Ťažké detstvo a jeho následky. Ako sa vyrovnať s traumami?

Mala som a poznačilo ma to veľmi, nikdy som nemala vzťah ( som cca v polovici 30). Skúšala som zatiaľ len regres a homeopatiu, plus čítam o tom články, ale nič nepomáha. Zvažujem edmr terapiu, ale ktovie

Detstvo nikdy neprestane bolieť a môžeš robiť čo chceš. Svojej rodine som z hĺbky odpustila. No zabudnúť môžem len ťažko keď ma to sprevádza každý deň. Neviem si nájsť vzťah neviem nadviazať kamarátstva. V tomto jednom ma to veľmi ovplyvňuje.

Postav sa k tomu ako "chlap" :D Dneska sa s deckami narába v rukavičkách ale každý kto sa narodil v 90. rokoch a skorej tak si podľa mňa tým prešiel. Len keď zoberiem náš vchod v paneláku tak v každom jednom byte boli decká rovesníci a z každého bytu išli kriky a hádky a každý môj rovesník dostával bomby od rodičov. Niekto mal psycho fotra, niekto zas psycho matku a keď si bol najmladší tak ta tĺkli ešte aj súrodenci.
A bohužiaľ takto funguje život, lebo je ťažký a nie je spravodlivý a nie je ani fér. Celý život sa budeš stretávať emocionálnym zanedbávaním, krikom či fyzickým násilím či už v práci v spoločnosti v rodine alebo medzi priateľmi. Buď sa stým vyrovnáš a budeš to brať ako svoj štít a výhodu alebo bohužiaľ v tomto svete nemáš miesto a zomelie ťa to a môžeš si to ísť šupnúť na koľaj.

mňa mlátili ešte aj starší súrodenci. Omnoho starší. A keďže boli chlapci a ja malé dievčatko - vyplieskali ma vždy. S každým buchnátom po chrbte mi vyrazili dych.
Kontakty po rokoch nemáme žiadne. Úplne nič. Nestretávame sa.

@sarakk keď som sa v dospelosti začala zamýšľať nad detstvom, tak som ho mala náročné. Emočne nevyzretí rodičia, čo si svoje ego leštili cez deti, emočne nevyzretí súrodenci a psychický teror aj od nich. Občas ma to na chvíľu zloží, ale inak sa liečim ❤️‍🩹 a som šťastná, mám svoju rodinu.

Vzťahy s rodinou sú vlažnejšie. Vidíme sa viac menej len na 2-4x do roka.

@sarakk ja sa nato dnes pozerám z pohľadu matky, a príde mi hrozné, čo sa dialo. Ale beztak som odpustila rodičom. Viem, že v danej chvíli nedokázali viac. Keď sa o tom bavím s mamou, nemali knihy a informácie. Robili tak, ako vychovali ich. Ja som si postupne upratovala. Trvalo to asi aj 15r. S tým dieťaťom sa vrátilo všetko a upratujem nanovo.
Začala som pri opakujúcich, nefunkčných vzťahoch. Rozobrala si oboch rodičov, vzťah medzi nimi. Vzťah k nám zvlášť, k nám ako rodine. Pozrela sa nato z výšky, ako vyrastli oni a pomaly si to skladala. Našla som tam veľa, čo som si ako obranu osvojila. A konečne to dokázala pustiť. Na skrátenie by som použila odborníka.

@sarakk myslím že aj ja mám problém z detstva. Veľmi veľa krát som nad tým premýšľala že či náhodou si len ja nenamyslam a nerobím z toho vedu ale väčšinou mi vyšlo, že nerobím. Dosť ma to ovplyvňuje. Možno ste niektorí mali aj horšie detstvo ako ja, píšete že vás mlátili súrodenci atď. Ja súrodencov nemám. U nás to bolo tak že naši sa vzali kvôli mne. To bolo v dobe kedy to bola povinnosť sa brať. Čiže aj tak to vyzeralo nejak potom. Neviem úplne presne čo všetko sa stalo ale muselo to byť už od môjho detstva lebo už pri mojich prvých spomienkach si pamätám na nezhody medzi nimi. A pokračovalo to celý čas. Najhoršie to bolo asi keď som bola v puberte. To vkuse po sebe škriekali, hádali sa, aj ku mne sa správali potom akokeby som bola nejaký vyvrheľ.. teda aspoň tak som sa cítila. Proste som po každej hádke vedela že ani ku mne sa nebudú správať pekne ale budú prenášať svoju frustráciu aj na mňa. Ja tomu doteraz nechápem prečo som ja mala znášať ich nezhody. Prečo si to nemohli nechať medzi sebou ale musela som byť do toho zatiahnutá. Strašne mi chýbala opora, podpora, cítila som sa sama, ako vyvrheľ, že som tu nasilu a ze majú kvôli mne oni dvaja zlý život, že keby som nebola na svete tak mohli mať iné životy. Veľmi ma to ovplyvnilo a mala som problém aj vo vzťahu. Vždy som bola kvôli tomu taká tichšia, introvertnejsia, pôsobila som smutne. Vždy som tak v dobrom závidela keď som videla iné rodiny ake majú pekné vzťahy. Môj bývalý priateľ mal super rodičov, mali ma veľmi radi, veľmi dobre som sa u nich cítila.
Potom neskôr už keď som bola dávno dospelá sa naši nakoniec rozviedli ale aj tak ma to vždy stresuje. Aj tak po sebe skriekaju, ani na Vianoce nebol pokoj a to som si myslela že to bude fajn že konečne po rokoch strávim Vianoce s obidvoma rodičmi. Prd makový. Celú atmosféru som udržala len ja.
Jednoducho cítim že mám kvôli tomu ako som prežila detstvo nejaké psychické problémy s ktorými sa snažím vysporiadať len ja sama. S nikým sa o tom nebavím. Všetci si myslia že som ok. Myslím že sa s tým nikdy nebudem vedieť vyrovnať. Keď raz budem mať deti, toto im nikdy neurobím.

Ja som tiež odpustila rodičom no nezabudla. Snažím sa na to obdobie nemyslieť keď som bola dieťa, bolo to hrozné. Mala som kvôli tomu aj samovražedné myšlienky lebo nevedela som ako z toho von. No každopádne detstvo mi ovplyvnilo aj život v dospelosti a nie som úplne šťastná.

@sarakk Terapia v tomto vie naozaj veľmi pomôcť😊

@sarakk ja somala tresty typu varecha. Velka varecha. A velka varecha znamena vela modrin po celom tele a strasnu hanbu sa vyzliect do kratasov, na telesnu, atd. Okuliare som si musela vopred zlozit, aby sa nerozbili, lebo sme boli chudobni.
20 rokov sa hadali ako psy, otec mal najprv chvilu frajerku, s ktorou sa mama vysporiadala a nasledne mu to roky vykrikovala kazdy den, vresk, skrek, s bratom sme sa hanbili pred susedmi...
Mama sa ventilovala na mne, lebo som jej dodrbala zivot tym, ze si myslela, ze utekom z jej povodnej rodiny bude jej zivot ruzovy, ale prisla som ja a kopec monich zdravotnych problemov a tiez financne problemy, otcov alkohol. Myslela som, ze ma nenavidi, bila ma za vsetko. Ked ma nevzali na VS (za sociku brali 20 ludi na odbor, ktory mi nasi vybrali), 2 roky sa so mnou rozpravala iba cez otca a brata sposobom "povedz tej p**i" a musela som odovzdavat celu vyplatu. Nenavidela som seba, svoj zivot, ju, rezala som sa. Nikdy si to cez modriny nevsimla.
Potom som si uvedomila, ze ak mam niekedy zit normalne, musim ist ku psychologovi. Stravila som u nich cca 15 rokov, kym som sa odvazila mat deti.

@jarvisstyle „ Celý život sa budeš stretávať emocionálnym zanedbávaním, krikom či fyzickým násilím či už v práci v spoločnosti v rodine alebo medzi priateľmi.“

Ako prosim? Fyzickym nasilim? Neviem teda, kde sa pohybujes, ale ok nic z tohto nie je.

Ani vyhlasit „postav sa k tomu ako chlap“ mi nepride normalne. Ako povedat niekomu so zlomenou nohou, rozchod to. Rany na psychike nevidno, ale bolia. To ti pisem ako kedysi psychicky tyrane dieta.

Traumy si budes niest dozivotne,len sa s nimi musis naucit zit. Mne pomohlo,ze som si nasla najlepsieho muza na svete. Kludny,pohodovy,nehada sa,nekrici,na rukach ma nosi. Aj vdaka pokojnemu zivotu som sa dostala z najhorsieho a viem vsetko hodit za hlavu. Na rodicov sa nehnevam,ale mame vlazne vztahy. Pomaham im,staram sa o nich,ale nejake prejavy lasky tam nie su. Oni toho nie su schopny. Mna najviac sokovalo,ked som objala otca, ked ho brala zachranka a potom este v nemocnici,bol na tom velmi zle a on mi objatie ani raz neopatoval. To bola taka facka pre mna.

@jarvisstyle mýliš sa. Nie každý to zažil.
A tiež silné podcenujes a bagatelizujes vplyv patologickej rodiny s samotnú detskú traumu a jej dôsledky.
Radšej už nič nepíš.

@sarakk veľmi ma to mrzí, čo si ako dieťa zažívala...
Keci o tom, ako sa máš k tomu postaviť ako "chlap" či ako to máš "rozchodiť a zabudnúť" si nevšímaj. Takto to jednoducho nefunguje. Žiaľ.
Hlavne musíš uveriť, že to nebola tvoja chyba, že ty za nič nemôžeš.
Pomôcť ti môže terapia. Čím skôr sa na to daj.
Veľmi ti držím palce...

@romanovic ❤️

Je hrozne smutné, že ľudia často berú zle správanie sa k deťom ako normu...
Keď vidím, koľko ľudí "lajklo" ten hrozný prispevok, ako to bolo bežné a ako sa ľudia aj tak budú celý život stretávat so zanedbávania a násilím, je mi smutno..
Toľko zranených duši...

Och 😭 veľmi veľmi smutno mi je keď toto čítam...
Úprimne a silno vás všetkých objímam a prajem veľa síl vo vašom boji s minulosťou....
Och...

@romanovic nemôžem ti dať lajk, lebo ma to bolí aj za teba, ale aspoň ❤️

@anonym_5ff648
@anonym_74d422
Ja to mám úplne rovnako. Tiež sranda v detstve a momentálne po 30tke a vzťah nikdy žiadny.Akurát že sa som ani neskúšala žiadnu liečbu.

Veľa ľudí tu spomína odpustenie, ale to s tým nemá absolútne nič spoločné. Dvaja nepripravení, vystresovaní ľudia, ktorí nezvládli rodičovstvo. Ok, to nie je kameň úrazu. Problém je v tom, že sa stále vidím ako to zbytočné hovädo, ktoré nie je nič hodné. Kto by ma chcel? Veď je každému zle, keď sa na mňa pozrie. Tieto veci mám tak vtlčené do psychiky a ich hlas sa stal mojim vnútorným. Jednoducho by som si netrúfla. Keď si len spomeniem že možno by som chcela, tak mám sto chutí si dať facku aby som vytriezvela.
Rovnako strach zo zlyhania, pri drobnej chybe alebo omyle mám pocit že sa zrúti svet (keďže ma za všetko mlátili a zhovaďovali), prehnane si všímam tón hlasu, reč tela.... lebo to bolo treba na vyhnutie sa konfliktu. Lenže teraz mám tak vycibrené vnímanie negatívnych reakcii, že niekto sa na zlomok sekundy zle zatvári a cítim sa ako najväčší hlupák pod slnkom, ktorého nikto nevie zniesť. A vo výsledku je mi lepšie v izolácii, lebo sa tak bojím ľudí a ich názoru a súdenia.
Trvalo mi to zmenilo názor na seba a vnímanie sveta.

Zaujímavé že je očividne takých ľudí viac. Som myslela že bude raritné zlyhať v základných ľudských veciach: nájsť si stabilných priateľov a partnera. Nemyslím ani takého na vždy, ale aspoň raz, na chvíľu.

@marca12 ale že úplne presne si mňa popisala.

@sarakk som 45+. Nikto sa so mnou nehral, nechodil na vylety (ok mozno 4x), za horšiu znamku ako 2 som rovno mala priniest remeň alebo varechu. Nesmela som chodit von do 18 rokov, iba na kruzky a mohla som robit kynológiu. V podstate som trávila cas zavretá v izbe alebo u babky na statku medzi zbieratami alebo so psami niekde na cvicaku. Pekne slovo nebolo hoci ponižovanie pravidelne. Cele leto som strazila mladšiu sestru a k tomu este dalsie 3 deti )sesternice). Doma bolo gestapo a jedina trauma, ktoru nemam je to, ze svoju lasku a to obmedzovanie pohybu som mala kompenzované, ze som teda aspon vzdy dostala co som materiálne chcela. Kazdy mame traumy. Tie nas maju nieco naucit. Hlavne ako chyby rodicov na detoch neopakovat. Treba si ich uvedomit, precítiť a pusti. Uz to nezmenis. Ale vies zmenit zivot dnes. Lebo dnes je dnes.

@anonym_06ab75 😢

@anonym_238bb1 naozaj skús terapiu. Nie si žiadne zbytočné hovädo, si žena, ktorá si zaslúži, viac, než si zatiaľ dostala! Je to veľmi, veľmi ťažké, ale dá sa to.
Držím ti palce!!