Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri

Ako postupovať, keď 10 ročný syn má neprimerané správanie?

Zodpovedané
Školák (6 - 11 rokov)
1. feb 2020

Dobrý deň,

chcela by som sa poradiť ohľadom 10 ročného syna, ktorý má neprimerané reakcie, čo sa týka emócii.

Chodíme k psychologičke aj psychiatričke a nič nepomáha. Sme už s manželom zúfalí. Stále mu pripomíname, že čo má robiť. Nič nedodržiava a nevie, čo sa okolo neho deje. Má svoj svet.

Keď na neho nakričíme, skryje sa do skrine. Povedal, že utečie z domu, lebo mu nekúpime lego aké chce. Pritom má doma kopec lega.

Keď mu niečo vysvetľujeme, tak len uhýba pohľadom a trhá mu kútikami úst. A akoby nikdy nepochopil, že čo mu vysvetľujeme.

V škole sa učí veľmi dobre.

Ako máme postupovať?

Čo nám odporúčate?

Za odpoveď ďakujem

Dobrý deň,

je pravdou, že v tomto veku by reakcie na silné emócie mali byť už miernejšie, výbušnosť by mala byť nižšia.
Avšak každé dieťa je individuálne.

Rozhodne treba pátrať po príčine toho prečo sa to deje.

Neviem z akého dôvodu chodí k psychiatrovi, k psychológovi, aké postupy používajú, avšak myslím si, že ak nič nepomáha, treba skúšať hľadať pomoc inde. U iného psychológa, iného odborníka. Poraďte sa aj s pediatrom.

Z môjho pohľadu viem poradiť len skúsiť zmeniť komunikáciu. Ak nefunguje to, čo ste skúšali doteraz, skúste to inak. Syn sa potrebuje cítiť bezpečne, prijatý a rešpektovaný. Komunikujte s ním empaticky, reflektujte mu situáciu a pomenúvajte emócie. Zdá sa, že je dôležité pracovať na vzťahu a pracovať s emóciami.
Hneváš sa na nás, lebo ti nechceme kúpiť lego. Veľmi by si ho chcel. Hneváš sa a preto nám hovoríš takéto veci.

Týmto prístupom sa dieťa upokojuje, spája si pomenovanie s emóciou, s telesným pocitom, buduje si slovnú zásobu v oblasti emócii, aj emočnú inteligenciu.
Tiež vy pomenúvajte svoje emócie.

Dôležité je nesnažiť sa emóciu odignorovať, potlačiť, čo najskôr zastaviť. Treba ju prijať, pomenovať a keď tak hľadať inú stratégiu na jej zvládanie.
Neexistujú dobré a zlé emócie. Hnev, smútok, popr. čokoľvek, čo sa za jeho reakciami skrýva je prirodzená reakcia organizmu na nejaký podnet, tak, ako radosť. My rodičia máme tendenciu hnev zastavovať, odmietať, ignorovať, čím skôr sa ho zbaviť, bagatelizovať ho. Avšak práve naopak, aj hnev dieťaťa treba prijať. Dieťa sa práve vtedy práve tak cíti a má na to nárok.
My, rodičia, máme byť sprievodcovia dieťaťa pri prežívaní a zvládaní emócie. Môžete sa následne, keď ste v kľude a máte blízku chvíľku, o tom porozprávať. Popísať si čo sa stalo, ako sa cítil, kde to cítil, ako zareagoval a čo by mu v tej chvíli pomohlo zvládnuť to lepšie. Čo by ste mohli spraviť vy, aby ste mu to uľahčili. Môžete mu dať možnosti, čo by sa dalo spraviť, povedať mu, ako sa pri takej emócii správate vy, čo vám pomáha.

Oceňujte ho, venujte mu pozornosť, prejavujte lásku a dôveru. Nechajte ho o veciach rozhodovať, robte dohody. Nastavujte hranice, vyvodzujte logické dôsledky.
Dávajte však najavo prijatie, to, že syna počúvate, snažíte sa mu rozumieť, že ste pri ňom a že sa zaujímate.

Odporúčala by som sa poradiť aj s iným psychológom, popr. iným odborníkom. Syn je vo veku, kedy by spolupráca mohla byť z jeho strany prijateľná, avšak v pubertálnom veku to bude na chvíľu ťažšie. Ak spolupráca, aj práca na vzťahu s vami, aj prijatie novej komunikácie.


Prajem vám pekné dni!

Martina Wäldl
email: mata.waldl@gmail.com