Je 2,5-ročné dieťa emocionálne pripravené?

Dobrý deň,

syn začal vo veku 2,5 roka chodiť do škôlky. Spočiatku nebol žiadny problém, učiteľka ho dokonca pochválila. Nikdy nemal hysterické výlevy, keď mal ísť do škôlky. Už od mala ho všade chválili, že na svoj vek je veľmi šikovný a pekne rozpráva. V mnohých veciach bol pred ostatnými deťmi. Už od narodenia je veľmi živý, až by sa mohlo zdať, že je hyperaktívny. Nie je schopný sedieť v kľude a dokáže fungovať 14 hodín denne aj bez spánku. Je veľmi rýchly, učiteľka mi hovorila, že ho musia často upozorňovať, ale nezvykne poslúchať a je tvrdohlavý. Nemá ich za autoritu.

Po štyroch dňoch v škôlke ochorel a zostal doma tri týždne. Keď sa vrátil do škôlky, učiteľka ma informovala, že trochu provokuje ostatné deti, zhádzuje im hračky a trhá ich z rúk, tvrdí, že sú jeho. To ma neprekvapilo, niekedy tak reaguje, ale keď sme na ihrisku a poviem mu, aby hračku vrátil a vzal si inú, poslúchne a nevznikajú žiadne hysterické výlevy. Lenže v škôlke sa stalo, že ho dievčatko uhryzlo do nosa. O pár dní neskôr sa sťažovali, že syn nemal dobrý deň a mnohé deti v škôlke udrel. Pripisovala som to tomu, že sa pri spánku pocikal, čo ho deprimuje a rozladí.

Samozrejme som mu to snažila vysvetliť, zaviedli sme rituál pred vstupom do škôlky, kde si zopakujeme pravidlá správania. Tiež som mu predstavila situácie, ako by sa cítil, keby niekto bil jeho, či by mu to bolo príjemné. Stále mu to opakujem. Dohodli sme sa, že ak bude v škôlke zlý a bude biť deti, nebude mať sladkosti ani pozerať TV. Vždy mi to odkývne, spomenie si na dohodu aj učiteľke povie, že už nebude, no zakrátko začne znova.

Keď som s ním a vidím, že ho niečo nahnevalo, pýtam sa ho prečo sa hnevá a vie mi aj povedať. Vtedy sa to dá pekne zvládnuť. Chápem, že učiteľky nemajú na starosti len jeho a nemôžu mu venovať toľko pozornosti. Keď som sa ho spätne pýtala, prečo udrel deti, povedal, že chcel byť s mamou. Usúdila som, že ho môže prepadnúť chvíľa, keď chce byť so mnou, lebo nemá v škôlke dostatok pozornosti. Vtedy začne byť frustrovaný a snaží sa to vybiť na deťoch. Ešte na začiatku mi povedal, že nechce ísť do škôlky, lebo je tam veľa detí a chce sa hrať sám. Na ihrisku však deti vyhľadával.

Syna sme dali do škôlky skôr, lebo som sa musela vrátiť do práce. Neviem, či to na neho nebolo priskoro z emocionálnej stránky. Keď sa mu doma venujem a hráme sa spolu, dokáže byť najlepšie dieťa na svete. Ak do nášho rozhovoru vstúpi niekto iný, má s tým problém, tú osobu posiela preč a začína byť útočný. Ako keby si myslel, že o "svoju" osobu prichádza.

Na záver dodám, že syn má rád stereotypy, keď raz niečo urobí určitým spôsobom, robí to tak aj naďalej, dokonca aj pri hre. Nemá súrodenca a nikdy nebol tým typu objímača, viac je drsňák. Málo plakával, aj keď spadol. Keď ho niekto z rodiny strážil, neriešil, kde sme a kedy prídeme. Ani veľmi neprejavoval radosť, keď sme sa vrátili, proste sa hral a bolo mu dobre. S nástupom do škôlky, predtým bol ešte v inom zariadení na stráženie, sa začal opakovane pýtať, či po neho prídem. Dokonca mi povedali, že sa pýtal na mamičku a troška smútil, ale rýchlo to prešlo. Na začiatku mi to povedala aj učiteľka, ešte keď nebol žiadny konflit.

Prosím o radu, ako mu v hlave urobiť poriadok, čo môžem urobiť viac, lebo ma to trápi. Nechcem, aby sa ho deti báli, ani aby ho učiteľky považovali za zlého a sedel separovaný od detí ako trest. Po zlom s ním nič nevyriešim, je to ešte horšie.

Ďakujem.