Život s bulímiou: Osobný príbeh a varovanie
Ahojte, toto bude veľmi ťažké priznanie. Roky rokúce bojujem s bulímiou. Kompenzujem si tým môj nevydarený súkromný život, nefungujúce vzťahy, samotu. Ak vám nič iné nerobí radosť, tak som si začala robiť radosť ja - jedlom. Z prvoti to boli také tie stavy, kedy niečo preženiete a teda jednorázovo sa vyvraciate. Potom je to častejšie a dnes je to v podstate náplň mojej práce, okrem práce ako takej. Priam sa teším, ako prídem domov, nakúpim si jedlo, teším sa na tu chuť jedla, užívam si to, vychutnávam si to - a potom na to, že to dostanem zo seba von.
Asi by ste si povedali, že budem škaredá a chudá, nie vôbec nie som chudá, mám 172 cm, 65 kg, cvičím. Nejem sladkosti, nepijem sladké vody, ani alkohol, nefajčím.
Chýba mi dopamín.... chýba mi ten pocit uspokojenia. Mám sklon ku závislostiam.
Cvičenie mi prináša endorfín, nie dopamín. Nie nie som po ňom šťastná a naplnená.
Vždy, keď som mala nejaký vzťah, tak sa to vracanie obmedzilo, nie úplne na 0, ale obmedzilo.
Za tie roky som chodila ku xy psychiatrom, psychológom, mala som antidepresíva, antipsychotiká, ktoré spôsobili ešte viac to, že človek má chuť do jedla a vyvracia sa.
Bola som na stovkách hodín terapií, u renomovaných psychoterapeutov, čo myslíte, s akým výsledkom? Žiadnym.
Dávam si pravidelne robiť krvný obraz, beriem železo, draslík, vitamín D. Chodím pravidelne na gastro, sono brucha, na hadičku, som kontrolovaná. Áno viem, veľmi si ničím svoje zdravie a pravdepodobne asi raz na toto zomriem. Ale komu budem chýbať? Nikomu, ľudia nikomu.
Toto je u mňa dlhodobo naučený mechanizmus, ktorý si moje telo osvojilo ako najrýchlejší spôsob úľavy. Preto to pretrváva aj napriek tomu, že rozumovo presne viem, čo sa deje a kam to vedie. Tu ide o tú reguláciu napätia a prázdna, ktoré sa týmto spôsobom na chvíľu vypne.
Veľmi by som chcela byť šťastná, zdravá, jesť normálne a žiť pekný život s mojím mužom, so psíkom, v našom bytíku. Nebolo mi to však dopriate.
Viem, že raz zomriem sama vo svojom byte, obklopená jedlom a zničená životom.
Tento život sa mi žiaľ nevydaril, možno ten budúci... Držte mi prsty.
P.S: Toto je varovanie pre všetky ženy a dievčatá, ktoré s týmto začínajú, aby zišli z kratšej cesty, bulímia nie je riešenie, je to cesta do priepasti. 🙏
mala som podobnú situáciu - uzkosti a prehnané nároky na samú seba, ktoré viedli k počítaniu si kalorii, zapisovaniu do kalorických tabuliek a nasledne "binge eating" kedy som zjedla všetko čo som našla a potom mala vyčitky a snažila sa to vyzvraciať. Keď to nešlo, hodiny som travila na pase alebo na bicykli. Bola som schopna prisť domov opita a vyčitať si koľko kcal mal alkohol čo som vypila a šlapala som o polnoci do druhej ráno na bicykli :D kto si tým neprešiel, nepochopí aké t o je, keď to v hlave nemáš v poriadku.
Potom som to prestala riešiť. neviem čo sa stalo, prišiel covid, moje spúšťače zmizli, bola som doma, nemala som zrazu úzkosti, viac som sa začala hýbať (nie vo fitku, ale prechádzky) a proste to zmizlo. Zo dňa na deň. Teraz môžem zjesť asi hocičo a nevyčítam si nič. Proste na druhý deň jem opäť normálne, alebo preskočím raňajky ak nie som hladná a zmizli aj úzkosti..
Nemusíš zomrieť sama v byte na starobu :D Môžeš skúsiť pracovať na svojej PPP u psychológa/terapeuta a hlavne sa chcieť zmeniť. U mňa to šlo chvalabohu samo. Ale trápila som sa dlho.. každý deň som celý deň myslela na jedlo, pisala si čo zjem, kedy, koľko kcal to malo a ako to spálim.. pritom som mala 55kg a bola chudučká.. pracuj na tom ;)
Tak treba zmenit zivot , nie ze Ti nebolo dopriate ale to ty si odopieras . Ak sa citis sama, skus najst novych priatelov, zapis sa na kurzy, cvicenia, nieco kde vies spoznat novych priatelov a aj zaplnit cas kt. By si stravila jedlom a vracanim .
Ja som s bulimiou prestala z minuty na minutu ked som zistila ze cakam dieta. Kedze ani u Teba nie je dôvod bulimie jedlo ale skor smutok tak ako u mna, skus to takto riesit. Pripadne sa aj prihlas na liecbu , vela ludi tam bolo 3 mesiace a vyliecili sa
🫂 áno, všetci potrebujeme mať v živote pozitívnu náplň, nejaké to šťastíčko, mať sa na čo (ideálne na koho) tešiť... Samota, osamelosť je tiež pre mnohých priťažká. Len či už hádzať flintu do žita? Mnohí ľudia nájdu svoje šťastie v zrelom, alebo až staršom veku. Mám také prípady vo svojom okolí. Skús nebyť stále doma, nájsť si exteriérové či výletnícke aktivity, nie fitko či domáce stroje, ale byť na čerstvom vzduchu. Nemusí to byť len príroda, ak nie si ten typ, kľudne aj turistické atrakcie, pekné lokality, mestečká, veľké mestá, bicykel, ebajk, kolobežka, korčule... 🍀
@anonym_autor kúp si psa.Ked sa frekvencia znížila, keď si mala chlapa tak to máš len v hlave Cítila si sa lubena, naplnená hľadaj to naplnenie v sebe, zvieratach.Uz ste hľadali s terapeutmi lásku od rodičov v detstve?Prečo sa tak neznášas?silné slová, ale verím, že ti pomôžu nad tým rozmýšľať.Zbytocne sa chlacholis výsledkami krvi ničis si telo a psychiku.
Ahoj, za mňa super že si to dala von. Hlavne to že si plne uvedomuješ že je to len kompenzačný mechanizmus k nefunkčným vzťahom. Ďalší krok možno je prečítať si niektorú z kníh Gábora Matého, ktorý veľmi pekne rozpráva a píše o závislostiach a je jedno aké sú to závislosti. V podstate každý niečo máme, len málokto si to prizná tak ako ty. Takže za mňa klobúk dolu a si na dobrej ceste, musím uznať 🙂
Hlavne teraz - prestaň sa za to trestať. Prestaň si nadávať a dávať si takéto škaredé prognózy. Boli na tom ľudia omnoho horšie ako ty a dostali sa z toho. Momentálne to máš takto, príjmi to ako fakt. Ja napríklad každú nepríjemnú situáciu preskrolujem na instagrame. Ten istý mechanizmus, dopamín. A čo sa mám teraz zabiť či čo? Uvedomujem si to, nebojujem s tým, snažím sa si to len uvedomiť a neriešiť. Paradoxne keď si to uvedomím že zas to robím, ale nesúdim sa za to, prirodzene odkladám mobil a čelím nepríjemnej situácii. Nie vždy sa mi to podarí. No a čo? A keď sa mi to podarí, zistím že nik mi hlavu neodtrhol, a svet sa točí ďalej. Bulímia nie je nejaká katastrofálna záležitosť, neviem kto ti to nahovoril. A určite sa dá pekne pomaličky z toho von a ty už si jednou nohou na tej ceste. Ako vravím, Gábor Maté, ideš 🙂
Ahoj, za mňa super že si to dala von. Hlavne to že si plne uvedomuješ že je to len kompenzačný mechanizmus k nefunkčným vzťahom. Ďalší krok možno je prečítať si niektorú z kníh Gábora Matého, ktorý veľmi pekne rozpráva a píše o závislostiach a je jedno aké sú to závislosti. V podstate každý niečo máme, len málokto si to prizná tak ako ty. Takže za mňa klobúk dolu a si na dobrej ceste, musím uznať 🙂
Hlavne teraz - prestaň sa za to trestať. Prestaň si nadávať a dávať si takéto škaredé prognózy. Boli na tom ľudia omnoho horšie ako ty a dostali sa z toho. Momentálne to máš takto, príjmi to ako fakt. Ja napríklad každú nepríjemnú situáciu preskrolujem na instagrame. Ten istý mechanizmus, dopamín. A čo sa mám teraz zabiť či čo? Uvedomujem si to, nebojujem s tým, snažím sa si to len uvedomiť a neriešiť. Paradoxne keď si to uvedomím že zas to robím, ale nesúdim sa za to, prirodzene odkladám mobil a čelím nepríjemnej situácii. Nie vždy sa mi to podarí. No a čo? A keď sa mi to podarí, zistím že nik mi hlavu neodtrhol, a svet sa točí ďalej. Bulímia nie je nejaká katastrofálna záležitosť, neviem kto ti to nahovoril. A určite sa dá pekne pomaličky z toho von a ty už si jednou nohou na tej ceste. Ako vravím, Gábor Maté, ideš 🙂
@anonym_b7c516 tu je skôr problém, že autorka to už ako fakt prijala, zmierila sa s tým a vlastne to už ani nechce zmeniť, avšak toto je naozaj zákerné ochorenie, ktoré si boj vyžaduje... neviem aké sú tvoje skúsenosti s PPP a nechcem znevažovať tvoju osobnú skúsenosť, viem, že to myslíš v dobrom, ale moje sú až príliš osobné a porovnávať to so scrollovaním reelsiek mi príde úplne scestné...
Ja si myslím že je super, že si si to priznala a ešte aj takto verejne. Málokto to dokáže.
@anonym_b7c516 tu je skôr problém, že autorka to už ako fakt prijala, zmierila sa s tým a vlastne to už ani nechce zmeniť, avšak toto je naozaj zákerné ochorenie, ktoré si boj vyžaduje... neviem aké sú tvoje skúsenosti s PPP a nechcem znevažovať tvoju osobnú skúsenosť, viem, že to myslíš v dobrom, ale moje sú až príliš osobné a porovnávať to so scrollovaním reelsiek mi príde úplne scestné...
@anonym_ef5046 To je tvoj názor a tvoja cesta a ja ju plne rešpektujem 🙂
Keby si naozaj chcela tak ti terapie pomôžu, ty ale nechceš lebo inú radosť v živote nevieš nájsť. Je len na tebe či sa budeš ďalej týrať fyzicky aj psychicky alebo to zmeníš.
je to anonymne tak to skusim -- ako sa dokazes vyzvracat? cisto prstami/zubnou kefkou, alebo mas aj ine triky?
Dievčatá odpoviem všetkým naraz:
- netúžim po pozornosti, práve naopak, o mojom probléme viem ja a môj lekár
- netrvá to ani rok, ani 5 rokov, ani 10 rokov, ani 15 rokov - oveľa, oveľa viac
- bola som na liečení, bola som v nemocnici, vždy som sa dostala naspäť
- teraz sa už ani nedokážem najesť normálne, telo to už nestrávi
- áno, mám nenávratné poškodenia, ktoré vznikli len a len mojou vinou
- sklon k závislostiam mám (v minulosti hypnotiká, anxiolytiká, alkohol, cigarety, sladkosti)
- mám psíka, aj mačičku
- milujem svoju prácu, športujem, som často vonku, chodím aj so psíkom, čítam, píšem, dobrovoľníčim
- mám svoj okruh veľmi blízkych ľudí, ale nikoho, kto by ma naozaj miloval už viac ako 20r (snahy o zmenu boli, ale už som dávno rezignovala)
- svoje techniky písať nebudem... naozaj toto nie je cesta a návod
Ďakujem za podporu, tým, ktorí vedia... ❤.
Dievčatá odpoviem všetkým naraz:
- netúžim po pozornosti, práve naopak, o mojom probléme viem ja a môj lekár
- netrvá to ani rok, ani 5 rokov, ani 10 rokov, ani 15 rokov - oveľa, oveľa viac
- bola som na liečení, bola som v nemocnici, vždy som sa dostala naspäť
- teraz sa už ani nedokážem najesť normálne, telo to už nestrávi
- áno, mám nenávratné poškodenia, ktoré vznikli len a len mojou vinou
- sklon k závislostiam mám (v minulosti hypnotiká, anxiolytiká, alkohol, cigarety, sladkosti)
- mám psíka, aj mačičku
- milujem svoju prácu, športujem, som často vonku, chodím aj so psíkom, čítam, píšem, dobrovoľníčim
- mám svoj okruh veľmi blízkych ľudí, ale nikoho, kto by ma naozaj miloval už viac ako 20r (snahy o zmenu boli, ale už som dávno rezignovala)
- svoje techniky písať nebudem... naozaj toto nie je cesta a návod
Ďakujem za podporu, tým, ktorí vedia... ❤.
@anonym_autor prečítaj si svoju správu ešte raz... Kto si, aká si, čo všetko máš... a ty si vyberieš jednu jedinú vec, konkrétne bulímiu, a s tou sa stotožníš. S tou jedinou... život s bulímiou...
Nie život so psíkom, s mačičkou, s mojou prácou, s blízkymi ľuďmi, so športom, život v prírode, život plný snahy, skúšok, učenia... nie... ty vidíš len jednu jedinú vec...
No áno moc si sa zafixovala na tú chorobu, že je spojená s láskou k mužovi
Možno jedine, že by v tom psychicky ešte bolo niečo, nejaká ďalšia diagnóza
Ahoj, trochu ti rozumiem, mam rovnaky problem.. pomoct ti neviem..neviem ani sebe...nedokazala som skoncit ani kvoli manzelovi ani kvoli detom, ale esteze ich mam, bola by som tam, kde ty... Mozno si musis odpustit, prijat to ako to je, pokusit sa aspon znizit frekvenciu, najst inu radost v zivote... Mna by skor zaujimalo ako to ze ti ziaden odbornik nepomohol? 🥺
ahoj, tiez som dlhorocna bulimicka - u mna bulimia vznikla z uplne prveho nevydareneho vztahu, do ktoreho som davala vsetko a nestacilo to.. nasledne sa z toho stal zvyk a kompenzacia stresovych situacii, fajciar si zapali, ja sa najem a vyvraciam a citim sa lepsie.. vypestovala som si za tie roky davivy reflex a povraciam sa obcas kdekolvek.. zial, stal sa z toho mechanizus, na ktory si telo zvyklo a pyta si ho.. tiez si s tym neviem rady, vraciam kazdy den aspon 1x, niekedy aj 2-3, ale boli casy, ked som dokazala kompletne cele dni prelezat, prejest a prevraciat a za den som otocia zachodovu misu aj 15x - to uz som ale sla do extremov, ktore dopadli zle a odvtedy sa aspon ako-tak snazim nevracat viac ako 1x za den.. mam vztah na dialku a ked som s priatelom, ktory o tom este nevie, tak nemam problem vydrzat par dni bez toho, hoci ked sa rozlucime, vies si predstavit kam smeruju moje prve kroky.. myslim si, ze ako kazda jedna zavislost, rovnako tato je porazitelna, ja sa neopustam ako ty a nemam take negativne myslienky, lebo to by som sa asi rovno zblaznila - naopak ja som milovnik zivota a snazim sa mysliet pozitivne..kazdopadne si myslim, ze treba zacat postupne a znizovat intenzitu vracania - na mna neplati uplne sa odstrihnut a teda ani hospitalizacia by u mna nebola uspesna.. zatial sa mi tu intenzitu podarilo okresat aspon takto, no takto fungujem uz dost dlho a dlho stojim na mieste.. aspon tolko k tomu, skus to postupne zacat obmedzovat, hlavne sa z toho neobvinuj, kazdy mame nieco..
@anonym_autor ako vieš, že máš sklony k zavislostiam?Veľa ľudí žije bez deti, rodiny podľa mňa to je len výhovorka prečo to robíš.Aspon sa ti uľaví?Ja verím, že sa to dá liečiť a vyliečiť a držím palce.Maj sa rada iné telo nemáš.Aj Zuza Mrackova možno ju sledujes tvrdí, že jej psychiatricka povedala, že by už dávno bola vyliečená a možno ani nechce, žiada pozornosť je to na zamyslenie