Používame cookies. Viac informácií tu. OK
Zodpovedané

3,5 ročný syn neprimerane reaguje aj na najmenšiu bolesť. Ako to riešiť?

27. okt 2019

Dobrý deň,

mám 3,5 ročného syna, ktorý neprimerane reaguje aj na najmenšiu bolesť. V jeho veku je ťažké vyhnúť sa malým odreninám. Veľakrát vidím, že keď spadne napr. z odrážadla, tak ani ošuchnuté koleno nemá. Ale to, čo vystrája, tak to je neskutočné.

Začne sa potiť až mu tečie po čele, vrieska, trasie sa na celom tele a robí neskutočné scény. Má paniku, keď mu chcem odreninu ošetriť. Nechce to nikomu ukázať a len hučí.

Už aj v škôlke mi o tom hovorili. Udrel si ruku, že rev neskutočný. Triaslo ho a potil sa. A na ruke nič.

Raz, keď mi takú scénu kvôli ničomu urobil, tak som ho už asi aj z nahnevania ofŕkala studenou vodou a vtedy sa spamätal. Niekedy, keď si ozaj ublíži, tak mám problém ho aj poumývať. Keď mal odreté ruky, tak si ich nedal ani vydezinfikovať. Len chodil a každému ich ukazoval, ale poľutovať sa nedal nikomu. Ani mne.

Len z diaľky sa môžem pozrieť, ale nesmiem chytať. Vadí mi to, lebo deti potom na neho nechápavo pozerajú, že prečo tak vystrája a vlastne aj ľudia. Niekedy tá scéna vyzerá akoby sa celý dolámal.

Je jedináčik a všetka pozornosť sa dostávala len jemu. Je to vytúžené dieťa po umelom oplodnení.

Môže to byť tým, že je rozmaznaný?

Ako sa máme k nemu správať?

Za odpoveď ďakujem

Dobrý deň,

ďakujem za otázku.
Zdá sa, že situácia poranenia je pre synčeka veľmi stresujúca a náročná. Zrejme je spojená s veľkým strachom, až úzkosťou.

Tento strach je pre synčeka reálny a úplne ho prevalcuje. V prvom rade ho teda treba upokojiť. Pristupovať k tomu trpezlivo, ak sa dá, vyčleniť si na to čas. Zľakol si sa. Bolí ťa to. Máš strach, čo s tým máš. Nechceš, aby sa ti na to niekto pozeral. Možno sa bojíš, že budeme musieť ísť k doktorovi.

Takouto formou mu poskytujte empatickú reakciu. Prijímajte jeho, jeho pocity aj reakcie. Môže sa stať, že niečo počul, videl, možno má za sebou nejaký nepríjemný zážitok a preto reaguje takto. Možno to je len obdobie takéhoto strachu (z lekárov, bolesti, krvi, zranenia), ťažko povedať.

V prvom rade ho teda skúšajte upokojiť. Následne ošetriť ak treba, ak je to nutné. Čo je nevyhnutné spraviť treba a vtedy so synčekom (už upokojeným), skúste hľadať čo by mu pomohlo to zvládnuť (hračka, objatie....) Ak zákrok nie je nevyhnutný, primárne treba pracovať s emóciou a spoľahnúť sa na to, že to umyjete neskôr, keď nebude pod takým silným vplyvom strachu.
Samozrejme, ak ide o niečo vážne, treba ho vziať aj nasilu, ale pri tom mu rozprávať vnímavo a rešpektujúco, že mu rozumiete, že má strach, že ho to bolí, ale že ho musíte vziať, aby sa naňho pozreli.

Je citlivý, treba to prijať. Skúste pozerať naňho, nie na iných ľudí. Prežíva ťažkú chvíľu a potrebuje pomoc. Môžete sa doma skúsiť hrať na nejaké boliestky, čítať knihy s touto tematikou. Keď sa k situácii vrátite prostredníctvom rozhovoru keď ste v kľude doma, pýtajte sa, čo by mu vtedy pomohlo to lepšie zvládnuť, popíšte čo sa vlastne stalo, ako to dopadlo. Môžete dať tiež návrhy, nápady čo robíte vy keď sa bojíte, keď sa zraníte, keď vám je niečo nepríjemné. Hľadajte spolu stratégiu.

Ak by sa vám zdalo, že strach je príliš intenzívny, prejavy dlhodobo neprimerané, ak by to príliš zasahovalo do jeho každodenného života, poprípade by ste podobné reakcie vnímali aj v iných, odlišných situáciách, poraďte sa s odborníkom.


Prajem vám pekné dni!

Martina Wäldl
email: mata.waldl@gmail.com