Pred takými 12 - 15 rokmi som rozdeľoval kávu na "nesku" a zrnkovú.

Až časom som zistil, že káva má aj odrody, arabika a robusta. Tiež som sa dočítal, že arabika je kvalitnejšia. Tak som teda začal kupovať mletú popradskú 100% arabiku. Spokojný, mysliac si, že aký som uvedomelý kávičkár. Už predsa nepijem hocijakú kávu, ale 100% arabiku. 

Teraz sa nad svojou spokojnosťou iba usmievam. O káve som stále nevedel takmer nič. 

Ak Vás to zaujíma, nižšie sa môžete dočítať o hlavných rozdieloch medzi arabikou a robustou:

• CHUŤ: Pre nás kávičkárov snáď najdôležitejšia vec. Kým pre arabiku sú charakteristické ovocné, kvetinové, orieškové až jemne čokoládové tóny, zatiaľ robusta má skôr zemitú, výrazne horkú, pre niektorých až nepríjemnú chuť spálenej gumy.  
• KOFEÍN: Robusta obsahuje takmer dvojnásobok kofeínu v porovnaní s arabikou.

• CUKRY a LIPDY: Arabika obsahuje asi o 60% viac lipidov * a približne dva krát toľko cukrov ako robusta. Práve tie dodajú praženej arabike ovocné tóny a spôsobujú, že skôr preferujeme chuť arabiky. (* Lipidy sú mimoriadne dôležité pre živočíchy ako aj pre rastliny. Sú nevyhnutné pre stavbu bunkových štruktúr a tkanív, sú zdrojom energie pre organizmus, chránia bunky.  Zúčastňujú sa na stavbe nervových buniek a obaľujú nervové vlákna. Vytvárajú prostredie, v ktorom sa rozpustia aj látky inak nerozpustné vo vode, ako niektoré vitamíny, farbivá, hormóny, liečivá a pod.)
  (zdroj: http://www.gphmi.sk/fileadmin/dokumenty/chemia/ucebne_texty/lipidy.pdf)
  
• CGA: Káva obsahuje kyselinu chlorogenovú (CGA). Ide o silný antioxidant a odpudzovač hmyzu. Obsah CGA v arabike je 5,5 - 8%, v robuste 7 - 10%.
• TVAR zrna je tiež iný. Robusta je viac kruhovitý, kým arabika má skôr oválne zrná.       

,,Taká malá a už sa chopí varešky a misky a mieša ostošesť. Hm, na Vianoce by sme mali kúpiť kuchynku. Len keď jedna je malá, ďalšia drahá, táto príliš farebná, iná taká nudná..." Zamýšľam sa. 

,,Čo keby sme ju vyrobili podľa našich predstáv? Takú , ozajstnú'," navrhujem manželovi. Príliš mu to nevonia, stále má poznámky typu ,,a toto tam ako pripevníme?, tamto ako vyrežeme?, to nebude pekné..." ,,V poriadku, urobím ju sama," oponujem a začínam s hľadaním vhodného kusu nábytku. Už-už mám nájdenú skrinku, síce vzdialenú 30km, keď švagriná ide meniť nábytok v obývačke a TV skrinka to má spočítané. ,,Zdeni, tú skrinku nevyhadzuj, z toho bude kuchynka pre Karolínku."

S dovozom skrinky domov sa mení aj manželov názor a ochotne začína pomáhať (veď hádam by sa chlap nedal zahanbiť). Meriame, predstavujeme si, spisujeme materiál. Predstavu mám, inšpirácie som nabrala na MK, ale tiež na Pinterest.

Na ďalšie tvorenie sme zakúpili:

• nerezovú misku (na drez)

• samolepiace tapety - jednu na pracovnú dosku a z bielej vznikol sporák

... "mladá slečna, bohužiaľ dnes to nebude ..." Slzy sa mi tlačili z očí. Tá blbá STOPka!

Bolo leto -  15 rokov späť, plná očakávania, že aj ja budem mať konečne vodičák! Zapísala som sa na vodičský kurz a drvila som sa poctivo teóriu každý deň. V skupinke nás bolo pomerne dosť. Všetci sme to chceli mať rýchlo za sebou. Ale  teória je iná ako prax. Čakali ma prvé jazdy pod dohľadom inštruktora. Vtedy si hodená rovno do ostrej premávky, ukáž aká si frajerka! Blížim sa ku kruhovému objazdu, som v pomykove - kto má prednosť ? Teória mi prebiehala hlavou, ale nejako ma ruky i nohy neposlúchali. Inštruktor mi vravel raz doľava, potom zasa doprava, ešte k tomu aj preraďovať, ako to mám všetko zvládať? Veď nie som superžena...

Vzala som varechu, zapichla ju medzi epedy nášho gauča a predstavovala som si, že som v aute a preraďujem rýchlosti : 1 -2 -3-4 a 5 - hudba budúcnosti. Na druhý deň som robila tú istú chybu. Stále som sa pozerala na páku počas jazdy. Ďalšia jazda, potom ranná špička. Spotená ako myš. Vôbec som si neverila. Blížil sa termín skúšok...

Testy som zvládla na jednotku a čakala ma jazda. Mala som také nervy, že som minula dva balíky servítok na WC. " Nech sa páči, kto je na rade?" Sadnem do auta, začalo mi škvrkať v bruchu, čerstvo po detoxe, tak môžeme ísť na to. Naštartovala som a počúvala pokyny policajta. "A teraz Vás poprosím zabočte doprava." Blížim sa ku križovatke v tvare T, "A teraz pokračujte plynule"...potom som pokračovala na kruhový objazd a ocitla sa pred autoškolou. Vedela som, že sa niečo deje ... "Mladá slečna, bohužiaľ dnes to nebude, Vy ste tú STOPku nevideli?" Slzy sa mi tlačili z očí. Tá blbá STOPka! Presne pri tej križovatke! Nieeeeee! Končím!

Deň "D"

Vyhlásili ďalší opravný termín jázd a cítila som sa ako neschopná. Stretla som v ten deň známe tváre, trošku ma to upokojilo. Bol krásny slnečný deň a privítal nás pozitívne naladený policajt. To mi dodalo istotu. "...dnes to dáte, ok? "Ani neviem ako to zbehlo, síce mi zdochol motor na križovatke, ale prešla som hladko rovno pred autoškolu k našej cieľovej stanici. "Blahoželám !" - toho policajta doteraz milujem. Ten deň som si zapamätala - stala som sa superženou!

Nejedna mama si povzdychne ako v letných horúčavách obliecť svoje bábätko. Dôležitou zásadou je, aby malo bábätko dostatočný príval čerstvého vzduchu, ľahké tkaniny a dostatok tekutín.

Jednou z príčin SIDS (Syndrómu náhleho úmrtia dojčiat) je prehriatie. V miestnosti, kde bábätko spí sa nesmie fajčiť a miestnosť má byť dostatočne vyvetraná. Bábätká netreba „babušiť“ do hrubých prikrývok! Na prehriatie organizmu reagujú podráždene a plačom.

Detská lekárka MUDr. Antošová vraví: "Príznaky pri prehriatí sú predovšetkým zmena nálady, dieťa je apatické, mrzuté, veľmi horúce, prestáva močiť, niekedy zvracia a v horších prípadoch upadá do bezvedomia." Čím menšie dieťa máte, tým opatrnejší musíte byť. Novorodencovi hrozí úpal už po niekoľkých minútach. Opatrní musíme byť aj v noci. Pred spaním je nutné poriadne miestnosť vyvetrať, avšak dať pozor na prievan. Spať by sme mali dať dieťatko naozaj len do ľahučkej prikrývky.

 S novinkou na Slovenský trh prišla autorka Modernej upokojujúcej perinky Mimi originál, Mgr. Michaela Kalaninová: „S nápadom na letnú ešte vzdušnejšiu verziu perinky ma priviedli práve mamičky, ktoré mi písali, že najväčší problém je v lete. To, že zavinovanie dieťatko upokojuje, je známe už od pradávna, ale baliť dieťatko v lete do hrubých periniek a zavinovačiek neprichádza do úvahy. A tu sme našli dieru na trhu, pretože letné perinky sa doposiaľ nepredávali. Mamičky si od jari 2017 už môžu zakúpiť originálnu perinku MIMI SUMMER aj na Slovensku.“

Perinka Mimi Summer je navrhnutá so sieťkou, aby sa odvetrával hrudníček, vzduch cirkuloval a dieťatko sa neprehrievalo. Perinka veľmi pružná a vzdušná.

 V limitovanej letnej edícii sa v tomto roku 2017 predstavila v šťavnatých fresh neónových odtieňoch.

Keď som dostala svoju prvú výplatnú pásku, jediná suma, ktorá ma zaujímala a ktorú som si kontrolovala, bola výplata na účet. Porovnala som, či sedí to, čo mi prišlo na účet, s tým, čo je na páske.

O pár rokov neskôr som sa však dopočula príbeh, ako jednej známej počítali zle zdravotné poistenie počas piatich rokov a ona to všetko musela následne doplácať. A tak som sa začala zaujímať aj o ostatné položky, ktoré sa na páske nachádzajú. 

Ak si aj vy chcete prekontrolovať jednotlivé položky, tento článok je pre Vás.

Prvá suma, ktorá sa na páske nachádza je hrubá mzda.

Hrubá mzda je odmena, ktorú dostávate sa svoju prácu. Častokrát sa skladá z viacerých častí. Tvorí ju predovšetkým základná mzda, tiež odmeny, preplatenie dovolenky či návštevy lekára a pod.

Hrubá mzda môže byť peňažná ale aj nepeňažná. Peňažnú asi vysvetľovať netreba, sú to peniaze, ktoré Vám zamestnávateľ vyplatí. Nepeňažná mzda je iná forma odmeny, ako napr. príspevok na doplnkové dôchodkové sporenie, vstup do fitka.

Diétujem, naberám, zhadzujem už od 17 rokov. Dokopy za tie roky som zhodila váhovo jedného dospelého človeka a  pribrala som ich ešte viac.

Nikdy som nebola štíhla. V prvom roku som mala 12 kíl, v 12 tich rokoch až 65 kíl. Neznášala som sa v škole vážiť, bolo to stresujúce zistiť, že vážim najviac z celej triedy.

Moja prvá diéta začala až v 17 rokoch. Čakala ma v tom roku stužková a pri mojej váhe 85 kíl som si nevedela predstaviť  zohnať niečo pekné a moderné na svoju postavu. Za tri  mesiace bolo dole 15 kg a naspäť dlhé roky ani gram navyše.

Zlom nastal o dva roky neskôr. V nemocnici dvakrát v priebehu jedného mesiaca a následne 10 mesiacov doma. V práci bol aspoň pohyb. Váha sa dostala opäť smerom hore, tentokrát sa zastavila až na 90 kg. V hlave bol len jeden plán. Schudnúť. Dlhý a nekonečný boj, ale ustálilo sa to na 70kg. Po čase len 60kg. Moje sebavedomie krásne stúplo. Napísala som svoj článok aj do časopisu. 

Moja svadobná, 70 kg.

Práca bola na smeny. Každý týždeň som sa stravovala inak a to bolo najhoršie. To kolísanie bolo cítiť aj na oblečení. O dva roky som sa vydávala ako 70 kg, ale na pohľad som vyzerala štíhla. Dlhé nekonečné roky sa váha držala. Striedali sa u mňa zmenou stravovania aj nálady. Váha sa potom rokmi zvyšovala a keď som išla rodiť prvú dcérku, ručička ukazovala 107 kg, pri druhej 102 kg. Po pôrode prvej dcérky sa mi podarilo schudnúť 18 kíl, ale po čase boli naspäť. Aktuálne, druhá dcérka má 27 mesiacov.

Posledných pár dní ma prenasledujú spomienky, niektoré staršie, iné mladšie, niektoré príjemné, iné menej.

25.3.2012 bol deň, kedy som mala posledný menzes a termín pôrodu vyrátaný na Vianoce, žiaľ, niekto zhora to celé zariadil inak a vianočné bábätko odletelo k anjelom.

V ten istý deň o tri roky neskôr som pocítila v brušku prvé pohyby môjho synčeka. Neplánovaného, náhodne zoslaného k nám. Vedela som, že budem tehotná, snáď druhý deň po osudnej noci, nechcela som, netešila som sa, bála som sa, ALE s postupujúcimi týždňami sa to vo mne celé zlomilo a ten najväčší zlom bol práve v tento deň, v Deň počatého dieťaťa, kedy mi môj malý bezbranný chlapček dal najavo, že je mu u mňa dobre a pošteklil ma v brušku (kopancom sa to nazvať nedá), bola som práve v kostole a až mi slza vyšla. Bože, vďaka, že si mi ho poslal, že je tu s nami a robí náš svet krajším.

No a ďalší zlomový bod je s dátumom zajtrajším, 4.4.2013 som tu smútila, že v roku 2013 už mamou nebudem, keďže zas sa mrcha dostavila. Na moje veľké prekvapenie som však otehotnela, a hoci termín bol na január 2014, naša princezná prišla ešte pred Vianocami 2013 a spravila z nás rodinu, bábika moja.

Každý večer, keď idem spať a pozerám na tie moje poklady, ďakujem Bohu, že ich mám, že sa o nich môžem starať, že som zdravá ja i oni, že môžu chodiť, vidieť, počuť a že ich môžem učiť spoznávať svet, milovať ľudí, zvieratá i prírodu a zároveň prosím, nech to tak ostane aj naďalej a nech sa mi z nich podarí vychovať dobrých, slušných, milujúcich, úctivých, empatických, pracovitých ľudí. Naozaj je to náročné, držte mi palce. 

Otvorím časopis, zapnem televízor, surfujem po internete... Kamkoľvek pozriem, vidím samé dokonalé tváre. Muži, ženy v produktívnom či dokonca zrelom veku, s pleťou jemnou ako čerstvo narodené bábätko, bez jedinej vrásky, dokonca ani tej mimickej, s hustými riasami siahajúcimi po koniec čerstvo vytetovaného obočia, s perami veľkými ako po včelom uštipnutí a oslnivým holywoodskym úsmevom... Dokonalá fotka podčiarknutá strohými vetami o tom, ako je prirodzené starnúť do krásy. Vlastne, lepšie vôbec nestarnúť a v najlepšom prípade toto slovo v spojení s ľuďmi ani nepoužívať.

Áno, toto je trend dnešnej doby. Prirodzenosť sa už nenosí... Už nám nestačia len kozmetické prípravky, protivráskové krémy, predlžujúce špirály, ceruzky na obočie a iné vychytávky, ktoré tu i tam zakryli nejakú drobnú nedokonalosť a naopak podčiarkli a vyzdvihli prednosti, ktoré nám nadelila sama príroda. Teraz tu máme lasery, skalpely, injekcie... Tie vyriešia každý nedostatok. Vadí vám vráska uprostred čela? Tenké pery? Alebo máte pocit, že vaša brada by mohla byť štíhlejšia? Nech sa páči, ľahnite si, tuto kúsok ukrojíme, tam natiahneme, doplníme, zašijeme... Bude z vás nový človek, celkom iný, tzv. človek umelý. A nech sa akokoľvek snažíte samého seba presvedčiť o tom, že ste to stále vy, vo vnútri viete, že je to len sebaklam. Že stále máte po štyridsiatke či päťdesiatke, že zvyšok vášho tela už mladší nebude, že vaša kondička už nie je rovnaká, ako ked ste mali dvadsať a ten sused, čo vám zakaždým pošliape čerstvo umytú chodbu, vás neznáša stále rovnako.

Prečo si teda skrývame tváre za dokonalé masky, keď na živote je krásna práve tá jeho rozmanitosť? Tónovi sa páčia Anetine pehy a Renáte zas imponuje Jožov krivý nos. Diana si Fera vybrala kvôli rozkošným jamkám v lícach a Tibor sa zamiloval do Jany s veľkým zadkom a malými prsiami. Krása jej totiž natoľko subjektívna, že aj tak sa nikdy nebudete páčiť všetkým rovnako. Nech sa akokoľvek budete snažiť oklamať čas, vaše biologické hodiny budú ukrajovať minúty, hodiny i dni z vášho života naďalej.

Prečo vlastne vynakladáme toľko úsilia na to, aby sme sa podobali na niekoho iného, napr. na celkom cudzieho človeka z titulky časopisu? Prečo si myslíme, že len tak môžeme dosiahnuť šťastie, úspech a ľudia nás budú mať radšej? Prečo by sme sa mali za svoj vek hanbiť?

Veď tie desiatky vrások či vačky pod očami, ktoré zdobia tváre našich starých rodičov, z módy aj tak nikdy nevyjdú. Sú spomienkami na ich dlhý, prácou a starosťami poznačený život. A takých ja budem vždy obdivovať. Toto sú pre mňa ľudia, ktorí starnú s gráciou, pretože sa nehanbia za to, kým sú.  

Charakter sa totiž aj tak preoperovať nedá....

O plienkach som si prečítala hádam všetko. Od rôznych značiek, vychytávok po nové trendy a postupy. Trvalo to niekoľko dní študovania po internete. Všade sa spomínalo, že je to zdravšie, ekologické, lacnejšie, bez ďalšieho vyvárania a žehlenia. Bolo to aj naozaj tak? V našom prípade veru nie.

Objednala som 10 vkladacích plienok 3-vrstvových a 1 vrchnú plienku s polyesterovým rúnom, nastaviteľnú. Ušetrené peniaze som už videla v predstavách na menšej kope.

1. deň 

Oprané, nachystané, ide sa skúšať. 

Zuzanke sa nepáčilo, že zrazu musela mať nôžky širšie od seba. Keďže sa práve učila loziť, dosť ju to obmedzovalo v pohybe. Bola rada, keď som jej hračku podávala. Nechcela sa naťahovať sama. "Všetko chce svoj čas," nahovárala som si. 

Už po hodine sa plienka premočila tak, že aj deka, na ktorej sedela, potrebovala vyprať.

Ešte ste pesto nerobili? Rozhodne to treba vyskúšať. Táto dobrota rastie iba dva týždne. My sme využili krásne slnečné počasie na prechádzku po lese, nazbierali sme  medvedí cesnak a spravili fantastickú dobrotu.

Zberajú sa iba listy. Majú výraznú vôňu cesnaku. Rastie voľne v prírode pri potoku, močarine, vo vlhkom prostredí

. 

Listy nikdy nesušiť v sušičke! 

Vytratili by sa všetky liečivé účinky a zložky.

Môžu sa ale vysušiť prirodzene a použiť ako korenie do jedál. Tepelným spracovaním varením, pečením, grilovaním alebo dusením nestráca medvedí cesnak živiny.

Teraz v marci som oslávila 10. výročie, že som súčasťou veľkej rodiny stránky Modrý koník.

Veľa som sa od vás naučila, radili sme si, pomáhali a našla som tu dokonca kamarátky, s ktorými sa stretávam „tam vonku“,  v reálnom svete.

Aj keď moje deti medzičasom vyrástli, vždy rada chodím medzi vás.            

Dnes sa chcem s vami podeliť o článok môjho syna Richarda. Čítajte ho s veľkou láskou 🙂

Človeka v živote najviac ovplyvní rodina. Chcel by som vám na mamkinom blogu odovzdať pár rád, ktoré ma moji rodičia naučili do života. Je to môj skromný pohľad a verím, že vám niečo prinesie a obohatí vás. Pusťme sa teda do toho:

#1. Choď za svojim snom a rob, čo Ťa napĺňa

Predávame náš krásny, slnečný minibytík v centre Nitry. To nie je inzerát, ale stav veci. Máme upratané ako nikdy, až sa bojím niekam sadnúť alebo niečo položiť tam, kam nepatrí. Cudzí ľudia k nám chodia na obhliadky, prechádzajú sa po ňom v topánkach, obzerajú náš nábytok, hodnotia odbité kachličky, prasknuté parkety, potom sa oprú o zárubňu a pýtajú sa, či sa nedá spustiť tisícka, dve, tri dole...  ešte chvíľu a maklér bude mať u nás vlastný hrnček. V tom čase vždy zdrhám s Matúšom na prechádzku, nechcem byť pri tom, a po návrate intenzívne vetrám tú atmosféru zmeny, lúčenia. Dom, kam sa budeme sťahovať, sme našli na dedine 12 km od Nitry, krásny, bungalov, so záhradkou, ktorá je o trochu väčšia ako to, čo si predstavujem pod pojmom výbeh pre sliepky. Taký domček, o akom mladé rodiny snívajú, s hypotékou, pre ktorú tí otcovia rodín občas v noci nespia, ale s úzkosťou pozerajú do stropu. S mužom sme tu strávili vyše 10 rokov. Do toho bytu sme si doniesli Matúša. Tu na gauči som sedela, keď mamka volala, že ocino je v nemocnici, a mám prísť domov a doniesť si niečo čierne. Tieto dvere mi namontoval on a dal mi tam dvojitý zámok, aby som bola v bezpečí. Tí cudzí ľudia možno budú chcieť lepšie a tieto vyhodia. Nechcem to vedieť. 

V Nitre máme krásny park. Vždy v ňom fúka a topole pri rieke hučia človeku nad hlavou. Odkedy som si nainštalovala endomondo a naháňam kilometre, muž sa so mnou nechce prechádzať, a tak mi ostal len Matúš. Stretávam tam mnoho mamičiek a oteckov, niektorí kočíkujú s vlastnými mamami. To vám závidím. Ani tak nie tie prechádzky, moja mamka furt hundre, že ju bolia nohy a ponáhľa sa domov. Skôr ten pocit, že v nedeľu poobede máte ísť ku komu na kávu. Že na ulici stretávate bývalých spolužiakov. Že si môžete pomyslieť, tade som chodila do školy. Sme tu sami, úplne sami. Jediní, s kým sa na ulici zdravím, sú dvaja milí mormoni. Križujú sa nám trasy. Ak potrebujem ísť k doktorovi, muž si berie dovolenku a stráži Matúša. Takže si plánujem doktorov na jeden deň. Minule sa mi stretol raňajší gynekológ a dopoludňajší zubár. Muž nebol výnimočne v práci a nosil malého v nosiči okolo ambulancií, keby niečo. Napriek invazívnej povahe oboch vyšetrení som si to súkromne nazvala mamin wellness day, keďže to je jeden z mála prípadov narušenia kolobehu veľmi podobných dní. Zatiaľ sa snažím nemyslieť na to, čo budeme robiť, keď Matúš ako škôlkar ochorie a obaja budeme mať v práci niečo dôležité. Naše mamy sú ešte mladice aspoň podľa výpočtov dôchodkového veku od sociálnej poisťovne. A hlavne sú tristo kilometrov ďaleko. Keď s mamkou skypujem, hovorí na Matúša, a ten kuká jak puk. Zaslúžili by si byť viac spolu. Obaja. Na obrazovke vidím, že mamka je už babka, už to nie je tá mamka s dlhými tmavými vlasmi a v červených šatách, na ktorú som pyšne ukazovala, že to je moja mamka. Občasné cesty domov sú rozpačité. Všetci vyvolávajú, chcú, aby sme sa zastavili, a s mužom sa vadíme, ako to zorganizovať. Moja mamka vypráža na obed obligátnych tridsať reznov a potom v nedeľu nám mava, ako to rýchlo ubehlo, škoda, že musela byť v kuchyni. 

Chcem, aby sa Matúš mohol hrať na tráve a bicyklovať po ulici, túlať sa popri rybníkoch, zažívať dobrodružstvá, ktoré k chlapčenskému detstvu patria. Naša budúca obec vyzerá ok. Vo fotogalérii na webe sú zvečnené dôležité udalosti, napr. keď tade šli cyklisti v rámci celoslovenských pretekov, keď bol pred pivárňou pristavený rodeo býk (samostatná galéria pre deti a dospelých na býkovi), keď mali deti súťaž v streľbe zo vzduchovky... Medzi pamiatky patrí okrem iného dom smútku, zasluhuje si dve fotky z ôsmich. Nikdy som nežila na dedine, možno si to trochu idealizujem, no myslím, že sa tam bude komu zdraviť... Keď chodím po Nitre, rada si obzerám ľudí, asi na nich trochu aj civím, a premýšľam nad nimi. Veľmi smutná žena, ktorá si na MDŽ nesie karafiát, a vie, že všetci na nej vidia, že nie, to nemá od nápadníka, to má od šéfa z práce, lebo on svojmu ženskému kolektívu vždy na MDŽ kupuje... Starý dôstojne sa tváriaci pán, ktorému spod obleka trčí hadička a v čiernej kabele si nesie vývod, a predsa má hlavu vztýčenú. Výstredne poobliekané mladé baby, ktorým vôbec nezávidím dospievanie v tejto dobe. Unavené mamy každého veku s taškami z Tesca a z Lidlu. Babka, ktorá vyzdvihuje vnučku zo škôlky a dáva si na chrbát jej ruksak Frozen. Budú aj tam?

Posledné Vianoce, Matúšove prvé, u mojej mamky, neboli bohviečo. Od samej snahy, aby bolo všetko dokonalé, sme sa na Štedrý deň povadili takmer každý s každým. Matúš sa počas vybaľovania darčekov rozhodol dať nám tiež nejaký, do plienky, a kým sme mu tú riťku zachránili a vrátili sa medzi ostatných, všetky darčeky už boli vybalené. Škoda, na darčekoch je podľa mňa naj to, ako sa obdarovaný zatvári. V byte sme nemali miesto na stromček, ak by sme ho postavili, nebolo by kam dať sušič s prádlom. V dome bude kopa miesta, aj na stromček, a ja tak nejak tuším, že aj preto už tieto Vianoce musíme začať nejakú vlastnú tradíciu, žiadne že u mojej mamy alebo u tvojej lebo vždy bude tá druhá urazená/smutná, ale sami, spolu, ja som teraz tá mama, ktorá musí urobiť Matúšovi krásne Vianoce, aby si raz mohol pozerat fotky a cítiť sa ako ja, keď pozerám na tie čiernobiele tváre, z ktorých väčšinu už nikdy neuvidím vo farbe. Asi tak nejako sa to v človeku preklápa, že som síce dcéra, ale som hlavne manželka a matka. Ťažká úloha, vytvárať novému človeku domov. Lebo či ste odišli do Austrálie alebo len do vedľajšieho vchodu, tie spomienky sú strašne dôležité a nezabúdame ich. 

Odkedy na internete prebehla správa, aký je kupovaný vanilkový cukor škodlivý, odvtedy si ho vyrábame sami.

Potrebujete

• trstinový cukor ( kryštálový cukor)
• vanilkový struk
• naberačka
• sklenené flašky a zaváracie viečka na uskladnenie cukru
• miska
• tanier 
• nôž

Postup

Nasypeme 1kg trstinového cukru do misky.

Otvoríme a vyberieme vanilkový struk na tanier.

Najdôležitejšie v živote je vybrať si  tú správnu školu, ktorá  nás posunie bližšie k naším snom. Je len na náš, či pôjdeme týmto smerom, alebo sa rozhodneme  pre iné povolanie. Ja som sa od svojho sna vzdialila na míle ďaleko.

Už prvý kopanček v brušku spustí milión otázok.

Veľa kope? - určite to bude chlapec futbalista.

Pri púšťaní vážnej hudby zaspí? - umelec.

Nadhadzuje sa najmä večer pred spaním? - tanečník.

Rád sa vozí v aute? - taxikár.

Do Veľkej noci nám zostáva ešte pár týždňov, preto je najvyšší čas, začať chystať nejakú peknú výzdobu. My sme si vyskúšali vypestovať trávu v košíku a tak sa už niekoľko dní doma tešíme pravej jarnej atmosfére. Na takúto dekoráciu potrebujete iba pár drobností. Ozvláštniť ju potom môžete napríklad maľovanými vajíčkami. Ako na to sa dozviete v mojom videu. 

Čo budeme potrebovať

prútený košík

podložku pod košík

papierové obrúsky

mačaciu trávu (alebo psiu, alebo žito) asi 2 vrecúška

Milujem tú jarnú vôňu, isto je každému známa. Je ako signál nových začiatkov, nového života, nových príležitostí... Slnečné lúče dodávajú potrebnú energiu a elán, teplejší vzduch vyťahuje ľudí von z ich domovov, ihriská sa zapĺňajú a aj móda je pre oko lahodnejšia, pestrejšia. Neviem čím to je, že v zime sa väčšina odieva do čiernych farieb ale na jar akoby všetci odhodili zábrany a púšťajú aj do svojich šatníkov viac veselosti a odvážnych kreácií.

Ponuky výkladov v obchodoch sa predbiehajú, kto bude lepším trendseterom a kto určí farebný trend roka. Čítala som, že farbou roka bude zelená, inde ale hovorili, že tutovkou je červená, v obchodoch však prevládajú pastelové tóny, tak si myslím, že to je v podstate jedno. Hlavne nech je outfit pestrý, farebný a človek sa v ňom cíti dobre, no nie?   

S jarou prichádza aj sezóna záhradkárov. Však iba ten, čo na jar zaseje, môže na jeseň zbierať plody svojej úrody. Ja sa pôjdem, rovnako ako minulý rok, o vhodných rastlinách do mojej mini záhradky poradiť na Festival záhrad do Bory Mall. Vlani som tu nakúpila tie najkrajšie muškáty v okolí.

Páčilo sa mi, že okrem predaja rastlín som získala potrebné poradenstvo ako sa o rastlinky či stromčeky starať. Rady od odborníkov a záhradkárov zároveň sú tie najcennejšie.

V Boroch vždy spojím príjemné s užitočným. Kým som nakúpila, čo som mala v pláne, deti s manželom si pokojne piknikovali na ozajstnej trávnatej lúke s tuli vakmi a občerstvením. Chvíľu som si myslela, že sa mi sníva a mala som chuť tam stráviť zvyšok dňa. Keďže tento rok bude počas festivalu aj výstava vyše tísícky druhov motýľov, tak s určitosťou viem, že deti na tieto "nákupy" prehovárať nemusím, pobežia samé.      

Aby som nezabudla, Festival záhrad sa v nákupnom centre Bory Mall koná 8.-9.4. 2017. Kto sa pridá?    

A teraz čo? Buď budeš revať, alebo to dáš. Mám to v živej pamäti - večer okolo ôsmej hodiny som sadla do auta. Bol krásny letný deň. Naštartovala som...

Chvalabohu, ja mám vodičský! Pred takmer 15 rokmi som držala v ruke svoj prvý vodičský preukaz s myšlienkou, že budem brázdiť ulicami Londýna každý deň. Realita bola však iná. Kartička zapadla prachom na neuveriteľných päť rokov.

Bývali sme na sídlisku, kde bolo všetko "poruke". Keď už horelo, odviezol ma ktokoľvek z rodiny - od otca až po deda. Všetko sa zmenilo narodením prvej dcéry. Väčší obchodný dom bol pár zastávok od nás, moji rodičia vzdialení takmer 20 kilometrov a v tomto čase odlúčenie od partnera. Uvedomila som si, že musím ísť ďalej a nevzdávať sa.

Vygooglila som si info o kondičných jazdách a začala som postupne. Pred prvou jazdou som navštívila WC niekoľkokrát, a po nej som prišla spotená ako myš. Vravím si - Bože, na čo som sa to dala? Ešte deväťkrát som bola pustená do ostrej premávky a nakoniec prišiel deň D. Mám to živo v pamäti.

Večer okolo ôsmej hodiny som sadla do auta. Bol krásny letný deň a naštartovala som. Cieľom bolo obchodné centrum a cesta späť. Ruky sa mi triasli a zrazu som sa ocitla priamo na ceste. Šla som asi 40 km/h a celý čas som bola v pozore, sústredená na maximum. Cítila som obrovskú zodpovednosť voči sebe a voči mojej rodine. Prišla som do cieľa - a teraz zasa späť. A to nie je všetko...

Sama do Tatier

"Zajtra mám pohovor, pomóóóc!" Napísala mi naliehavú správu sesternica, ktorá končila materskú dovolenku a hľadala si prácu. Obratom som sa s ňou spojila cez web kameru. Potrebovala pomôcť s angličtinou, keby sa jej náhodou niečo spýtali, aby vedela reagovať. A tak som hneď na ňu vybehla po anglicky.  Išlo jej to trošku ako v lete na saniach, malo to nejaké nedostatky, ale posmelila som ju, že to zvládne.
O pár minút mi kamarátka, ktorú som sto rokov nevidela napísala, že ju práve čakajú dva pracovné pohovory – po šiestich rokoch na materskej dovolenke. Vraj to bude možno aj v cudzom jazyku. „Škoda, že som sa každý deň trošku neučila. Keby som len slovíčko za tie roky každý deň dala do pamäte, dnes viem celkom slušne jazyk,“ vyčítala si dni strávené na pohovke lážo – plážo. Presne som vedela, o čom hovorí, keďže ja som mala presne tieto výčitky v sebe. Jedno slovíčko denne a už som mohla mať lepšiu slovnú zásobu, viac možností...

Často som si pripadala na materskej dovolenke neužitočná, lebo nič za mnou nebolo vidieť. Prach, ktorý som utrela, o dva dni bol opäť na poličkách, hodiny strávené pri vysávaní, žehlení, varení... akoby išli dostratena. Nepovšimnutá práca, ničomná práca, prázdne dni... aj takto som sa spovedala často zo svojich pocitov. Každý mi však hovoril, že robím veľa, vychovávam dve deti, starám sa o rodinu, domácnosť, som užitočná. Ja som to ale cítila inak. Chcela som, aby bolo za mnou niečo vidieť, ako keď stolár začne stružlikať, ale nakoniec je z toho super výrobok, jednoducho, túžila som niečo za sebou viditeľné zanechať. Dni, mesiace a roky bežali a ja som sa utápala v tej myšlienke, aká som neužitočná pre spoločnosť, ako nič netvorím... Šesť rokov!!! Tie rečičky o tom, že veď som veeeľmi potrebná, užitočná a že robím veľmi veľa ma vôbec neuspokojovali. Asi som to ani nemohla pochopiť. Smútok za šiestimi rokmi, kedy som nič nevymyslela, nič extra nevytvorila, nič nevynašla, sa tiahli so mnou dlhý čas.

Nedopadlo to dobre. Sesternica mi na druhý deň oznámila, že na pohovore habkala, nevedela to, čo od nej chceli. Potrebovali niekoho, kto zvládne konverzáciu v angličtine, ktorá je na danú pozíciu potrebná.
Veľmi podobnú odpoveď som dostala aj od kamošky. „Pohovor dopadol úplne inak, ako som si predstavovala. Myslela som, že ma budú skúšať v nemčine, ale zaujímala ich angličtina, ktorú som už roky nevidela. Prečo som si len neopakovala po večeroch slovíčka, keď deti zaspali? Prečo som každý deň chvíľočku nevenovala jazyku? ! Mohla som byť teraz inde!!! Namiesto toho som si vegetila na pohovke pred telkou – úplne bezstarostne."

A vtedy mi to celé docvaklo!
„Možno nás deti potrebovali presne takéto – bezstarostné,“ vyšla zo mňa nečakane táto veta. Vyšla samovoľne ako dieťa pri pôrode, tak prirodzene, keď dozrie správny čas. A tá úľava, ktorá hneď potom nastane... Tá veta, ktorá sa zrodila tak náhle, bola už vlastne nielen pre kamarátku a moju sesternicu, ale hlavne pre mňa. Môj dlhoročný nevyriešený boj s otázkou premrhania času na materskej bol zrazu vyhratý! Deti nás potrebovali bezstarostné, veselé, urehotané, šalené maminy.
Navečer mi zazvonil telefón. Volajú ma na pohovor! Asi sa s nimi roztrhlo vrece. Alebo všetkým mamičkám končí naraz materská? Sebavedomo som odpovedala, že áno, veľmi rada prídem na pohovor. V tej krátkej sebavedomej odpovedi som zhrnula tých šesť rokov doma, ktoré zrazu mali zmysel. Všetko zrazu malo zmysel.
Akokoľvek pohovor dopadne, už viem, že byť bezstarostnou mamou malo zmysel.

Text a foto: Andrea Ággová

Pomaly, ale určite nastupuje jar a my sa môžeme dlhšie zdržiavať v prírode. Čo tak využiť túto príležitosť i na zhodenie niekoľkých nadbytočných kíl, ktoré ste možno pribrali v zime?

Zároveň vďaka tejto činnosti lepšie spoznáte svoje najbližšie okolie prípadne môžete preskúmať krásy nášho Slovenska. Priznávam, pre niekoho môže byť takýto štýl pohybu aj zábavný. Lenže keď Nordic walking vyskúšate zaručene zmeníte názor... 

Aké sú vlastne výhody severskej chôdze?

Zhrniem ich do niekoľkých bodov:

• Umožňuje pohyb na čerstvom vzduchu
• Vďaka fínskej chôdzi môžete spoznávať krásy svojho bližšieho i širšieho okolia. Veď na Slovensku je tak krásne.
• Podporuje naše zdravie. Pri tejto chôdzi zapojíte do pohybu až 90% všetkých svalov tela. Pri bežnej chôdzi zapájate len svaly dolných končatín a čiastočne trupu.
• Zároveň odľahčujete a šetríte svoje kolennné kĺby a posilňujete svaly chrbta.
• Správne držíte telo, chrbát.
• Spálite približne o 300 až 500 kilojoulov viac ako pri bežnej chôdzi na rovnakú vzdialenosť a čas.
• Pohyb vám pomôže aj pri boji s celulitídou prípadne s ochabnutými ramenami.  
• Je nenáročná na pomôcky. Pokojne môžete používať lyžiarske palice, prípadne nové originálne nordwalkingové palice stoja približne od 10 do 20 eur. Ich výhodou je, že sa dajú zložiť a môžete si ich upevniť na batoh.
• Umožní vám spoznávať nových ľudí, pretože nadšencov fínskej chôdze je čoraz viac.
• Budete sa cítiť šťastnejšie, pretože pri pohybe sa uvoľňujú hormóny šťastia. 

Zdroje fotiek: pixabay.com

Máme tu marec! Neverím! Veď len nedávno sme otvárali prvé okienko na adventnom kalendári. Potom búchali šampanské, jačali pri ohňostroji, donekonečna sa objímali a priali si šťastný nový rok. Prežili mrazivý január v kožuchu na saniach a šedivý február, u nás, žiaľ, v znamení kiahní. A teraz marec! Prísľub jari, predlžujúcich sa dní, prvé snežienky a narcisy, viera v ústup všetkých škôlkarskych bacilov, a v neposlednom rade je to tak trochu aj môj mesiac. V marci mám totiž narodeniny.

Tohtoročný marec začína výnimočne - Popolcovou stredou a začiatkom 40-dňového pôstu. Inak, vedeli ste, že Pôst trvá nie 40, ale 46 dní? Nedele sa totiž do pôstnych dní nezahŕňajú.

Už len samotné slovo "pôst" nemá u väčšiny ľudí pozitívnu konotáciu. Skôr sa nám pri ňom vybavia sivé, jednotvárne, monotónne dni, ktorých podstatou by malo byť odriekanie, striedmosť, pokánie či všednosť. Aj ja som ho tak veľmi dlho vnímala. A vždy ma hnevalo, že rok čo rok oslavujem narodeniny práve v tomto "šedivom a nevýraznom" období, keď sme už dávno pochovali basu a dali zbohom okázalým fašiangovým plesom. Mala som pocit, že som o niečo ukrátená, že vlastne ani nie je dôvod oslavovať pribúdajúci počet sviečok na torte, a ešte k tomu v Pôste! Veď čo je už len pozitívne na pripomínaní pominuteľnosti človeka, tak výstižne vyjadrené v Biblii: "Prach si a na prach sa obrátiš?"

Ale viete čo? Prestavala som svoje vnímanie! Áno, raz tu nebudeme, raz sa všetko skončí, ale teraz ešte máme život vo svojich rukách! Každé obdobie roka je jedinečné a nezaslúži si byť akýmkoľvek spôsobom zaznávané. A stíšenie sa, schúlenie do klbka a krátke rozjímanie nad smerovaním mojich ďalších krokov dokonale spadá do tohto obdobia a je tak veľmi potrebné a žiadúce! Pomôže človeku lepšie sa spoznať, spomaliť, pouvažovať, zvážiť, nasmerovať sa. Rozhodla som sa pre očistu nielen fyzickú, ale aj duševnú a duchovnú. Opäť si dávam predsavzatia a chcem sa posunúť dopredu.

Prvoradé sú moje deti a môj manžel. Chcem skôr ráno vstávať, aby som si stihla dať s mužom rannú kávu a odcvičila ranný workout jogy. Dokonca som sa prihlásila na spoločné hodiny pilatesu každú stredu o 7,15. Rozhodla som sa menej bezcieľne rolovať webovými stránkami a plytvať časom na bezduché a plytké bulvárne články a bezobsažné diskusie pod nimi od simplexných indivíduí. Stiahla som si aplikáciu Biblia a nastavila 47-dňový plán čítania na Pôst. Raz sa možno odhodlám aj na ten celoročný naprieč celou Bibliou, ale momentálne si vystačím aj s menšími, čiastkovými cieľmi. Okrem toho chcem viac čítať fyzické knihy, cítiť  ich typický tlačiarenský puch a reálne ich držať v ruke, listovať strany, založiť záložku.

A keďže presne o tri mesiace (Wau! To fakt už len tri mesiace?) odlietame na dovolenku, je najvyšší čas spáliť všetky zimné tukové zásoby. Striedmosť v jedle - aj v tom mi bude Pôst určite mimoriadne nápomocný.

Minulú nedeľu sme krstili neterku. Od svokry už od jej narodenia počúvame, že aká je strašne dobrá, stále spí, neplače, tak sme boli zvedaví na prvé stretnutie bratranca a sesternice. Drobček prespal celý krst, jediné dieťa, ktoré bolo počuť, bol moj Matúš, ktorý sa vytrvalo snažil ukecať anjelika z kostolnej výzdoby na debatu. Drobček prespal sám v kočíku aj obed v rušnej rodinnej nálade a aj afterpárty s kávou a koláčmi. Bilancia u nás: Matúš sa stihol počas obeda dvakrát nakojiť, potiahnuť dedka za ucho, roztrhnúť babke retiazku, ogrckať mužovi kravatu, rozrevať sa v svokrinom náručí (yesss) a vo finále si za všeobecného veselia a svokrinho údesu strčiť do úst fľašu od piva (nealko). Všetci hostia pri rozlúčke s rodičmi tichého drobčeka uveličene konštatovali, že strašne je dobrá tá vaša malá, ani sme ju nepočuli... Nám nehovorili nič, len v jednom momente som odkiaľsi započula, to vieš, ona ho v tom nosí od narodenia, to už si naučili na ruky, to už teraz nič neurobia a navyše ešte stále kojí...

Môj muž nie je veľmi všímavý človek, aj po polroku sa pri každom kúpeli pýta, v ktorej zásuvke má Matúš pyžamko. No večer v posteli mi hovorí: Niečo je na tej malej zvláštne, ťažko to pomenovať, taká apatia. Občas sa pomrví, že by sa možno aj ozvala a potom akoby to vzdala a zase privrie očká s takým múdrym dospelým pohľadom. Na druhý deň od brata opatrne zisťuje, že teda ako si zvykajú, ako sa im darí... Brat že výborne, paráda, malá je dobrá, naučili sme ju.... Muž sa pýta, že ako? A on že normálne, proste decko musí aj porevať, ju to po 15 minútach prejde a zaspí na tom balkóne a normálne dostane fľašu zase až za tri hodiny. Žene to tak vyhovuje a ja jej do toho nekecám.

Mám takú súkromnú hypotézu. Tak ako máme každá vlastný štýl šoférovania alebo spôsob, akým komunikujeme, máme aj vlastné štýly vychovávania. Som presvedčená, že každá chceme byť čo najlepšia matka a každá to robíme najlepšie ako vieme, tak, ako je nám to prirodzené. Príčiny mnohého z toho, ako sa správame k deťom, sa dajú vypátrať v našej osobnosti, temperamente, fungovaní vo vzťahoch, v našom vlastnom detstve, vo vzoroch matiek naokolo, v našich predstavách, ktoré sme o materstve mali pred narodením dieťaťa. Tak ako je každá z nás jedinečná, je jedinečné aj materstvo každej z nás. Niektorá z nás možno musela predčasne dospieť a ukladať mladších súrodencov spať, lebo doma sa často až príliš oslavovalo. Iná celý život bojovala o priazeň kritického otca a plánovala si, že nikdy nebude pokorne trpieť ako jej mama. Ďalšia možno bola tichým svedkom toho, ako rodičia pristúpili k nechcenému sestrinmu tehotenstvu... Ja som nikdy nechodila do škôlky a odjakživa som sa cítila neisto medzi rovesníkmi. Nechodím s Matúšom na plávanie ani do materských centier, je to pre mna veľká výzva, byť medzi inými mamami. Ako Matúš porastie, asi budem mať neodôvodnené obavy z toho, či má dobrú pozíciu medzi rovesníkmi. Už teraz si predstavujem, že je vodcom skupiny. Sú to odo mňa nefér očakávania a nemala by som ho nimi zaťažovať. Všetko toto pramení v mojom vlastnom detstve a keby to vtedy bolo inak, určite som iná matka. No ja som práve takáto, nehnevám sa na seba, lebo tomu rozumiem a som odhodlaná aj napriek tomuto robiť všetko najlepšie, ako viem. Máme v sebe veľa lásky a porozumenia, ak trochu rezervujeme aj samy pre seba, ešte stále našim deťom ostane dosť.

Existuje veľa teórií o psychickom vývine detí, o výchove. Jednou z nich je teória pripútania a hovorí o tzv. vzťahovej väzbe. Dieťa podľa nej potrebuje v prvých rokoch života osobu, ktorá sa o neho bude starať, plniť všetky jeho potreby, na ktorú sa môže naviazať a stopercentne spoľahnúť, ktorá príde vždy, keď zaplače. Plač je spôsob, ako sa dieťa dorozumieva. Dieťa nie je dobré alebo zlé len preto, že komunikuje viac alebo menej. Plač nie je nástroj na manipulovanie ani spôsob, ako vydierať rodiča. Je to jednoducho jeho jazyk. Iný zatiaľ nemá a evolúciu neoklameš. Ak by bábätká  na znak nepohody len tak vkusne pomrnkávali, pračlovečia mať by si nič nevšimla, naďalej oberala mamuta a prcek by ostal so svojimi potrebami sám v kúte jaskyne. Ak bábo plače a matka príde, dieťa získava základnú istotu - toto je môj nástroj ako komunikovať a ak dám najavo nepokoj, niekto príde, naplní moje potreby, niekomu za to stojím. Vieme, že deti si z prvých pár rokov života nič nepamätajú. Nebudú mať konkrétne spomienky na vymenené plienky, vôňu matky, chuť mlieka, teplo postieľky... Niekde v procese vytvárania identity, konceptu JA však budú mať pocit istoty, že keď zaplakali, mama prišla a pomohla. Mama ma prišla zachrániť, stojím za to, som hodný lásky. A tento pocit si ponesie do dospelosti - som hodný lásky, viem, že má niekto môže mať rád, a preto sa mám rád aj sám. Vážim si sám seba a nebudem vstupovať do vzťahov, kde si ma nevážia. 

Ako čerstvá matka asi každá z nás počula "neber ho na ruky, naučíš si ho, bude rozmaznaný, plač je dobrý na pľúca, nech si zvyká..." Neveríme si a počúvame, s párdňovým bábom každá rada dobrá. Akú skúsenosť si v sebe nesie takto vychovávané dieťa? Nemá význam komunikovať, som bezmocný, odkázaný na starostlivosť tých, ktorí nepočujú. Nie je mi dobre, no nik nepríde. Nestojím im za to, asi si nezaslúžim lásku... Po čase prestane, vzdá to, už neplače. Vie, že aj tak nik nepríde, tak odovzdane bdie. Deti nevnímajú čas, nevedia, že mama je len vo vedľajšej izbe, mama proste buď je alebo nie je. 

Niekedy mám chuť sa hnevať na mamy, ktoré poslušne nechajú vyplakať dieťa a neberú ho na ruky, lebo "mama vravela, že si nemám naučiť." Ktoré nervózne pohupujú kočíkom s plačúcim dieťaťom a do telefónu komusi vysvetľujú, že malá je zlá jak čert. Ktoré sa vystrašene dívajú do knihy, či je veľký hriech kojiť skôr ako za tri hodiny. Viem, že robíte najlepšie, ako viete. Viem, že si nie ste samy sebou isté. Viem, že vás možno niekto zneužíval a odvtedy sa bojíte dotykov. Viem, že niekedy by ste toho malého votrelca najradšej zavreli niekam, odkiaľ ho nebudete počuť. V tehotenstve sme vyberali najbezpečnejší kočík, fotky z ultrazvuku vešali do rámikov, žehlili tie najkrajšie dupačky. A teraz im odopierame to, čo najviac potrebujú. Najužitočnejšie rada, akú som kedy dostala, bolo uistenie, že potreba kontaktu a blízkosti je rovnako oprávnená ako hlad, smäd, spánok. Pamätám si na ten pocit úľavy - takže ho môžem brať na ruky!  

Nádherný sen svojej maminky,

vykročil tak skoro z perinky.

Nenatiahne už ani dupačky,

záujem stráca aj o kačky.

Čo za sebou v rôčku ťahala

a spievala pri tom la-la-la.

Knihy milujem od detstva. A nezmenilo sa to ani s príchodom môjho dieťatka. Práve naopak. Až keď sa totiž stanete mamou, tak vás začne zaujímať tá mamičkovská literatúra, ktorú by ste inak nečítali. Načo aj, nemáte dôvod. Ale keď ten dôvod držíte v rukách, chcete mu byť najlepšou mamou, chcete dostať odpovede na mnohé otázky, chcete dostať povzbudenie, že to zvládnete, alebo sa proste len chcete stotožniť s hrdinkou, ktorá prežíva podobné stavy, ako vy teraz... Teraz, keď máte dieťa a budete ho mať už navždy.

A tak som sa aj ja začala zaujímať, hľadať a čítať. V mojej knižnici tak pribudlo veľa nových kníh a vybrala som ich pre vás presne 10 + 1, ktoré vám chcem odporučiť a ktoré sa zídu každej mame...

Ak sa chcete pobaviť, zasmiať a odreagovať....

Siahnite po Kristíne Farkašovej a jej dvoch skvelých knihách. Už v prvej som sa našla, a smiala sa pri mnohých pasážach, pri ktorých ako keby opisovala mňa. Odporúčam však čítať až keď už nejaký čas to dieťa naozaj máte, nie keď ho ešte len čakáte. Keby knihu Som mama čítam ešte len v období tehotenstva, tak by som sa nevedela stotožniť s určitými situáciami, ktoré boli v knihe opisované a nevedela by som sa na nich tak pobaviť.

Treťou knihou v tejto kategórii je Materská na zbláznenie. Od pôrodu až po výchovu dieťaťa vtipne spísaný príbeh autorky Julie Halpern. Už pri čítaní prvých strán som sa smiala, a aj keď ju ešte nemám dočítanú a práve čítam, verím, že nesklame.

Ak chcete niečo na zamyslenie, motivačné a psychologické...

Sme štvorčlenná rodina s dvoma malými deťmi, periem v priemere 25 - 30-krát za mesiac. Spolu s mojou rodinou si vyrábame vlastný domáci prášok na pranie. V prepočte nás výroba 7-litrového prášku vyjde do 1 eura.

Potrebujete

• 1 mydlo (ľubovoľné, ja používam kvôli vôni mydlo s obsahom aloe vera)
• 0,3 kg kryštálová sóda
• drevenná varecha na miešanie
• vedro
• strúhadlo
• odmerka

Kryštálová sóda je ľahko a rýchlo rozpustná. Má rôzne využitie. Napríklad ako:
- prostriedok na zmäkčovanie vody
- na namáčanie silne znečistených odevov (pracovné odevy, montérky)
- vhodná do automatických práčok
- zvyšuje účinnosť pracieho prášku
- zabraňuje usadeniu vodného kameňa
- vhodná na preplachovanie pivných trubiek
- na úpravu pH v bazénoch

Postup

Nasypeme do odmerky 300 ml kryštálovej sódy a odbalíme mydlo.

Krása je to, čo nás tu spája. Krása prírody, ktorá nás každým dňom niečím prekvapí aj očarí. A nielen príroda ale i všetko živé. A tým "najživším" sú naše deťúrence. Hravé a veselé, no zároveň nežné a jemné.

A taká je aj moja  Jarná handmade KVETINOVÁ KOLEKCIA 2017 inšpirovanú hravosťou, spontánnosťou a nehodou. Nehou, ktorú nám prinášajú deti. Cez pohľad detských očí vidíme až do duše - zahreje, poláska.

Ich čistá duša je odzrkadlená v každom kvietku, ktorý som s láskou a citom starostlivo vyberala. Dôraz som kládla na jemné farebné odtiene jarných a letných kvetov.

Pozrite si kolekciu detských čeleniek, ktoré si však pokojne môže požičať aj mamička. Veď detská hravosť a radosť je v každej jednej z nás, bez rozdielu veku. 

                                              "Mami, chcem byť princezná...." 

Pre mamičky je tu kolekcia kvetinových náhrdelníkov.