"Zajtra mám pohovor, pomóóóc!" Napísala mi naliehavú správu sesternica, ktorá končila materskú dovolenku a hľadala si prácu. Obratom som sa s ňou spojila cez web kameru. Potrebovala pomôcť s angličtinou, keby sa jej náhodou niečo spýtali, aby vedela reagovať. A tak som hneď na ňu vybehla po anglicky. Išlo jej to trošku ako v lete na saniach, malo to nejaké nedostatky, ale posmelila som ju, že to zvládne.
O pár minút mi kamarátka, ktorú som sto rokov nevidela napísala, že ju práve čakajú dva pracovné pohovory – po šiestich rokoch na materskej dovolenke. Vraj to bude možno aj v cudzom jazyku. „Škoda, že som sa každý deň trošku neučila. Keby som len slovíčko za tie roky každý deň dala do pamäte, dnes viem celkom slušne jazyk,“ vyčítala si dni strávené na pohovke lážo – plážo. Presne som vedela, o čom hovorí, keďže ja som mala presne tieto výčitky v sebe. Jedno slovíčko denne a už som mohla mať lepšiu slovnú zásobu, viac možností...
Často som si pripadala na materskej dovolenke neužitočná, lebo nič za mnou nebolo vidieť. Prach, ktorý som utrela, o dva dni bol opäť na poličkách, hodiny strávené pri vysávaní, žehlení, varení... akoby išli dostratena. Nepovšimnutá práca, ničomná práca, prázdne dni... aj takto som sa spovedala často zo svojich pocitov. Každý mi však hovoril, že robím veľa, vychovávam dve deti, starám sa o rodinu, domácnosť, som užitočná. Ja som to ale cítila inak. Chcela som, aby bolo za mnou niečo vidieť, ako keď stolár začne stružlikať, ale nakoniec je z toho super výrobok, jednoducho, túžila som niečo za sebou viditeľné zanechať. Dni, mesiace a roky bežali a ja som sa utápala v tej myšlienke, aká som neužitočná pre spoločnosť, ako nič netvorím... Šesť rokov!!! Tie rečičky o tom, že veď som veeeľmi potrebná, užitočná a že robím veľmi veľa ma vôbec neuspokojovali. Asi som to ani nemohla pochopiť. Smútok za šiestimi rokmi, kedy som nič nevymyslela, nič extra nevytvorila, nič nevynašla, sa tiahli so mnou dlhý čas.
Nedopadlo to dobre. Sesternica mi na druhý deň oznámila, že na pohovore habkala, nevedela to, čo od nej chceli. Potrebovali niekoho, kto zvládne konverzáciu v angličtine, ktorá je na danú pozíciu potrebná.
Veľmi podobnú odpoveď som dostala aj od kamošky. „Pohovor dopadol úplne inak, ako som si predstavovala. Myslela som, že ma budú skúšať v nemčine, ale zaujímala ich angličtina, ktorú som už roky nevidela. Prečo som si len neopakovala po večeroch slovíčka, keď deti zaspali? Prečo som každý deň chvíľočku nevenovala jazyku? ! Mohla som byť teraz inde!!! Namiesto toho som si vegetila na pohovke pred telkou – úplne bezstarostne."
A vtedy mi to celé docvaklo!
„Možno nás deti potrebovali presne takéto – bezstarostné,“ vyšla zo mňa nečakane táto veta. Vyšla samovoľne ako dieťa pri pôrode, tak prirodzene, keď dozrie správny čas. A tá úľava, ktorá hneď potom nastane... Tá veta, ktorá sa zrodila tak náhle, bola už vlastne nielen pre kamarátku a moju sesternicu, ale hlavne pre mňa. Môj dlhoročný nevyriešený boj s otázkou premrhania času na materskej bol zrazu vyhratý! Deti nás potrebovali bezstarostné, veselé, urehotané, šalené maminy.
Navečer mi zazvonil telefón. Volajú ma na pohovor! Asi sa s nimi roztrhlo vrece. Alebo všetkým mamičkám končí naraz materská? Sebavedomo som odpovedala, že áno, veľmi rada prídem na pohovor. V tej krátkej sebavedomej odpovedi som zhrnula tých šesť rokov doma, ktoré zrazu mali zmysel. Všetko zrazu malo zmysel.
Akokoľvek pohovor dopadne, už viem, že byť bezstarostnou mamou malo zmysel.
Text a foto: Andrea Ággová
super, drzim palce 👍😉