1,5 ročná dcéra stále berie veci druhým deťom. Ako ju máme správne navigovať?

Dobrý deň,

rozumiem vám, že správanie vašej dcérky vám môže robiť starosti a možno rozmýšľate niekedy čo si o vás druhí myslia. Je to veľmi častý prejav detí v jej veku. Nie je to nič neobvyklé, že dieťa sa nechce podeliť a že si myslí, že všetky hračky patria jej. Dieťa v jej veku taktiež koná impulzívne, nedokáže predvídať čo svojim správaním u druhých vyvolá.

Postupne sa jej egocentrické myslenie. Teda, že svet sa točí len okolo mňa bude meniť, avšak to chce ešte dlhšiu dobu, kým na to mozog dozrie. Neznamená to teda, že v budúcnosti bude sobecká, keď sa teraz tak správa.

Hľadajte čo najkreatívnejšie spôsoby ako docieliť nejaké vyriešenie situácie. Pomenúvavajte jej to, čo v nej situácie vyvolávajú a navrhnite kreatívne riešenia. Hneváš sa, že nemôžeš mať tú hračku. Môžeme sa opýtať či si ju môžete vystriedať, keď dohrá pesnička, opýtame sa či nám ju požičia a pod.

Oceňujte akúkoľvek snahu dieťaťa o riešenie situácie iným spôsobom, tým ho motivujete k žiaducemu správaniu.

Delenie sa s hračkami a celkovo spoločenské správanie podporujte a trénujte aj doma v bežných činnostiach, či hrách. Hovorte dieťaťu o svojich pocitoch, že ste šťastná, keď sa s vami podelí a pod. Vy sama buďte príkladom a deľte sa či už s ňou alebo so svojim partnerom, aby vedela toto správanie napodobňovať.

Deti v jej veku často svoju frustráciu z niečoho vypúšťajú aj takýmto nepríjemným spôsobom pre nás rodičov. Je to preto pre rodiča veľmi ťažké, keď má dieťa takéto prejavy niekoľkokrát do dňa. Každé dieťatko je iné, a preto si vyžaduje možno aj iný prístup. Niektoré dieťa má svoj temperament viditeľne silnejší. Následne aj jeho vôľa je potom neoblomná, preto práca s ním na zmene je trochu ťažšia.

Dôležité je správne zadávanie hraníc. Hranice by sme mali zadávať s prijatím dieťaťa. Mali by sme hovoriť pokojným hlasom v prvej osobe, pozerať do očí (mali by ste byť dcérke príkladom, ako sa vyhrotené situácie riešia).

Následne
1. Prijmem aj to, čo chce dieťa, pomenujem emóciu.
2. Zadám hranicu jasne a zreteľne najlepšie v prvej osobe.
3. Dám nejaké možnosti výberu.

Napríklad: Áno, ja ti rozumiem, že sa ti táto hračka zdá veľmi zaujímavá, chcela by si sa s ňou hrať. Ja ti ju teraz nedám, pretože sa s ňou hrá... Môžeš sa hrať s alebo dohodneme sa nejako s dievčatkom a pod...

Ak z hranice prídu negatívne emócie, buďte pri nej a dávajte jej najavo, že jej rozumiete. Pokiaľ je to možné výbuch riešte na nejakom pokojnom mieste, kde s ňou viete byť čiastočne sama. Na svojej hranici si však musíte stáť. Postarajte sa teda o to, aby z každého záchvatu sa naučila niečo pozitívne. Skúste čo na ňu zafunguje, najčastejšie je to objatie u takýchto malých detí, prípadne dotyky, hovorenie, že ste s ňou, že to zvládne a pod. Následne keď emócie trochu odznejú oceňte ju, že to zvládla a pripomeňte si hranicu s možnosťami.

Keď to trvá napr. 10 minút, vy to s dcérkou vydržíte s pochopením a porozumením to znamená, že ste nakoniec predsa vyhrali. Nevyhrali by ste vtedy, keby ste jej kvôli jej vzdoru niečo povolili a rezignovali by ste. Viem, je to veľmi náročné a nesie to zo sebou veľa trpezlivosti a lásky. Myslite na to, že postupom času to v tomto prípade pravdepodobne začne prechádzať a váš vzťah to bude napĺňať hlbokou dôverou.