Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri

Ako reagovať na záchvaty plaču skoro trojročného dieťaťa?

Zodpovedané
8. jún 2020

Dobrý deň,

moja dcéra má 2 roky a 9 mesiacov a máva záchvaty plaču. A to vtedy, keď niečo nie je podla jej predstáv, keď stále niečo chce a potom nechce, zase chce. Plače ozaj veľmi dlho.

Chce, aby som prišla k nej. Prídem a v zápätí ma posiela preč. Len čo ustúpim, tak zase plače, že ma chce. Keď prídem, tak ma vyháňa. To isté robí s cikaním, fúkaním nosa.

Ako mám reagovať?

Odmietam chodiť hore dole ako si ona povie.

Ako sa mám správať v takýchto situáciach?

Vysvetľovanie a ani upokojovanie nepomáha.

Ďakujem

Dobrý deň,

zdá sa, že s dcérou zažívate náročné chvíle, pri ktorých pociťujete hnev a frustráciu.

V tomto veku je dcérka v období autonómie a vôle. Prežíva vnútorný konflikt. Veľa vecí by rada robila sama, avšak mnohé ešte nedokáže. Zažíva zmätok, nových emócií.
Dcérku valcujú a v tomto období sa ich učí zvládať. Na to, aby sa jej to podarilo, potrebuje vás ako svojho sprievodcu.

Je prirodzené, že keď nie je podľa nej, tak sa nahnevá, rozzúri, pohltí ju hnev. Vtedy koná pod vplyvom emócií. Treba si uvedomiť, že žiadna emócia nie je zlá, teda ani hnev. Je to emócia ako každá iná, dieťa má na ňu nárok, je v poriadku, že sa takto cíti.

Aby sa dcéra naučila emócie zvládať, treba s nimi pracovať. V prvom rade ich príjmite, dcérke ich ich pomenujte, zrkadlite. Hneváš sa. Chcela si to ináč. Hneváš sa a preto nám hovoríš takéto slová. Si z toho smutná a preto na nás kričíš Počujem ako veľmi si na nás nahnevaná.

Tento prístup dieťa upokojuje, prepájajú sa mu pritom hemisféry, učí sa spojiť si telesný pocit s emóciou a jej pomenovaní, buduje si slovnú zásobu a emocionálnu inteligenciu.
Zároveň sa dieťa cíti prijaté, v bezpečí, dostáva odkaz, že na jeho pocitoch záleží, že je dôležité. Že ho rodič počúva a snaží sa mu rozumieť.

Kľudne jej komunikujete, že sa vám zdá, že sa sama nevie rozhodnúť čo chce, pomenujte, že ani vy neviete a ponúknite jej, že ak vás potrebuje ste tu pre ňu.
Nie je úlohou rodiča za každú cenu zastaviť frustráciu dieťaťa. Musí si určitú zažiť, aby ju vedelo do budúcna lepšie zvládať.

Následne sa môžete v kľude o situácii pozhovárať keď prehrmí. Pomenujte dcére čo sa stalo, ako sa vtedy asi cítila. Pýtajte sa jej čo by potrebovala inak. Ako by to ona chcela, aby sa cítila lepšie. Skúste jej ponúknuť nejakú alternatívu ako by sa dala situácia zvládnuť.

Dcéra potrebuje cítiť, že ju ako osobu prijímate a len niektoré jej správanie nie je v poriadku. Buďte jej sprievodcom, práve v tých náročných chvíľach vás najviac potrebuje. Využite ich na to, aby ste sa s dcérou zblížili, aby ste sa vzájomne niečo naučili.

Dávajte jej ocenenie, na výber, nechajte ju občas rozhodovať a jej rozhodnutia rešpektujte.

Komunikujte empaticky. Krik, tresty, vyhrážky, odsudzovanie, zastavovanie emócii určite nie sú na mieste. Niekedy zafungujú krátkodobo, avšak z dlhodobého hľadiska sú neefektívne. Takéto metódy tiež dávajú dieťaťu najavo, že nie je dôležité, že ho neprijímate a narúšajú vzťah aj dôveru medzi vami.

Prijatie je veľmi dôležité.

Dcéra dáva najavo svoje potreby, komunikuje ich, niečo prežíva, trápi sa a chce vás pri sebe. Takto to skrátka má, inak to teraz nevie. Správanie odráža stav duše dieťaťa, jeho prežívanie.

Vytvárajte jej bezpečné a prijímajúce prostredie. Venujte jej pozornosť, prejavujte veľa lásky. Sledujte jej signály a napĺňajte jej potreby.

Rozumiem, že ste frustrovaní a unavení, obzvlášť v tomto náročnom období.

Ak máte pocit, že to nezvládate, že by ste potrebovali nejaký nový prístup, pohľad, pomôcť vo vzťahu a komunikácii s dcérou, obráťte sa na odborníka.


Prajem vám pekné dni!

Martina Wäldl
email: mata.waldl@gmail.com