Ako získať priateľov a známych?

Ahojte, nejako, ani neviem ako, som na prahu 40tky ostala sama. S mužom som sa rozišla kvôli tomu, že bol mamičkár a nedalo sa s ním existovať aj keď som to skúšala roky a stálo ma to kopec nervov a sĺz. Moja naj kamoška sa odsťahovala mimo SVK a vídame sa 1x do roka. Druhý kamarát je pre istotu v Nemecku, tam sa kontakt prerušil. Jediná kamoška, ktorá mi tu zostala si založila pred rokmi rodinu (pochopiteľne), má 5 detí, psa, manžela, naozaj jej veľa času na mňa neostáva a ja ju chápem, kým mala dve deti, ešte to išlo, teraz už menej. Vôbec jej to nevyčítam, je to normálne.

Trávila som veľa času s mojou mamou, avšak prednedávnom zomrela. A tak sa cítim pochopiteľne osamelá. V práci pracujem tak, že v mojom meste mám iba dvoch kolegov mužov, obaja sú ženatí a majú deti. Ostatní kolegovia (väčšinou mladšie ženy) sú v iných častiach Slovenska. Bývam v maminom byte a teda susedov mám väčšinou 70+. Vychádzame spolu dobre, poznajú ma odmalička, ale na nejaké priateľstvá tu nevzniká priestor. Som skôr takej introvertnejšej a kľudnejšej povahy, nie som športovo zdatná a nejako nevyhľadávam miesta plné ľudí, radšej mám menšie skupinky, necítim sa dobre vo väčšej spoločnosti, nepijem, nefajčím, po nociach nebehám po kluboch a baroch.
Chodila som aj tancovať svojho času - avšak - nevyhovovalo mi to, necítila som sa tam vôbec dobre, zrejme nerada tancujem, neviem. Skúšala som sa zoznámiť cez FB s nejakými ženami/kamoškami na kávu, do kina, na prechádzku, ale napokon nič z toho nebolo. Najprv začala komunikácia, písali sme si, potom to išlo úplne do úzadia a prestali sme postupne. Ja som na to netlačila, ak som videla, že tam nie je záujem. Sebakriticky musím povedať, že som nezaujímavá - lebo chodím do práce, domov, do obchodu, upracem, navarím si, idem na prechádzku, pozriem si seriál, vyvenčím psa v útulku. To pre ľudí asi nie je dostatočne zaujímavé preto, aby so mnou chceli tráviť čas. Vianoce budem tráviť sama, už v poradí druhé za sebou, rovnako aj Silvestra. Keď som sa snažila zoznámiť s nejakým mužom, tak buď boli tak, čo mne nevyhovovali ( všetky úchylky sveta, žijúci s mamou, ženatí/zadaní, s deťmi v striedavej starostlivosti) alebo keď možno aj mali o mňa záujem, tak som ich asi odstrašila. Lebo minule sa ma jeden pýtal, s kým budem na Vianoce. Povedala som, že sama. Že prečo nie s rodinou, lebo ju nemám. Prečo nie s kamarátmi - lebo žiaľ nemám s kým byť a nemám veľa kamarátov - a tu sa logicky niekde odmlčal. Kto chce byť s niekým, kto nemá veľa kamarátov a nemá rodinu?

A pritom nevyzerám zle, mám dobrú prácu, zarobím slušne, som samostatná, mám vlastné bývanie, som vcelku vtipná, v hlave nemám prázdno.. ale nemám silné sociálne väzby - v minulosti boli (manžel, mamina, kamošky, kamoši apd). Dnes je to inak. Mám klamať, keď sa ma niekto opýta na rodinu a priateľov? Mám si vymýšľať, aký mám život, aká som zaneprázdnená, koľko ľudí mám okolo seba, aká som spoločenská? Keď to tak nie je?

Nie som úplne presvedčená o tom, že hľadám vzťah. Skôr len priateľov, ľudí, s ktorými budem môcť občas niekde vyjsť, pokecať, vypočuť si ich, oni mňa. Láske sa nebránim, nechávam tomu voľný priebeh.