Ako sa zbavím pocitu viny, keď som buchla dieťa?

10. jún 2019
Dobrý deň,

mám trojročného syna, ktorý mi vo všetkom doma pomáha. Stojí pri mne, o všetkom sa spolu rozprávame, veľmi sa ľúbime a je nadovšetko milovaný a vytúžený.

Dávame na neho pozor ako na oko v hlave. Ja som dosť úzkostlivá a syn prežíva obdobie vzdoru.

Ja a manžel sme na neho sami, rodina žije ďaleko. Doslova som s ním stále iba ja, alebo manžel, keď nie je v práci. Nebijeme ho, ale hlas na neho občas zvýšime.

Pred pár dňami bol manžel na služobke a synček bol chorý. Ja som mala zase horúčku. Keď som ho prezliekala, tak strašne plakal. Chcel si pokakanú riťku a nohy umyť sám. Ja som mu to nedovolila. V hlave mi trešťalo, bola som vysilená a dala som mu raz silno po zadku. Alebo skôr po boku. Plakal potom ešte viac, tak som s ním dva razy zatriasla a nadávala mu. Potom som s ním veľmi plakala aj ja a prosila ho o prepáčenie. On ma však nechcel ani vidieť. Zavrel sa do izby a buchol dverami.

Hovoril si, že mu lezie na nervy ten hluk - môj plač. Po chvíli vyšiel von a ja som stále v spálni plakala. Došiel so šibalským úsmevom akoby sa nič nestalo. Ja som sa mu po zvyšok dňa nedokázala pozrieť do očiek.

Ako mi môže veriť, keď ho učíme, že byť sa nesmie?

Niekoľkokrát denne mi vraví, že ma ľúbi. Trhá mi kvety a volá ma drahá mamička.

Ako sa zbavím pocitu viny?

Za odpoveď ďakujem
Dobrý deň,

to, čo sa stalo, stalo sa. Ste len človek, mama. Máte svoje pocity, horšie dni a aj lepšie. Nie ste stroj. Pre synčeka chcete to najlepšie, milujete ho.

Niekedy sa však stane, že máme zlé dni a že vybuchneme. Z ničoho nič.
Stratíme nervy, sme unavení, je toho na nás príliš, možno sa nám vynorí niečo z minulosti, narazíme na naše očakávania.

Hoci by sme boli radi, aby sa to nestávalo, občas sa stane.
Najpodstatnejšie však je to, čo sa stane potom.

Vždy sa dá prísť, ospravedlniť, povedať aký pocit sme v tej situácii mali, čo sme spravili zle, čo sme spraviť nechceli, čo nás mrzí, prečo sa to stalo a ako sme to mohli riešiť inak.
Takto aj deťom ukazujeme, že hnevať sa je prirodzené, ale že aj my môžeme pochybiť, len potom k tomu treba správne postaviť.

Učíme deti ospravedlniť sa a navádzame ich na správne reakcie.

Vám odporúčam zamyslieť sa, čo vás tak nahnevalo. Ako ste sa cítili. Čo ste v tej chvíli potrebovali. Aké signály vám dávalo telo.

Nabudúce budete vedieť kedy to prichádza a môžete zvoliť inú stratégiu.

Prajem vám pekné dni!

Martina Wäldl
email: mata.waldl@gmail.com
Polož anonymnú otázku

Tu začni písať odpoveď...

Odošli