Zažili ste vyhorenie?

@owecka fuj a akademická pôda vzdelaní ľudia hnus

Presla som si tym aj ja, bola som 6 mesiacov na podpore a ako tak som sa z toho dostala. U mna to bolo sposobene mikromanazmentom mojej sefky a nemoznostou sa realizovat, co je v kreativnom prostredi obrovsky problem. Tiez som brala antidepresiva a velmi mi pomohli. Trosku ti vycistia hlavu a vdaka nim sa vies na veci pozerat trosku racionalnejsie, ale stale budes potrebovat aj profi pomoc psychologa. A ak nie psychologa, tak dlhsiu pauzu od prace a tak echt si oddychnut.

Nechcem ta strasit, ale vracias sa do prace po kratkom case a neliecila si to. To je akoby si si zlomila nohu vcera a zajtra isla behat maraton. Takze mysli na to ak budes nastupovat, ze nastupujes "s cerstvou zlomeninou" a tomu prisposob svoje pracovne tempo.

Je tu aj jedno pozitivum, malicke, ale je. Uz poznas svoje hranice a vies ake spravanie uz nikdy v zivote nemozes dopustit. Takze s tymto chod do novej prace a hned od zaciatku si nastav mantinely za ktorymi si stoj a nepovol. Lebo ak sa to opat zopakuje a ty nebudes mat "zahojenu zlomeninu" tak to nedopadne dobre. Drzim ti palce.

@luccija hej, hej, na Slovensku vysoké školy tak, žiaľ,fungujú...sranda je tá,že kolegynka, ktorej som mala odovzdať kapitoly zostala😀

@owecka mna sklamali dvaja psychologovia- ako carodejnici sa spravali - hnus

Po poslednom vyhoreni som sa rok davala dokopy...radsej zarobit menej ako takto zit nezmyselne.

@owecka to ma neprekvapuje🙂

Ja som prave pracovala tiez na akademickej pôde a tam to bolo skvelé, profesionálne, ako sa mi chcelo. Keď som mala chuť robiť z kaviarne, tak odtiaľ. Potom som ostala trochu v šoku, keď som si našla inú prácu a šéfa tyrana, intrigy, podpasovky, mobbing. To som vedela, že musím odtiaľ vypadnúť a cítila som, že napriek celkom odolnosti na mňa tieto hnusy doliehaju. Nemala si to nechať zájsť tak ďaleko 🙁 ja som vydržala rok aj niečo a bolo to až moc dlho. Ale teraz táto čast. Potom som sa normálne bála nájsť si prácu, lebo som si myslela, že takú pohodičku za relatívne dobrý peniaz ako kedysi už nikdy nenájdem. A že to potom je skôr realita a tá je otrasná. Potom som kvôli korone dlhšie nic nemala a potom som myslela už len na to, že chcem peniaze 😅 takže som pod tou urgentnostou príjmu zabudla na tie starosti, že čo ma bude čakať. A nová práca je fantastická, milujem ju, bavi ma to, vsetci kolegovia korektni, intelligentni a je mi tam proste dobre. Tak dufam, ze aj tu budes mat tentoraz šťastie. Ak to bude náhodou znova zle, vypadni odtiaľ čo najskôr. Raz nájdeš miesto, kde sa budeš cítiť dobre a to dodá silu a chuť.

@owecka jejda, ale to s tým autorstvom je v podstate ešte taká úplne bežná vec, čo ľudia bez chrbtovej kosti dokola skúšajú. To skúšal aj jeden môj kolega, som sa u šéfa inštitútu hneď ohradila a šéf mu nakázal, do ktorých kapitol má uvedie ako autora a bolo to presne podľa toho, čo som povedala, lebo ja si neprilepsujem, ale ani nenechám kradnúť robotu. Teba vedenie prečo nepodporilo, keď si na tom pracovala, v čom bol problém?
Inak som si ešte teraz po rokoch všimla, keď som hľadala na internete anglický názov jedného projektu, že ten kolega má na stránke vymazal neskôr z autorov a aj to po rokoch ešte znova opravili. Človek fakt musí dávať pozor, aké autorstvo mu kde ukradnú... Ale sú horšie veci v pracovnom živote

@bluka2 vieš čo, je to na dlho a ani sa mi popravde o tom nechce rozpravať. Už je to hádam za mnou, dostávam sa z toho 2 roky a občas mavam nocne mory. Naposledy tento tyzden 🙂

ja som minuly rok v septembri skoncila v praci ktoru som zboznovala, presne kvoli vyhoreniu, ked som davala vypoved tak som sa rozplakala... pocas covidu sme tahali miesto 7mych iba 3ja a teda roboty neubudlo.... podpisalo sa to na mojom spanku, nervoch, kvalite vlasov a podobne... na dva a pol mesiaca som nastupila na ine miesto- myslela som ze tam ostanem,ale stale to bola len nahrada kam som nechodila s radostou a ocividne si to vsimla aj sefka, lebo ukoncila spolupracu so mnou... v januari som sla do byvalej roboty za kolegami iba na kavicku, skoncilo to pondelkovym nastupom a opatovnym prijatim- roboty neubudlo,ale moje nastavenie v hlave ano - toto som hned na zaciatku aj prediskutovala s oblastnym, kedze on bol aj pri mojom ukonceni.. vedel ze sa vratim,ale niektore veci nie som ochotna robit- praca po pracovnej dobe, vecerne dokoncovanie todo listu, vikendove navstevy obchodov aby bolo vsetko OK a podobne.... mmusela som si samozrejme urcit priority, a ked som nestihala tak som to na rovinu aj povedala... ale fungovali sme bez problemov... natolko som sa ukludnila a upokojila, az sa mi podarilo otehotniet a za tri mesiace cakame babatko 🙂

@judar smutne,ze ja som ani vela nezarabala,takze nie kvoli platu som zo seba nechala robit otroka. Ked pracujete pre psychopata,velmi lahko vyhoris.

Ked si ta nevazia, tak si ta nezasluzia.

@dioliana1 presne tak som to ponala a pohar sa naplnil a uz nebola ina moznost,len odist.

Ja to asi zazivam. Po 2 rokoch prace z domu, pre zahranicnu firmu. Mam pocit, ze uz sa necitim dobre fyzicky: kazde rano vstavam s bolestou brucha, zle spavam (s tym som nikdy nemala problemy) a zatinam zuby (normalne aj v noci v spanku), uz ma na to upozornil zubar. Citim sa pod velkym tlakom, komunikujeme cez Skype, ktory mam aj na telefone a tak mam pocit, ze som stale v praci, pracujem aj po veceroch, ale velmi sa musim do prace nutit, uplna nechut. Nemala som normalnu dovolenku, kuskujem si ju po par dnoch - a aj tak mi kazdy den nieco pisali a musela som odpisovat. A este aj v sobotu ma kontaktuju, lebo u nich sa pracuje. Mam dve deti, s ktorymi som absolovovala oba lockdowny doma, bolo to veľmi ťažké. A ešte som mala aj strach dať výpoveď. Už som však vedenie informovala a veľmi sa teším, že sa budem chvílku venovat detom a potom si najdem inu pracu, v kolektive...toto mi vzalo par rokov zivota. Uz to len nejak zvladnut dokonca ☹

@miskaska ako si to zvladla? Citam si tvoj prispevok

Čo si nakoniec urobila a ako sa Ti darí teraz? Ja som sa v práci dostala do takého fyzického aj psychického vypätia, že mi prvýkrát v živote napadlo vziať si život. Našťastie sa to ešte dalo rozumovo potlačiť.

Tuez som vyhoverla, u mna vypivedalo ale telo, nie hlava…v praci som zostala a nastavila si hranice, bolo tazke byt asertivnou, ale po roku sa naucili vsetci akceptovat moj “worklife balance”. Drzim palce💪