš, poradim ti asi len jedno... stazuj sa proste kamarátke. Netahaj do toho muža ani rodinu.
Milá autorka na vyriešenie svojho problému potrebuješ len jedno: naučiť sa svoju prácu nebrať tak vážne, zodpovedne a podávať 100% výkon s tým, že ak sa tak nestane ta ťa to trápi. Si príliš zodpovedná a chceš mať všetko tip top. Je super mat takého zamestnanca a niektoré zamestnania takýto tvoj prístup potrebuju. Tvoj charakter práce to nepotrebuje. Fakt trosku zvolni a nauč sa byt flegmaticka. Tebe sa potom uľaví a v praci dokážeš prežiť to nevyhutne obdobie.
tak v tom pripade nie je problem v tvojej praci, nie je pravda, ze ju nenavidis, ked sama tvrdis, ze ju mas rada a bavi ta. no niekedy si proste treba len zakusnut do jazyka a brat to, co je. prace je momentalne malo. 🙊