Cítim sa zbytočná
Cítim sa úplne zbytočná… Kvôli psychickým problémom (paranoidná schizofrénia) som nedokončila školu, mám len výučný list. Do práce ma nikde nezobrali, aj keď som posielala životopis. Po novom som začala robiť kurz, ktorý som dnes tiež ukončila kvôli svojej neschopnosti. Už neviem, čo by som mala urobiť, aby som niekde vydržala bez upadnutia do depresie. Socializácia ma vyčerpáva. Keď je niekde veľa ľudí, mám strašnú úzkosť. Keď na mňa niekto zvýši hlas, hneď rozmýšľam, kam utiecť. Možno je to tým, že som príliš introvertná, uzavretá do seba. Nezvládam konflikty ani riešenie vážnejších problémov s ľuďmi.
Mám plný invalidný dôchodok, ale chcela som aj chodiť do práce. Bohužiaľ si začínam všímať, že prácu v kolektíve žiaľ nezvládam... Ľudia sa ma vždy spýtajú: „Kde pracuješ?“ a ja im viem povedať len toľko, že poberám invalidný dôchodok. Je to také… ako to povedať? Ponižujúce. Pre mňa.
Neberte toto ako román sebaľútosti. Dobre viem, že je veľa ľudí, ktorí sú na tom oveľa horšie. Potrebovala som sa len trochu vypísať a poprosiť o radu, ako znovu získať chuť do života, aj keby mal byť bez práce. Má to niekto z vás podobné? Ďakujem za komentáre, ktoré nebudú vulgárne a nezničia mi náladu ešte viac. ♡
Mám to podobné. Mám aj rovnakú diagnózu, ale snažím sa robiť aspoň svoje koníčky. Hoci je to väčšinou pre mňa vyčerpávajúce. Môžem byť aj doma, viem čo mám robiť, aby aj doma bolo to fajn. Nemusím byť silou mocou už v práci. Navyše chcel by som zlepšiť niektoré vecí, ale štát hádže polená pod nohy. Chodím na stacionár a o tretinu znížil počet návštev za rok. Niekto je tomu rád, ale u mňa je to málo jednoducho. Musím si každý mesiac rozvrhnúť, že koľkokrát prídem tam, aby som mohol chodiť celých 12 mesiacov. Je problém ten, že v súčasnosti sa „nechce“ mi nič akosi robiť. Všetko riešim silou, ale bojím sa, že časom nevydržím to dlhodobo. Nebojím sa ani tak relapsu, toho že čo bude neskôr. Napr. že sa nedonútim už absolútne ku ničomu. Tiež som robil to, čo bolo spomenuté už. Roznášal som letáky pre jeden obchodný reťazec (2 dní do týždňa) 4 roky, ale potom musel som do nemocnice a bol koniec s tým. Prišiel som o to, ale možno je to fajn. Pláca bola OK na prácu, akú sa jednalo. Či mám tých 25-35 eur/mesačne tak je to jedno. Možno potrebuje niekto tie peniaze viac... Hoci nespasí to asi nikoho :D Tiež robil som aj dobrovoľníka vo svojom hobby, ktoré mám rád. Napísal som vyše 800 článkov za tie roky.. :D Len ani tu som nedokázal makať dlhodobo a som len ojedinelý prispievateľ. Keď je nejaký zaujímavý turnaj, tak píšem, ale každý deň neprinútim sa. Možno aj to by bola cesta - nájsť si nejaké hobby a odovzdávať svoje skúsenosti... Uvažoval som aj o vlastnom webe. Len tam treba investície na čo nemám peniaze...
Mám to podobné. Mám aj rovnakú diagnózu, ale snažím sa robiť aspoň svoje koníčky. Hoci je to väčšinou pre mňa vyčerpávajúce. Môžem byť aj doma, viem čo mám robiť, aby aj doma bolo to fajn. Nemusím byť silou mocou už v práci. Navyše chcel by som zlepšiť niektoré vecí, ale štát hádže polená pod nohy. Chodím na stacionár a o tretinu znížil počet návštev za rok. Niekto je tomu rád, ale u mňa je to málo jednoducho. Musím si každý mesiac rozvrhnúť, že koľkokrát prídem tam, aby som mohol chodiť celých 12 mesiacov. Je problém ten, že v súčasnosti sa „nechce“ mi nič akosi robiť. Všetko riešim silou, ale bojím sa, že časom nevydržím to dlhodobo. Nebojím sa ani tak relapsu, toho že čo bude neskôr. Napr. že sa nedonútim už absolútne ku ničomu. Tiež som robil to, čo bolo spomenuté už. Roznášal som letáky pre jeden obchodný reťazec (2 dní do týždňa) 4 roky, ale potom musel som do nemocnice a bol koniec s tým. Prišiel som o to, ale možno je to fajn. Pláca bola OK na prácu, akú sa jednalo. Či mám tých 25-35 eur/mesačne tak je to jedno. Možno potrebuje niekto tie peniaze viac... Hoci nespasí to asi nikoho :D Tiež robil som aj dobrovoľníka vo svojom hobby, ktoré mám rád. Napísal som vyše 800 článkov za tie roky.. :D Len ani tu som nedokázal makať dlhodobo a som len ojedinelý prispievateľ. Keď je nejaký zaujímavý turnaj, tak píšem, ale každý deň neprinútim sa. Možno aj to by bola cesta - nájsť si nejaké hobby a odovzdávať svoje skúsenosti... Uvažoval som aj o vlastnom webe. Len tam treba investície na čo nemám peniaze...
@kim2028 ani nehovor, aktualne ma nikde nechcu prijat do zamestnania. Preto idem zmenit lekara. Snad mi uz niekto pomoze.
@anonym_a55eb1 Ako sa dá prekonať paranoidná schizofrénia?To ako keby si napísala pacientovi s metastázami, že sa má prekonať a na druhý deň sú preč.
Autorka, tvoja hodnota nie je v tom, či pracuješ. Máš ťažkú diagnózu a k tomu pridružené veci a už len to, ze to vieš, povieš a liečiš sa, ukazuje, aká si silná. Baby Ti tu dali super linky a odkazy, skus tie chránené dielne, tam stretneš ľudí s podobným osudom, ktorí Ťa plne pochopia.
Raz možno budeš pre niekoho vzorom, ako bojovať aj s takým ťažkým ochorením a byť pritom stále dobrým človekom. Nevzdávaj to.❤️🩹
@enmery To by ma aj mňa celkom zaujímalo, že ako prekonať to. Nepochybujem, že môže byť to stále lepšie a lepšie. Liečba je však doživotná a niektoré vecí sú behom na veľmi dlhú trať. Napr. ako získať ľahkosť do života a nebolo všetko také ťažkopádne. Niekedy mám pocit, že vláčim neskutočný balvan. Hlavne mesiace od začiatku októbra až do mája sú na nevydržanie. Vtedy dokážem sa hnevať len na seba a nedokážem nič robiť. Na šťastie nemám pocity žiadne a som rád, že nemusím to intenzívne prežívať. Emócie sú u mňa bod nula, ale je to tak lepšie. 🙂 Pomáha mi to však aj v horších životných situáciách...
@lucy1311 preco mne doktorka pri mojich diagnozach toto nenavrhla. Ked aj ja mam uzkostnu poruchu, liecim sa uz 6 rokov, a myslim ze sa mi pohorsilo. Ty mas na kolko schvalene ID
@anonym_807814 trwba mat dobreho psychiatra. Ja beriem v minimalnej davke Magrilan, ale vela robi aj psychoterapia a uvedomenie si ked pride uzkost, vediet s tymnpracovat. Najdi si dobreho psychiatra idealne podla recenzii.