Kto potrebuje našu pozornosť?

    Kto potrebuje našu 100% pozornosť, záujem tu a teraz? Kto je fyzicky vedľa nás, alebo kto je "za našim mobilom", kdesi tam či hentam? 

    Zdá sa mi smutným paradox, že ľudia nám fyzicky blízki a prítomní, možno často pociťujú malý, resp. nie skutočný a úprimný záujem z našej strany. Že, ak by sme sa opýtali našich detí, maželov, manželiek, priateľov..., na to, či pociťujú skutočnú pozornosť a vnímavosť od nás, keď sme im nablízku, keď sme spolu doma, na výlete, v cukrárni, na prechádzke, v kancelárii... kdekoľvek, ale prosto spolu vedľa seba, že žiaľ odpoveď by možno znela NIE. Alebo možno, že áno, sme spolu, ale nie tak skutočne, naozaj. Fyzicky, ale nie emočne, nie že sa naplno vnímame a počúvame, registrujeme.

    Prečo? Viete, lebo môj manžel, manželka, mamina, tatino, má tak často mobil v ruke. Aj keď prídem, chcem sa čosi spýtať, porozprávať, ukázať mu niečo, neodloží ho. Počúva ma a díva sa ďalej do mobilu, nie mne do očí. Alebo mi povie, že práve nemá čas a pošle ma preč. Alebo zareaguje, ale nervózne, pretože som ho vyrušila, pretože to v tom mobile je preň zjavne v tej chvíli dôležitejšie. Alebo len prikývne a ja vidím, cítim, že ani nepočul, čo som vlatne povedal, že jeho záujem nebol skutočný. 

    Obdobie, odkedy mám obyčajný tlačitkový mobil bez internetu, mi to znova pripomenulo, resp. upriamil moju pozornosť viac aj na tento moment.

    To neznamená, že záujem o ľudí, ktorí nie sú v mojej fyzickej blízkosti, priatelia, ktorí žijú od nás ďaleko, alebo ktokoľvek, kto s nami fyzicky z rôznych dôvodov nie je tak často, že záujem o nich je menší, že nie je, alebo čokoľvek v tomto zmysle. Ale začala som vnímať, že kvôli záujmu o nich, komunikácii s nimi, som často uberala, resp. nedávala tým, ktorí to v tej chvíli potrebovali najviac. Tí, ktorí boli vedľa mňa. Upozornilo ma to na fakt, že musím popracovať viac na tom, byť skutočne prítomná tu a teraz a najmä pre ľudí, ktorí sú tu a teraz a predovšetkým v mojej tesnej blízkosti. Že nestačí sedieť spolu v obývačke, a pri tom držať v ruke mobil, písať na whatsappe, rolovať FB a cez tieto činnosti komunikovať s mojimi deťmi, manželom, sestrou, čo prišla na návštevu a pod. Že to nie je ten záujem o nich, pozornosť, ktorú odo mňa očakávajú a v tej chvíli potrebujú. Že rovnaký prístup vadí mne samej voči mojej osobe.

    Nech nás možnosť virtuálnej komunikácie, aj keď často potrebnej a nápomocnej, neprevalcuje natoľko, že jej budeme prikladať väčší význam, ako tej reálnej z očí do očí. Buďme predovšetkým blízko tým, ktorí sú tu a teraz vedľa nás. Pretože často sa stáva, že naozaj platí, tak blízki a predsa tak vzdialení. A preto oči, uši a najmä srdce otvorené a prítomné tu a teraz, pre všetkých, ktorých máš v tej chvíli najbližšie. 

#obycajnamama