Strach z osamelosti. Ako prekonať pocity menejcennosti?

Dobrý deň, prišla som sa sem troška vyrozprávať a Vás požiadať aj o radu a úprimný názor. Mám 19 rokov, akurát začínam vysokú školu, mám celý život pred sebou. Ale už dlhšiu dobu ma trápia isté veci, kvôli ktorým zvažujem psychológa. Od malička som bola introvertnej povahy, nezvykla som sa sama prihovorit k iným deťom, vždy som čakala, kým sa niekto príhovorí ku mne a tak som si vždy vytvorila priateľstvá, no bohužiaľ, ani jedno nebolo trvácne. S pubertou prišli nejaké prvé lásky, prvé vzťahy, neboli ideálne. Od malička som túžila po láske, spojení, ale hlavne som túžila po pocite, že ma niekto prijme, bude tu pre mňa a bude mu na mne záležať. Vždy moja hodnota v mojich očiach zalezala od toho, aku hodnotu mi dali ostatní, hlavne teda muži. A od toho sa odvíjalo aj moje sebavedomie.. Vždy, ak prišlo nejaké prípadné odmietnutie alebo problém, moje sebavedomie klesalo a moja hodnota v mojich očiach tiež. Vždy som si vyčítala, či som fakt taká zlá, že ma nikto nevie 100% ľúbiť, alebo tak, ako by som to potrebovala. Ja som pre každého vo vzťahu sa snažila urobiť 100% a dávať im to, co som sama potrebovala ale nikdy som to nedostala späť, začala som mat preto pochybnosti o samej sebe, či naozaj robím dosť, či som taká zlá, prečo ini ľudia nechcú vidieť co vo mne je atd.. Som po rozchode skoro 2 mesiace. Bol to dlhy vzťah, trval 3 roky. V tomto vzťahu som aj ja ako osoba rástla, dospievala, zisťovala co chcem a co naopak nechcem. Veľmi som ho lubila, a viem že aj on mňa, ale bohužiaľ sme v iných životných fázach a ja som emočne a celkovo troska inde ako on, hľadám iné veci ako on. Sám uznal, že on momentálne nie je dostatočne zrelý na to, aby mi dal život a vzťah po akom túžim. Preto sa naše cesty rozišli. Udržiavali sme ale intímny kontakt, ktorý bol by som povedala, že z väčšej časti iniciovaný mnou, pretože som stále túžila mať pri sebe niekoho a cítiť sa žiadaná, chcená. Ale pred 2 týždňami sa vo mne vzrodil pocit, že by som to mala stopnúť, pretože som cítila, že mi to nejak vnútorne dobre nerobí, aj keď som sa snažila emócie dať na druhu koľaj. Prestala som sa mu ozývať a myslím, že on to cíti rovnako. Píšu mi nejaki muži, ale neviem a akokeby vnútorne ani nechcem s nimi cítiť spojenie. Mám ich v dm’s a spoznávam sa s nimi len preto, aby som nebola sama. V momente, ako mi niekto prestane odpisovať, čokoľvek, a môže to byt len na krátku chvíľu, dosť osmutnejem a znova o sebe pochybujem, aj keď to vôbec nijak nemusí súvisieť so mnou. Pointa tohto celého teda je, že netuším ako byt sama, ako sa mať rada aj bez validácie od mužov. Ako zavrieť staré dvere a zabudnúť na minulosť a ako byt novou osobou. Idem predsa na vysokú, chcem sa otvoriť novým ludom, spoznať ich, možno spoznam aj svojho budúceho, ale takto nie, keď stále visim v neistote a minulosti. Myslite, že je to teda vhodný stav na psychológa? Bojim sa totižto, že prídem tam a nebudem zrazu vedieť, prečo som vlastne tu, alebo budem mať pocit , že môj problém nie je dostatočný na psychológa a budú na mňa pozerať ako na hlúpu. Neviem popravde prečo mám odjakživa takýto problém so sebahodnotou a sebavedomím, pretože som objektívne pekná mlada zena.. Neviem teda, kde a v čom je problém. Ak ste došli až sem, ďakujem vám, a ďakujem vám aj za každú radu či názor. Pekný deň.😊