Ako máme pristupovať k agresívnej 5 ročnej dcérke?
ZodpovedanéDobrý deň,
dnes som zažila veľmi vypätú situáciu so svojou 5 ročnou dcérou. Je prostredná. Ona je v cudzom prostredí taký introvert. V škôlke s ňou nemajú žiaden problém, k deťom si hľadala dlhšie a pomalšie cestu, zapájala sa veľmi pomaličky. Ale inak je samostatná, poslúcha, žiaden problém s ňou nemajú. V známom prostredí je v tomto smere fajn. S kamarátkami sa hrá, zabáva bez problémov.
Doma si potom ale často akoby vybije to svoje. Máva niekedy strašné záchvaty zlosti. Hnevá sa, vrieska, kope nohami, udrie nás, hádže vecami, kričí nechcem ťa, choď preč.
Priznávam, že bola situácia, keď sme v takejto chvíli už nevedeli čo a dostala aj po zadku. Alebo ju manžel zlostne schmatol a posadil na gauč. Raz sa stalo, že som jej v takej situácii ako na mňa vrieskala, dala facku. Keď sme sa upokojili, ospravedlnila som sa jej a povedali sme si, že to nebolo dobré a pod.
Snažíme sa na to reagovať aj trpezlivo, objať. Ale je to veľmi ťažké. Verím, že aj naše "agresívnejšie" a zlostnejšie reakcie neboli dobré, ale nie vždy dokážeme byť trpezliví.
Už som uvažovala nad všeličím. Návšteva psychológa, terapia hrou. Či je to aj povahou introverta, že potom musí vypustiť niekde, že je prostredná a zdá sa jej, že najmenej jej preukazujeme. Predsa len prváčke teraz venujeme veľa času, najmladšia je najmladšia.
A dnes taký záchvat znova mala. Už sa v tej zlosti doslova vrhla na malú sestričku. Schmatla ju za tričko a triasla s ňou. To ma veľmi vydesilo.
Je veľmi šikovná, praktická, logická, má rada poriadok, ale tieto situácie naozaj nezvládame.
Čo nám odporúčate?
Za odpoveď ďakujem
Dobrý deň,
v prvom rade by som rada povedala, že deti sa správajú tak ako sa správajú z nejakého dôvodu. Správanie im niečo prináša, zväčša je zdrojom napĺňania nejakej potreby.
Navonok vidíte výbuchy hnevu svojej dcéry, s ktorými si neviete rady. Skúšate rôzne stratégie, ktoré zväčša nezaberajú. To znamená, že treba skúsiť robiť veci inak.
Za správaním dcérky je nejaké prežívanie, emócia. Táto pre vás nie je taká viditeľná ako správanie, preto na ne zväčša nereagujeme a máme tendenciu korigovať správanie, odsúdiť ho, zastaviť. Treba jej však emóciu pomenovať, zreflektovať, odzrkadliť. Tým sa dieťa upokojuje a navyše dostáva správu, že ho počúvate, ste pri ňom a snažíte sa mu rozumieť.
Za emóciou ešte hlbšie sa skrýva potreba dieťaťa, ktorá rodičovi a ani dieťaťu nie je dostupná a teda ju nevieme pomenovať, konkrétne osloviť. Avšak adekvátnym reagovaním na správanie sa k nej vieme prepracovať.
Poskytujte dcérke empatickú reakciu, reagujte vnímavo a adekvátne na jej potreby. Komunikujte rešpektujúco, bez kriku, trestov, zákazov, príkazov, odmien. Snažte sa k dcérke priblížiť. Prijmite jej emóciu, nemusíte však prijať jej správanie. Tam nastavte hranicu. Hneváš sa, máš strach, ale ľudia nie sú na udieranie. Môžeš udierať do vankúša. To je len príklad, ale môžete takto podobne komunikovať v mnohých situáciách.
Ďalšia vec je, že ak ju trestáte, a ukazujte jej, že niečo z pozície silnejšieho a väčšieho môžete, môže mať tendenciu to opakovať, odpozerá toto správanie.
Za správaním dcérky môže byť z časti potreba, možno niečo odpozerané, žiarlivosť, nedostatočná práca s emóciami.
Myslím si, že v tomto prípade kľudne navštívte psychológa, hľadajte usmernenie. Bude to vyžadovať vašu spoluprácu, nejaké zmeny. Avšak je to možné. Myslím si, že aj terapia hrou by bola vhodná.
Prajem vám pekné dni!
Martina Wäldl
email: mata.waldl@gmail.com