Pred takými 12 - 15 rokmi som rozdeľoval kávu na "nesku" a zrnkovú.

Až časom som zistil, že káva má aj odrody, arabika a robusta. Tiež som sa dočítal, že arabika je kvalitnejšia. Tak som teda začal kupovať mletú popradskú 100% arabiku. Spokojný, mysliac si, že aký som uvedomelý kávičkár. Už predsa nepijem hocijakú kávu, ale 100% arabiku. 

Teraz sa nad svojou spokojnosťou iba usmievam. O káve som stále nevedel takmer nič. 

Ak Vás to zaujíma, nižšie sa môžete dočítať o hlavných rozdieloch medzi arabikou a robustou:

• CHUŤ: Pre nás kávičkárov snáď najdôležitejšia vec. Kým pre arabiku sú charakteristické ovocné, kvetinové, orieškové až jemne čokoládové tóny, zatiaľ robusta má skôr zemitú, výrazne horkú, pre niektorých až nepríjemnú chuť spálenej gumy.  
• KOFEÍN: Robusta obsahuje takmer dvojnásobok kofeínu v porovnaní s arabikou.

• CUKRY a LIPDY: Arabika obsahuje asi o 60% viac lipidov * a približne dva krát toľko cukrov ako robusta. Práve tie dodajú praženej arabike ovocné tóny a spôsobujú, že skôr preferujeme chuť arabiky. (* Lipidy sú mimoriadne dôležité pre živočíchy ako aj pre rastliny. Sú nevyhnutné pre stavbu bunkových štruktúr a tkanív, sú zdrojom energie pre organizmus, chránia bunky.  Zúčastňujú sa na stavbe nervových buniek a obaľujú nervové vlákna. Vytvárajú prostredie, v ktorom sa rozpustia aj látky inak nerozpustné vo vode, ako niektoré vitamíny, farbivá, hormóny, liečivá a pod.)
  (zdroj: http://www.gphmi.sk/fileadmin/dokumenty/chemia/ucebne_texty/lipidy.pdf)
  
• CGA: Káva obsahuje kyselinu chlorogenovú (CGA). Ide o silný antioxidant a odpudzovač hmyzu. Obsah CGA v arabike je 5,5 - 8%, v robuste 7 - 10%.
• TVAR zrna je tiež iný. Robusta je viac kruhovitý, kým arabika má skôr oválne zrná.       

• PESTOVANIE: Arabika rastie vo vyšších nadmorských výškach medzi 600-2000 metrami nad morom. Je náročnejšia na pestovanie. Pestuje sa v teplotnom rozmedzí  15-24 ˚C. Robuste sa darí v nižších nadmorských výškach, medzi 200-600 metrov nad morom, vďaka čomu dozrieva rýchlejšie ako arabika. Na rozdiel od arabiky, robusta je omnoho menej náročná na pestovanie, lepšie odoláva rôznym chorobám a prvú úrodu má už po 2-3 rokoch. Približne 75% celosvetovej produkcie tvorí arabika a 25% robusta. Najvýraznejšími producentmi sú Brazília (arabika) a Vietnam (robusta).
• CENA robusty na komoditných trhoch je zhruba o polovicu nižšia ako cena arabiky. Práve kvôli cenovej výhode, robustu hojne využívajú pri výrobe instantných káv, alebo lacnejších kávových zmesí. Robusta má tiež lepšiu "cremu", preto ju s obľubou pridávajú do rôznych espresso zmesí. 

Dúfam, že toto krátke porovnanie pomôže pri vašom najbližšom rozhodovaní, akú kávu si kúpit.

Ozaj, chutnali ste už zalievanú zelenú kávu? Viete, že môže byť aj chutná? Viac sa dočítate v tomto článku.  

Ak pijete bezkofeínovú kávu, tak rozhodne by ste mali poznať, ako sa vyrába. Bezkofeínová káva: Piť ju, či nepiť?

A čo vy? Viete akú kávu pijete? Viete aké sú rozdiely medzi dvoma najrozšírenejšími odrodami?

,,Taká malá a už sa chopí varešky a misky a mieša ostošesť. Hm, na Vianoce by sme mali kúpiť kuchynku. Len keď jedna je malá, ďalšia drahá, táto príliš farebná, iná taká nudná..." Zamýšľam sa. 

,,Čo keby sme ju vyrobili podľa našich predstáv? Takú , ozajstnú'," navrhujem manželovi. Príliš mu to nevonia, stále má poznámky typu ,,a toto tam ako pripevníme?, tamto ako vyrežeme?, to nebude pekné..." ,,V poriadku, urobím ju sama," oponujem a začínam s hľadaním vhodného kusu nábytku. Už-už mám nájdenú skrinku, síce vzdialenú 30km, keď švagriná ide meniť nábytok v obývačke a TV skrinka to má spočítané. ,,Zdeni, tú skrinku nevyhadzuj, z toho bude kuchynka pre Karolínku."

S dovozom skrinky domov sa mení aj manželov názor a ochotne začína pomáhať (veď hádam by sa chlap nedal zahanbiť). Meriame, predstavujeme si, spisujeme materiál. Predstavu mám, inšpirácie som nabrala na MK, ale tiež na Pinterest.

Na ďalšie tvorenie sme zakúpili:

• nerezovú misku (na drez)

• samolepiace tapety - jednu na pracovnú dosku a z bielej vznikol sporák

• moosgummi na sporákové platničky

• nábytkový úchyt na rúru

• nábytkový magnet na uzatváranie

• pánty na dvierka

• fotorámik

• nábytkový úchyt na háčiky

• plastové háčiky

• farebnu látku

• garnížku s nastaviteľnou dĺžkou

Začíname. Ako prvé vyrežeme okrúhly otvor na drez. Do otvoru misku osadíme na vrstvu silikónu a necháme zaschnúť. Ďalším krokom je montáž zadnej dosky. Tú sme mali doma zo starého stolíka. Mala som v pláne na ňu nalepiť  tapetu s imitáciou obkladačiek, ale zatiaľ som nenašla ,tú správnu'. 

Medzičasom sa vrhám na dvierka rúry. To som si zas vymyslela, že chlap vyreže otvor, kde nalepím nepotrebný fotorámik, však nech je to také , naozajstné'.

Hlavné kroky máme. Začínam lepiť tapety. Prvá prichádza na rad pracovná doska. Podarilo sa mi kúpiť krásnu tapetu, akoby kameň, proste úplne ako pracovná doska.

Ďalej nalepím štvorec bielej tapety, čo bude predstavovať sporák. Bielou tiež obliepam dvierka na rúru. Lepím kruhy vystrihnuté z moosgummi. 

Manžel montuje dvierka. 

Ďalej zatlčieme klinčeky na garnížku. 

Privŕtame úchyt na dvierka a tiež úchyt na háčiky na zadnú stenu. 

K ,drezu' pripevníme batériu. My sme mali starú nefunkčnú, nastriekali sme ju striebornou farbou.

A hotovo. 

Pevne verím, že som vám mojim článkom aspoň trošku pomohla, ak sa chystáte tiež do vlastnej výroby kuchynky.

... "mladá slečna, bohužiaľ dnes to nebude ..." Slzy sa mi tlačili z očí. Tá blbá STOPka!

Bolo leto -  15 rokov späť, plná očakávania, že aj ja budem mať konečne vodičák! Zapísala som sa na vodičský kurz a drvila som sa poctivo teóriu každý deň. V skupinke nás bolo pomerne dosť. Všetci sme to chceli mať rýchlo za sebou. Ale  teória je iná ako prax. Čakali ma prvé jazdy pod dohľadom inštruktora. Vtedy si hodená rovno do ostrej premávky, ukáž aká si frajerka! Blížim sa ku kruhovému objazdu, som v pomykove - kto má prednosť ? Teória mi prebiehala hlavou, ale nejako ma ruky i nohy neposlúchali. Inštruktor mi vravel raz doľava, potom zasa doprava, ešte k tomu aj preraďovať, ako to mám všetko zvládať? Veď nie som superžena...

Vzala som varechu, zapichla ju medzi epedy nášho gauča a predstavovala som si, že som v aute a preraďujem rýchlosti : 1 -2 -3-4 a 5 - hudba budúcnosti. Na druhý deň som robila tú istú chybu. Stále som sa pozerala na páku počas jazdy. Ďalšia jazda, potom ranná špička. Spotená ako myš. Vôbec som si neverila. Blížil sa termín skúšok...

Testy som zvládla na jednotku a čakala ma jazda. Mala som také nervy, že som minula dva balíky servítok na WC. " Nech sa páči, kto je na rade?" Sadnem do auta, začalo mi škvrkať v bruchu, čerstvo po detoxe, tak môžeme ísť na to. Naštartovala som a počúvala pokyny policajta. "A teraz Vás poprosím zabočte doprava." Blížim sa ku križovatke v tvare T, "A teraz pokračujte plynule"...potom som pokračovala na kruhový objazd a ocitla sa pred autoškolou. Vedela som, že sa niečo deje ... "Mladá slečna, bohužiaľ dnes to nebude, Vy ste tú STOPku nevideli?" Slzy sa mi tlačili z očí. Tá blbá STOPka! Presne pri tej križovatke! Nieeeeee! Končím!

Deň "D"

Vyhlásili ďalší opravný termín jázd a cítila som sa ako neschopná. Stretla som v ten deň známe tváre, trošku ma to upokojilo. Bol krásny slnečný deň a privítal nás pozitívne naladený policajt. To mi dodalo istotu. "...dnes to dáte, ok? "Ani neviem ako to zbehlo, síce mi zdochol motor na križovatke, ale prešla som hladko rovno pred autoškolu k našej cieľovej stanici. "Blahoželám !" - toho policajta doteraz milujem. Ten deň som si zapamätala - stala som sa superženou!

Dnes mám najazdených cez 200-tisíc kilometrov a musím sa priznať, že stále, keď si sadám do auta, mám obrovský rešpekt. Veru nebolo to také jednoduché ako sa zdá. Mala som aj vákuum, nejazdila som niekoľko rokov, ale nakoniec som strach zo šoférovania prekonala. Ako? Viac v mojom článku :

 https://www.modrykonik.sk/blog/dankaa78/article/ako-som-prekonala-strach-zo-soferovania-hda6a0/

                                                                                                                        Danka 🙂

Nejedna mama si povzdychne ako v letných horúčavách obliecť svoje bábätko. Dôležitou zásadou je, aby malo bábätko dostatočný príval čerstvého vzduchu, ľahké tkaniny a dostatok tekutín.

Jednou z príčin SIDS (Syndrómu náhleho úmrtia dojčiat) je prehriatie. V miestnosti, kde bábätko spí sa nesmie fajčiť a miestnosť má byť dostatočne vyvetraná. Bábätká netreba „babušiť“ do hrubých prikrývok! Na prehriatie organizmu reagujú podráždene a plačom.

Detská lekárka MUDr. Antošová vraví: "Príznaky pri prehriatí sú predovšetkým zmena nálady, dieťa je apatické, mrzuté, veľmi horúce, prestáva močiť, niekedy zvracia a v horších prípadoch upadá do bezvedomia." Čím menšie dieťa máte, tým opatrnejší musíte byť. Novorodencovi hrozí úpal už po niekoľkých minútach. Opatrní musíme byť aj v noci. Pred spaním je nutné poriadne miestnosť vyvetrať, avšak dať pozor na prievan. Spať by sme mali dať dieťatko naozaj len do ľahučkej prikrývky.

 S novinkou na Slovenský trh prišla autorka Modernej upokojujúcej perinky Mimi originál, Mgr. Michaela Kalaninová: „S nápadom na letnú ešte vzdušnejšiu verziu perinky ma priviedli práve mamičky, ktoré mi písali, že najväčší problém je v lete. To, že zavinovanie dieťatko upokojuje, je známe už od pradávna, ale baliť dieťatko v lete do hrubých periniek a zavinovačiek neprichádza do úvahy. A tu sme našli dieru na trhu, pretože letné perinky sa doposiaľ nepredávali. Mamičky si od jari 2017 už môžu zakúpiť originálnu perinku MIMI SUMMER aj na Slovensku.“

Perinka Mimi Summer je navrhnutá so sieťkou, aby sa odvetrával hrudníček, vzduch cirkuloval a dieťatko sa neprehrievalo. Perinka veľmi pružná a vzdušná.

 V limitovanej letnej edícii sa v tomto roku 2017 predstavila v šťavnatých fresh neónových odtieňoch.

Ako ZAVINOVANIE funguje? Pozrite si krátke VIDEO

Materiálové zloženie: 92% bavlna, 8% elastan, tkanina pruží do štyroch strán! Ľahučká, tenšia, veľmi príjemná na dotyk.

Ak v rodine očakávate prírastok a hľadáte vhodný darček pre moderných rodičov, perinka Mimi Summer je vhodnou voľbou. Predáva sa v peknom darčekovom balení.

Foto: Mgr. Michaela Eliáš, MVDr. Monika Jakubčinová

Dizajn: Mgr. Michaela Kalaninová

Zdroj: www.modernaperinka.sk

Keď som dostala svoju prvú výplatnú pásku, jediná suma, ktorá ma zaujímala a ktorú som si kontrolovala, bola výplata na účet. Porovnala som, či sedí to, čo mi prišlo na účet, s tým, čo je na páske.

O pár rokov neskôr som sa však dopočula príbeh, ako jednej známej počítali zle zdravotné poistenie počas piatich rokov a ona to všetko musela následne doplácať. A tak som sa začala zaujímať aj o ostatné položky, ktoré sa na páske nachádzajú. 

Ak si aj vy chcete prekontrolovať jednotlivé položky, tento článok je pre Vás.

Prvá suma, ktorá sa na páske nachádza je hrubá mzda.

Hrubá mzda je odmena, ktorú dostávate sa svoju prácu. Častokrát sa skladá z viacerých častí. Tvorí ju predovšetkým základná mzda, tiež odmeny, preplatenie dovolenky či návštevy lekára a pod.

Hrubá mzda môže byť peňažná ale aj nepeňažná. Peňažnú asi vysvetľovať netreba, sú to peniaze, ktoré Vám zamestnávateľ vyplatí. Nepeňažná mzda je iná forma odmeny, ako napr. príspevok na doplnkové dôchodkové sporenie, vstup do fitka.

Hrubá mzda je teda súčet jednotlivých odmien, ktoré ste od zamestnávateľa prijali. Z hrubej mzdy sa následne robia zrážky. Odvádzajú sa z nej odvody na zdravotné poistenie, sociálne poistenie a daň.

Zdravotné poistenie je poistenie, na základe ktoré dostávame ošetrenie u lekára, príspevok na svoje lieky,... Suma sa odvádza do Vašej zdravotnej poisťovne.

Z hrubej mzdy platí zamestnanec zdravotné poistenie vo výške 4 %. Zamestnávateľ odvádza za Vás zdravotné poistenie vo výške 10 %. Zdravotná poisťovňa teda dostane mesačne 14 % z Vašej hrubej mzdy.

Zdravotné poistenie sa platí preddavkovo a raz za rok Vám poisťovňa vykoná ročné zúčtovanie. 

Zdravotné poistenie možno pri veľmi nízkych príjmoch znížiť o odpočítateľnú položku. Môžete si ju uplatniť priebežne mesačne alebo sa uplatní pri ročnom zúčtovaní.

Sociálne poistenie zahŕňa nemocenské poistenie, starobné poistenie, invalidné poistenie, úrazové poistenie, garančný a rezervný fond a poistenie v nezamestnanosti. Na základe tohto poistenie dostávame jednotlivé sociálne dávky ako materské, nemocenské, starobný dôchodok či podpora v nezamestnanosti.

Rovnako ako zdravotné poistenie sa počíta z hrubej mzdy a zráža sa vo výške 9,4%. Zamestnávateľ odvádza sociálne poistenie tiež, a to vo výške 25,2 % z hrubej mzdy.

Pri sociálnom poistení existuje maximálny vymeriavací základ. Pre rok 2017 je to suma 6181 €. Takže, ak je Váš príjem vyšší ako táto suma, sociálne poistenie sa platí vždy len z maximálneho vymeriavacieho základu.

Posledný odvod štátu je daň z príjmu. Ako prvé si musíme vypočítať základ dane. Ten sa zistí tak, že z hrubej mzdy odpočítame preddavky na zdravotné poistenie a odvody do sociálnej poisťovne. Základ dane si tiež môžete znížiť každý mesiac o nezdaniteľnú časť základu dane. Ten je pre rok 2017 v sume 3803,33 € na celý rok, mesačná čiastka je teda 316,94 €.

Keď už máme základ dane, tak sa z toho jednoducho vypočíta daň. Daň sa vypočítava vo výške 19 % a z príjmov nad 35 022,31 € sa platí vo výške 25 %.

Vypočítanú daň si môžete ešte znížiť o daňový bonus na nezaopatrené dieťa. Mesačná čiastka daňového bonusu pre rok 2017 je suma 21,41 €.

Po odpočítaní jednotlivých odvodov a dane dostávame hodnotu, ktorá sa nazýva čistý príjem.

Z tohto čistého príjmu ešte môže zamestnávateľ vykonávať rôzne iné zrážky, napr. na stravné, doplnkové dôchodkové sporenie.

A aby sa to lepšie chápalo, tak jeden jednoduchý príklad na záver.

Zamestnanec má za január 2017 priznanú hrubú mzdu vo výške 1000€, odmenu vo výške 200 € a preplatenú dovolenku 100 €. Uplatňuje si nezdaniteľnú časť základu dane počas roka. Má jedno dieťa, na ktoré si uplatňuje daňový bonus.

Zo mzdy mu bolo zrazené 13,5 € za stravné lístky.

Hrubý príjem = 1000+200+100 = 1300 €

Preddavky na zdravotné poistenie = 1300 x 4 % = 52 €

Odvody na sociálne poistenie = 1300 x 9,4 % = 122,20 €

Základ dane = 1300 - 52 - 122,2 = 1125,80 €

Základ dane pred zdanením = 1125,80 - 316,94 € = 808,86 €

Daň = 808,86 x 19 % = 153,68 €

Daň znížená o daňový bonus = 153,68 - 21,41 = 132,27

Čistý príjem = 1300 - 52 - 122,20 - 132,27 = 993,53 €

Mzda na výplatu = 993,53 - 13,50 = 980,03 €

Keď tento mesiac dostanete svoju výplatnú pásku, prepočítajte si svoju mzdu. A napíšte, či všetko sedí. Ja sa riadim heslom dôveruj, ale preveruj 🙂, a obzvlášť ak sa to týka osobných financií.

Diétujem, naberám, zhadzujem už od 17 rokov. Dokopy za tie roky som zhodila váhovo jedného dospelého človeka a  pribrala som ich ešte viac.

Nikdy som nebola štíhla. V prvom roku som mala 12 kíl, v 12 tich rokoch až 65 kíl. Neznášala som sa v škole vážiť, bolo to stresujúce zistiť, že vážim najviac z celej triedy.

Moja prvá diéta začala až v 17 rokoch. Čakala ma v tom roku stužková a pri mojej váhe 85 kíl som si nevedela predstaviť  zohnať niečo pekné a moderné na svoju postavu. Za tri  mesiace bolo dole 15 kg a naspäť dlhé roky ani gram navyše.

Zlom nastal o dva roky neskôr. V nemocnici dvakrát v priebehu jedného mesiaca a následne 10 mesiacov doma. V práci bol aspoň pohyb. Váha sa dostala opäť smerom hore, tentokrát sa zastavila až na 90 kg. V hlave bol len jeden plán. Schudnúť. Dlhý a nekonečný boj, ale ustálilo sa to na 70kg. Po čase len 60kg. Moje sebavedomie krásne stúplo. Napísala som svoj článok aj do časopisu. 

Moja svadobná, 70 kg.

Práca bola na smeny. Každý týždeň som sa stravovala inak a to bolo najhoršie. To kolísanie bolo cítiť aj na oblečení. O dva roky som sa vydávala ako 70 kg, ale na pohľad som vyzerala štíhla. Dlhé nekonečné roky sa váha držala. Striedali sa u mňa zmenou stravovania aj nálady. Váha sa potom rokmi zvyšovala a keď som išla rodiť prvú dcérku, ručička ukazovala 107 kg, pri druhej 102 kg. Po pôrode prvej dcérky sa mi podarilo schudnúť 18 kíl, ale po čase boli naspäť. Aktuálne, druhá dcérka má 27 mesiacov.

Keď som zahliadla súťaž o výrobky na chudnutie s

na tri mesiace, hneď som sa zapojila. V kútiku duše som tajne verila a dúfala, že budem medzi troma šťastnými výherkyňami. Môj diétny plán ukázal toto:

Strašné. Pri svojej aktuálnej výške 170 cm mám 97 kg. Hanba je také číslo napísať, ale je to tak. Obvod pása a bokov mám rovnaký 119cm. Prsia 123cm. K tejto postave som sa dopracovala najmä nepravidelnou stravou a dojedaním za deti.

Radosť bola neskutočná, keď sa mi podarilo vyhrať. Výhra dnes dorazila.

Nafotila som sa aj v plavkách, ale tie pridám až po troch mesiacoch. Je to strašné sa na to pozerať. Nechcela som byť slonica, ale dopustila som to.

Ďalší článok budem pridávať v pondelok. Sama som zvedavá na výsledky. 

Držte mi palce!

Pokračovanie: 

ketodiet-časť-1

ketodiet-časť-2

ketodiet-časť-3

ketodiet-časť-4

Posledných pár dní ma prenasledujú spomienky, niektoré staršie, iné mladšie, niektoré príjemné, iné menej.

25.3.2012 bol deň, kedy som mala posledný menzes a termín pôrodu vyrátaný na Vianoce, žiaľ, niekto zhora to celé zariadil inak a vianočné bábätko odletelo k anjelom.

V ten istý deň o tri roky neskôr som pocítila v brušku prvé pohyby môjho synčeka. Neplánovaného, náhodne zoslaného k nám. Vedela som, že budem tehotná, snáď druhý deň po osudnej noci, nechcela som, netešila som sa, bála som sa, ALE s postupujúcimi týždňami sa to vo mne celé zlomilo a ten najväčší zlom bol práve v tento deň, v Deň počatého dieťaťa, kedy mi môj malý bezbranný chlapček dal najavo, že je mu u mňa dobre a pošteklil ma v brušku (kopancom sa to nazvať nedá), bola som práve v kostole a až mi slza vyšla. Bože, vďaka, že si mi ho poslal, že je tu s nami a robí náš svet krajším.

No a ďalší zlomový bod je s dátumom zajtrajším, 4.4.2013 som tu smútila, že v roku 2013 už mamou nebudem, keďže zas sa mrcha dostavila. Na moje veľké prekvapenie som však otehotnela, a hoci termín bol na január 2014, naša princezná prišla ešte pred Vianocami 2013 a spravila z nás rodinu, bábika moja.

Každý večer, keď idem spať a pozerám na tie moje poklady, ďakujem Bohu, že ich mám, že sa o nich môžem starať, že som zdravá ja i oni, že môžu chodiť, vidieť, počuť a že ich môžem učiť spoznávať svet, milovať ľudí, zvieratá i prírodu a zároveň prosím, nech to tak ostane aj naďalej a nech sa mi z nich podarí vychovať dobrých, slušných, milujúcich, úctivých, empatických, pracovitých ľudí. Naozaj je to náročné, držte mi palce. 

Otvorím časopis, zapnem televízor, surfujem po internete... Kamkoľvek pozriem, vidím samé dokonalé tváre. Muži, ženy v produktívnom či dokonca zrelom veku, s pleťou jemnou ako čerstvo narodené bábätko, bez jedinej vrásky, dokonca ani tej mimickej, s hustými riasami siahajúcimi po koniec čerstvo vytetovaného obočia, s perami veľkými ako po včelom uštipnutí a oslnivým holywoodskym úsmevom... Dokonalá fotka podčiarknutá strohými vetami o tom, ako je prirodzené starnúť do krásy. Vlastne, lepšie vôbec nestarnúť a v najlepšom prípade toto slovo v spojení s ľuďmi ani nepoužívať.

Áno, toto je trend dnešnej doby. Prirodzenosť sa už nenosí... Už nám nestačia len kozmetické prípravky, protivráskové krémy, predlžujúce špirály, ceruzky na obočie a iné vychytávky, ktoré tu i tam zakryli nejakú drobnú nedokonalosť a naopak podčiarkli a vyzdvihli prednosti, ktoré nám nadelila sama príroda. Teraz tu máme lasery, skalpely, injekcie... Tie vyriešia každý nedostatok. Vadí vám vráska uprostred čela? Tenké pery? Alebo máte pocit, že vaša brada by mohla byť štíhlejšia? Nech sa páči, ľahnite si, tuto kúsok ukrojíme, tam natiahneme, doplníme, zašijeme... Bude z vás nový človek, celkom iný, tzv. človek umelý. A nech sa akokoľvek snažíte samého seba presvedčiť o tom, že ste to stále vy, vo vnútri viete, že je to len sebaklam. Že stále máte po štyridsiatke či päťdesiatke, že zvyšok vášho tela už mladší nebude, že vaša kondička už nie je rovnaká, ako ked ste mali dvadsať a ten sused, čo vám zakaždým pošliape čerstvo umytú chodbu, vás neznáša stále rovnako.

Prečo si teda skrývame tváre za dokonalé masky, keď na živote je krásna práve tá jeho rozmanitosť? Tónovi sa páčia Anetine pehy a Renáte zas imponuje Jožov krivý nos. Diana si Fera vybrala kvôli rozkošným jamkám v lícach a Tibor sa zamiloval do Jany s veľkým zadkom a malými prsiami. Krása jej totiž natoľko subjektívna, že aj tak sa nikdy nebudete páčiť všetkým rovnako. Nech sa akokoľvek budete snažiť oklamať čas, vaše biologické hodiny budú ukrajovať minúty, hodiny i dni z vášho života naďalej.

Prečo vlastne vynakladáme toľko úsilia na to, aby sme sa podobali na niekoho iného, napr. na celkom cudzieho človeka z titulky časopisu? Prečo si myslíme, že len tak môžeme dosiahnuť šťastie, úspech a ľudia nás budú mať radšej? Prečo by sme sa mali za svoj vek hanbiť?

Veď tie desiatky vrások či vačky pod očami, ktoré zdobia tváre našich starých rodičov, z módy aj tak nikdy nevyjdú. Sú spomienkami na ich dlhý, prácou a starosťami poznačený život. A takých ja budem vždy obdivovať. Toto sú pre mňa ľudia, ktorí starnú s gráciou, pretože sa nehanbia za to, kým sú.  

Charakter sa totiž aj tak preoperovať nedá....

Foto zdroj: freepik.com

V poslednej dobe som si prečítala veľa rôznych článkov, v ktorých sa ženy - matky porovnávajú s inými v spôsobe výchovy svojich detí.

Jedny sa vyvyšujú nad druhé pre spôsob stravovania, iné si skáču do vlasov pre štýl obliekania a obúvania, ďaľšie vás preklínajú, lebo nedojčíte, alebo preto, že dojčíte dlho. Sú také, ktorých nezbedné deti už utŕžili aj nejakú tú "výchovnú" po zadku a na strane druhej tie, ktoré to považujú už za vrchol fyzického týrania.

Jedno však máme všetky spoločné - sme MAMY. Mamy jedinečných bytostí, ktoré každá vychovávame najlepšie ako vieme. To, čo považujeme za správne my, môže pre iného znamenať čosi nepredstaviteľné. Návod na výchovu však nikde nenájdete. Ani keď prečítate 20 kníh o rodičovstve a presedíte pol dňa čítaním poradní na internete. Väčšina z nich sa v názoroch aj tak rozchádza.

Nestrácajte čas osočovaním a presviedčaním svojich virtuálnych kolegýň o svojej dokonalosti. Venujte radšej túto energiu svojim deťom. Riadte sa svojim materinským inštinktom, ten väčinou nesklame.  Robte to, čo považujete za správne vy a neriešte, či "jezibaba4567" dnes obula dieťaťu topánky s neohybnou podrážkou. Možno sa akurát popoludní chystá kúpiť barefoot 🙂 A keď užívateľka "mamvsetkychnahaku_šaaalala" dala svojmu uplakanému, čerstvo ozubenému dieťaťu cumeľ, zrejme tiež mala na to dôvod. Nie, ona nie je povinná ho s vami zdieľať, nemusí preto napísať obhajobu, či dizertačnú prácu 😀 Koná podľa svojho najlepšieho vedomia, svedomia a rozumu. A ten naštastie nemáme spoločný, preto nemôžeme uvažovať všetci rovnako.

Keď vás opäť raz začnú svrbieť prsty aby ste napísali ďaľší štipľavý a "dobre mienený" komentár, rada by som vám pripomenula, že my tu nie sme posudková komisia ani Najvyšší súd 🙂

Jediný kto má právo nás súdiť sú naše deti. A verte, že pre ne budete tie najdokonalejšie svorenia po celý váš život ♥

O plienkach som si prečítala hádam všetko. Od rôznych značiek, vychytávok po nové trendy a postupy. Trvalo to niekoľko dní študovania po internete. Všade sa spomínalo, že je to zdravšie, ekologické, lacnejšie, bez ďalšieho vyvárania a žehlenia. Bolo to aj naozaj tak? V našom prípade veru nie.

Objednala som 10 vkladacích plienok 3-vrstvových a 1 vrchnú plienku s polyesterovým rúnom, nastaviteľnú. Ušetrené peniaze som už videla v predstavách na menšej kope.

1. deň 

Oprané, nachystané, ide sa skúšať. 

Zuzanke sa nepáčilo, že zrazu musela mať nôžky širšie od seba. Keďže sa práve učila loziť, dosť ju to obmedzovalo v pohybe. Bola rada, keď som jej hračku podávala. Nechcela sa naťahovať sama. "Všetko chce svoj čas," nahovárala som si. 

Už po hodine sa plienka premočila tak, že aj deka, na ktorej sedela, potrebovala vyprať.

Poobede plienka vyschla. Vyskúšala som opäť. Namiesto dvoch som dala až tri a častejšie prebaľovanie nás neminulo.

Po ďalších dvoch hodinách boli všetky plienky mokré do nitky. Nevadí. Vyperiem a zajtra skúšame zas. Dovtedy prídem na to, čo robím nesprávne. 

2. deň 

Vstala som o niečo múdrejšia s rozhodnutím, že vyskúšam dať na spodok klasickú bavlnenú plienku a tak vkladku. Rodičia mi dali 6 klasických plienok, veď to bude úplne stačiť. Áno, aj stačilo... na pár hodín. Dieťa kakalo trikrát za deň, pri lepšom dni len dvakrát. 

3. deň 

Raketový štart dňa, žehlenie. Pribudli mi ďalšie kusy klasických plienok. Po dvoch použitiach bola aj vrchná plienka mokrá. Keďže som zatiaľ mala len tú jednu, látkovanie už v tento deň nepokračovalo. Kvôli látkovaniu som malej dávala väčšie body. Bežné jej boli krátke keď sa zapli.

4. deň 

Malá kaká vo veľkom, nestíham vymieňať. Na obed sú všetky plienky plne obsadené. Vonku je krásne, neprší, vešiam plienky von na sušiak. Popod okná prechádza sused. Na šnúre kopa plienok.

5. deň 

Rozhodla som sa dokúpiť dve vrchné plienky a doniesla všetky klasické, ktoré som našla u mojich rodičov. Hádam to bude stačiť.

6. - 10. deň 

"Budete mať ďalšie bábätko a pripravujete plienky, keď každý deň toľko periete?" susedovi nedalo neopýtať sa. Je pravda, že to bruško po pôrode ostalo, ale pri takom malom dieťati myslieť na ďalšie? Najlepšia odpoveď na otázkuje otázka.

"Vaša mama vám neprala plienky?" 

"Áno, ale vtedy neboli tie jednorazové ako teraz."

Ešte dobre, že sa neopýtal, či na ne nemáme, keď  používame tieto.

11. deň

 Mala som pocit, že nerobím nič iné, len každú chvíľu prebaľujem a periem v rukách pokakané plienky. Mydlo sa minulo rýchlosťou blesku. Keď som len namočila a dala prať, škvrny ostali. Plienky sa v minulosti vyvárali, aby ostali biele.  Žehlenie ma ubíja.

12. - 15. deň

Malá si na plienky pomaly zvykla.  Nikdy som nemala odvahu dať jej ich na noc. Predstava budenia sa kvôli plienke ma odrádzala.

16. - 20. deň

Čakala nás poradňa.

"Čo ak sa pokaká, ako to urobím? Plienky budem baliť do sáčka? Keď to prejde aj na oblečenie? Budem brať so sebou aj náhradné?" V predstavách som videla tie pohľady v čakárni. Rozhodla som sa pre iné riešenie. Dám papierovú plienku.

Zuzanke sa to páčilo. Zrazu už nebola taká obmedzená ani v sedení, ani v lození. Nepáčilo sa jej opätovné látkovanie po príchode domov. Striedala som plienky, pokým si opäť navykla. Nastalo obdobie prerezávania zubov. Hnačky malú trápili dlho. To pranie bolo neúnosné.

21. - 25. deň 

Od hnačiek mala vyštípaný zadok, hoci bola hneď prebalená. Vyrážky sa stupňovali, krémy a mastičky nezaberali. Začali sme používať papierové plienky aspoň po dobu, kým sa zadoček nevylieči. Došlo to až do takého štádia, že sme navštívili kožnú lekárku.

2. mesiac

Zadok sme konečne dostali pod kontrolu. Pomohla až štvrtá robená mastička na predpis. Aspoň som si za tú dobu oddýchla od toho denno-denného množstva prania, vešania a žehlenia.

Nastala zima. Nevedela som si predstaviť sušenie v byte. Celý sušiak by zaberali len samotné plienky a čo ostatné prádlo?

Látkovaniu sme dali ešte šancu, no ekzém sa po pár dňoch používania vrátil. Zuzanka má citlivú pokožku a nemôže byť v mokrom. Po tomto zdĺhavom liečení som neušetrila vôbec nič, dokonca ma to stálo oveľa viac. Nielen roboty, ale aj času.

Ešte ste pesto nerobili? Rozhodne to treba vyskúšať. Táto dobrota rastie iba dva týždne. My sme využili krásne slnečné počasie na prechádzku po lese, nazbierali sme  medvedí cesnak a spravili fantastickú dobrotu.

Zberajú sa iba listy. Majú výraznú vôňu cesnaku. Rastie voľne v prírode pri potoku, močarine, vo vlhkom prostredí

. 

Listy nikdy nesušiť v sušičke! 

Vytratili by sa všetky liečivé účinky a zložky.

Môžu sa ale vysušiť prirodzene a použiť ako korenie do jedál. Tepelným spracovaním varením, pečením, grilovaním alebo dusením nestráca medvedí cesnak živiny.

Recept na pesto:

Potrebujeme

• 300 g medvedí cesnak
• 200 ml oleja (slnečnicový, sezamový, olivový, tekvicový)
• 1 čajová lyžička citrónovej šťavy
• 1 čajová lyžička soli
• miska
• sitko
• mixér (klasický alebo ponorný)
• nôž
• fľaša s uzáverom   

Postup

Natrhané listy medvedieho cesnaku dáme do sitka a poriadne umyjeme pod tečúcou vodou. 

Umyté preložíme do misky.

Nasypeme do mixéra a pridáme k listom vytlačenú šťavu z citróna, olej a soľ.

Rýchlejšie sa to mixuje predsa len ponorným mixérom. Treba lístky roztrhať aspoň na polovicu. 

Ak je hustý treba pridať viac oleja, ak je naopak riedky, medvedí cesnak. Naložíme do pripravených fľiaš.

Dobrú chuť.

TOP TIP 

Do základného cesta môžete pridať rôzne druhy orechov, olivy, chilli papričky, kôpor, bazalka, rozmarín. 

PS: Z 1,5 kg listov (1 veľká misa ako na fotke) vyjde do 4 fľašiek horčicových. 

Teraz v marci som oslávila 10. výročie, že som súčasťou veľkej rodiny stránky Modrý koník.

Veľa som sa od vás naučila, radili sme si, pomáhali a našla som tu dokonca kamarátky, s ktorými sa stretávam „tam vonku“,  v reálnom svete.

Aj keď moje deti medzičasom vyrástli, vždy rada chodím medzi vás.            

Dnes sa chcem s vami podeliť o článok môjho syna Richarda. Čítajte ho s veľkou láskou 🙂

Človeka v živote najviac ovplyvní rodina. Chcel by som vám na mamkinom blogu odovzdať pár rád, ktoré ma moji rodičia naučili do života. Je to môj skromný pohľad a verím, že vám niečo prinesie a obohatí vás. Pusťme sa teda do toho:

#1. Choď za svojim snom a rob, čo Ťa napĺňa

Doma ma viedli k tomu, aby som si vybral to, čo ma baví a v čom vidím vyšší zmysel.

Rodičia mi vždy dávali slobodu a ja som si uvedomoval, že som zodpovedný za cestu, ktorú si vyberiem.

Zamyslime sa:

8 hodín spíme a 16 hodín sme hore. Z toho mnohí viac ako 8 hodín pracujú. Teda cez pracovný týždeň tvorí práca minimálne 50 % času, keď nespíme. Sila čo?

Mnohí chodia do práce, ktorá ich nebaví. Nemajú radi šéfa, kolegov a stávajú sa zatrpknutými.

Preto je nesmierne nemúdre za trochu vyšší plat obetovať svoju spokojnosť, šťastie a vášeň.

Aj pre deti je lepšie, keď chodíte dobre naladení z práce, ktorá vás napĺňa, ako keď im nosíte tony peňazí, ale ste frustrovaní a nemáte na ne čas, ani náladu.

Viem, že niekedy sa nedá ináč.  A preto ten, kto za svoju rodinu bojuje, si zaslúži úctu a česť.

Ale ak sa to dá skĺbiť, treba si zvážiť, či je pre rodinu lepšie spokojný otec a spokojná mama, alebo vyšší materiálny štandard.

#2. Dávaj ľuďom hodnotu

Moja mamka zostala doma aj po materskej. Okrem toho, že sa o nás starala, rozbehla biznis z domu. Ocko bol zamestnaný v jednej firme na vedúcom poste, avšak aj on sa rozhodol, že sa osamostatní.

Vždy ma učili, že byť zamestnancom nie je jediná voľba.

Ak vieme ľudom priniesť hodnotu, ak vieme predať to, čo potrebujú, ľudia budú ochotní za to zaplatiť.  

Predaj je vlastne ponúknuť niečo, čo máme: produkt, náš čas, naše vedomosti výmenou za peniaze.

Zarábať sa dá rôzne, ale vždy ide o predaj, teda výmenu niečoho za niečo.

Veď aj zamestnanec predáva svoju prácu a čas zamestnávateľovi a za to dostane odmenu.

Automechanik predáva svoje zručnosti pri opravovaní áut a svoj čas.

Úradníčka sa zamestná a predáva svoj čas a znalosti výmenou za peniaze.

Nevravím, že všetci musia podnikať.  Ak je človek spokojný v zamestnaní, robí to, čo ho baví, načo potom meniť?

Šťastie pramení z vďačnosti za to, čo máme.

A z toho, že kráčame po ceste, s ktorou sme stotožnení vnútorne.

#3. Peniaze nie sú všetko

 a) Veľa peňazí ešte neznamená veľa šťastia

Niektorí ľudia budujú kariéru a myslia si, že to im prinesie šťastie. Pritom im reálny život a vzťahy utekajú pred nosom.

Chcel by som len poukázať na to, že veľa peňazí ešte neznamená veľa šťastia, ani v rodinnom, ani v osobnom živote. Radšej si dovoliť menej materiálnych výdobytkov a mať viac času a chuti pre najbližších.

 b) Nezadlžuj sa

„Nemôžeš si to dovoliť, čo, kamarát? Nevadí, požičaj si!“

Dnešná doba k tomu láka mladých aj starších. Človek sa zadĺži a pomaly ide dolu vodou. Požičiava si stále od ľudí a tým, že im to málokedy vie vrátiť načas, si ich znepriatelí.

Väčšinou je to spôsobené tiež tým, že chceme to, na čo nemáme, lebo si myslíme, že to prinesie šťastie.

 c) Opatrnosť v požičiavaní peňazí

Vždy sa nájdu ľudia, ktorí si budú chcieť požičať od vás.

Zaujímavý paradox je, že nakoniec vy budete ten zlý, že chcete vlastné peniaze späť.

Platí to v biznise ale aj v súkromnom živote. Platí to medzi staršími aj medzi mladými.

Nespokojnosť s tým, že im vôbec nepožičiate, bude zaiste menšia ako hnev z toho, že chcete svoje peniaze späť.

Jeden človek raz povedal, že najlepší spôsob ako sa zbaviť ľudí vo svojom živote je požičať im peniaze.

Avšak niekedy je dobré požičať dobrým priateľom o ktorých viete, že hodnota priateľstva je pre nich väčšia ako peniaze.

Ja napríklad zvyknem požičať, ale týmto si odselektujem ľudí. Ak je pre niekoho 20 eur viac ako naše kamarátstvo, tak nech si ich nechá.

Keď už, tak radšej darujme, ako požičiavajme. Získame si tým vďačnosť človeka a nie hádky a hnev.

Je dobré, ak chceme niekomu pomôcť a požičať mu z lásky k nemu. Z ochoty a nie zo strachu povedať nie. Je šľachetné pomáhať núdznym a chudobným, ktorí to naozaj potrebujú, nie rôznym špekulantom. Pomôžme tým, ktorí to ozaj potrebujú a nečakajme späť. Verme, že nám to nebude chýbať, veď Boh sa o nás postará.

#4. Kontakty sú dôležité

Vždy som si uvedomoval silu kontaktov.

Ak vieme niečo, pomôžeme tým inému. Neskôr ten druhý pomôže nám.

Navyše ak sa spojíme ako tím, môžeme pracovať na spoločných projektoch. Človek sám veľa nedokáže, ale s partiou nadšencov dokáže divy.

Vďaka kontaktom sa dozvedáme aj o nových možnostiach.

Napríklad mal som známeho s kontaktom na kapelu. Raz mi v autobuse povedal, že hľadajú speváčku. Keby som si namiesto rozprávania s ním v autobuse nasadil slúchadlá, sestra by v tej kapele nikdy nehrala.

#5. Rodina je základ

Rodina je miesto, ktoré najviac ovplyvní osobnosť a životný smer človeka.

U nás bolo veľmi dôležité, aby sme spolu komunikovali a hľadali spoločné riešenia. Rodičia boli pre nás a ešte stále sú autoritou, ale zároveň aj priateľmi, s ktorými sa dá veľmi dobre  porozprávať.

Predpokladám, že tento blog čítajú mamy. Je veľmi dôležité pre dieťa a neskôr aj pre pubertiaka, aby mal dobrý DOMOV.  Aj keď v puberte si to mnohí neuvedomujú, neskôr budú za to vďační.

Stretávam sa s veľa priateľmi, ktorí nemali to šťastie a boli v rodine zranení.

Pre rodinné šťastie je dôležité nemyslieť len na seba, ale snažiť sa v druhom vidieť to dobré. Aj keď je niekto odlišný, má iný názor a ináč sa správa, ešte to neznamená, že je zlý. Možno je ich nepríjemné správanie len obranný mechanizmus.

Taktiež je veľmi dôležité si nájsť čas na spoločné rodinné aktivity. Je skvelé, ak rodina zasadne aspoň raz za čas za spoločný stôl.

#6. Môžeš mať pekné manželstvo

Naučil som sa, že sa dá sa mať pekný vzťah aj po rokoch, len ho treba budovať.

Mali sme šťastné detstvo. Rodičia sa o nás vždy starali a venovali sa nám naplno. Popritom si vždy našli čas pre seba ako dvojicu.

Myslím si, že je dôležité mať čas spolu. Pri rozhovoroch, aktivitách, ísť na rande ako za mlada. Nestratiť sa v hŕbe rodinných povinností.

A taktiež som sa naučil, že o problémoch je dôležité sa porozprávať a vedieť robiť kompromisy a ústupky jeden druhému. Tolerovať aj potreby druhého a nepresadzovať si len svoje. Nebyť tvrdohlavý a hľadať spoločné riešenie.

#7. Nestačí pozitívne myslieť, treba aj pozitívne konať

Pozitívne myslenie nás naštartuje, ale samo o sebe nič nevyrieši.

Myšlienky a zmýšľanie treba pretaviť v činy.

A hlavne sa netreba vzdávať,  ak sa nedarí. Je to súčasť rastu.

Taktiež pre rast je veľmi potrebné sa neustále vzdelávať. Dnes máme na to unikátne možnosti ako nikdy predtým. Knihy, CD, videa, kurzy… Výber je bohatý.

Na internete sú milióny informácií, ku ktorým máme prístup zdarma a ktoré nás môžu posunúť vpred. Len si treba rozumne a kriticky vybrať tie správne.

Dúfam, že vás tieto myšlienky o niečo obohatili. Súhlasíte s nimi alebo sa vám v niečom nezdajú? Pokojne vyjadrite svoj názor pod článkom, rád si vypočujem, aký máte na to Vy pohľad. Taktiež sa rád poučím, ak som sa náhodou v niečom mýlil.

Predávame náš krásny, slnečný minibytík v centre Nitry. To nie je inzerát, ale stav veci. Máme upratané ako nikdy, až sa bojím niekam sadnúť alebo niečo položiť tam, kam nepatrí. Cudzí ľudia k nám chodia na obhliadky, prechádzajú sa po ňom v topánkach, obzerajú náš nábytok, hodnotia odbité kachličky, prasknuté parkety, potom sa oprú o zárubňu a pýtajú sa, či sa nedá spustiť tisícka, dve, tri dole...  ešte chvíľu a maklér bude mať u nás vlastný hrnček. V tom čase vždy zdrhám s Matúšom na prechádzku, nechcem byť pri tom, a po návrate intenzívne vetrám tú atmosféru zmeny, lúčenia. Dom, kam sa budeme sťahovať, sme našli na dedine 12 km od Nitry, krásny, bungalov, so záhradkou, ktorá je o trochu väčšia ako to, čo si predstavujem pod pojmom výbeh pre sliepky. Taký domček, o akom mladé rodiny snívajú, s hypotékou, pre ktorú tí otcovia rodín občas v noci nespia, ale s úzkosťou pozerajú do stropu. S mužom sme tu strávili vyše 10 rokov. Do toho bytu sme si doniesli Matúša. Tu na gauči som sedela, keď mamka volala, že ocino je v nemocnici, a mám prísť domov a doniesť si niečo čierne. Tieto dvere mi namontoval on a dal mi tam dvojitý zámok, aby som bola v bezpečí. Tí cudzí ľudia možno budú chcieť lepšie a tieto vyhodia. Nechcem to vedieť. 

V Nitre máme krásny park. Vždy v ňom fúka a topole pri rieke hučia človeku nad hlavou. Odkedy som si nainštalovala endomondo a naháňam kilometre, muž sa so mnou nechce prechádzať, a tak mi ostal len Matúš. Stretávam tam mnoho mamičiek a oteckov, niektorí kočíkujú s vlastnými mamami. To vám závidím. Ani tak nie tie prechádzky, moja mamka furt hundre, že ju bolia nohy a ponáhľa sa domov. Skôr ten pocit, že v nedeľu poobede máte ísť ku komu na kávu. Že na ulici stretávate bývalých spolužiakov. Že si môžete pomyslieť, tade som chodila do školy. Sme tu sami, úplne sami. Jediní, s kým sa na ulici zdravím, sú dvaja milí mormoni. Križujú sa nám trasy. Ak potrebujem ísť k doktorovi, muž si berie dovolenku a stráži Matúša. Takže si plánujem doktorov na jeden deň. Minule sa mi stretol raňajší gynekológ a dopoludňajší zubár. Muž nebol výnimočne v práci a nosil malého v nosiči okolo ambulancií, keby niečo. Napriek invazívnej povahe oboch vyšetrení som si to súkromne nazvala mamin wellness day, keďže to je jeden z mála prípadov narušenia kolobehu veľmi podobných dní. Zatiaľ sa snažím nemyslieť na to, čo budeme robiť, keď Matúš ako škôlkar ochorie a obaja budeme mať v práci niečo dôležité. Naše mamy sú ešte mladice aspoň podľa výpočtov dôchodkového veku od sociálnej poisťovne. A hlavne sú tristo kilometrov ďaleko. Keď s mamkou skypujem, hovorí na Matúša, a ten kuká jak puk. Zaslúžili by si byť viac spolu. Obaja. Na obrazovke vidím, že mamka je už babka, už to nie je tá mamka s dlhými tmavými vlasmi a v červených šatách, na ktorú som pyšne ukazovala, že to je moja mamka. Občasné cesty domov sú rozpačité. Všetci vyvolávajú, chcú, aby sme sa zastavili, a s mužom sa vadíme, ako to zorganizovať. Moja mamka vypráža na obed obligátnych tridsať reznov a potom v nedeľu nám mava, ako to rýchlo ubehlo, škoda, že musela byť v kuchyni. 

Chcem, aby sa Matúš mohol hrať na tráve a bicyklovať po ulici, túlať sa popri rybníkoch, zažívať dobrodružstvá, ktoré k chlapčenskému detstvu patria. Naša budúca obec vyzerá ok. Vo fotogalérii na webe sú zvečnené dôležité udalosti, napr. keď tade šli cyklisti v rámci celoslovenských pretekov, keď bol pred pivárňou pristavený rodeo býk (samostatná galéria pre deti a dospelých na býkovi), keď mali deti súťaž v streľbe zo vzduchovky... Medzi pamiatky patrí okrem iného dom smútku, zasluhuje si dve fotky z ôsmich. Nikdy som nežila na dedine, možno si to trochu idealizujem, no myslím, že sa tam bude komu zdraviť... Keď chodím po Nitre, rada si obzerám ľudí, asi na nich trochu aj civím, a premýšľam nad nimi. Veľmi smutná žena, ktorá si na MDŽ nesie karafiát, a vie, že všetci na nej vidia, že nie, to nemá od nápadníka, to má od šéfa z práce, lebo on svojmu ženskému kolektívu vždy na MDŽ kupuje... Starý dôstojne sa tváriaci pán, ktorému spod obleka trčí hadička a v čiernej kabele si nesie vývod, a predsa má hlavu vztýčenú. Výstredne poobliekané mladé baby, ktorým vôbec nezávidím dospievanie v tejto dobe. Unavené mamy každého veku s taškami z Tesca a z Lidlu. Babka, ktorá vyzdvihuje vnučku zo škôlky a dáva si na chrbát jej ruksak Frozen. Budú aj tam?

Posledné Vianoce, Matúšove prvé, u mojej mamky, neboli bohviečo. Od samej snahy, aby bolo všetko dokonalé, sme sa na Štedrý deň povadili takmer každý s každým. Matúš sa počas vybaľovania darčekov rozhodol dať nám tiež nejaký, do plienky, a kým sme mu tú riťku zachránili a vrátili sa medzi ostatných, všetky darčeky už boli vybalené. Škoda, na darčekoch je podľa mňa naj to, ako sa obdarovaný zatvári. V byte sme nemali miesto na stromček, ak by sme ho postavili, nebolo by kam dať sušič s prádlom. V dome bude kopa miesta, aj na stromček, a ja tak nejak tuším, že aj preto už tieto Vianoce musíme začať nejakú vlastnú tradíciu, žiadne že u mojej mamy alebo u tvojej lebo vždy bude tá druhá urazená/smutná, ale sami, spolu, ja som teraz tá mama, ktorá musí urobiť Matúšovi krásne Vianoce, aby si raz mohol pozerat fotky a cítiť sa ako ja, keď pozerám na tie čiernobiele tváre, z ktorých väčšinu už nikdy neuvidím vo farbe. Asi tak nejako sa to v človeku preklápa, že som síce dcéra, ale som hlavne manželka a matka. Ťažká úloha, vytvárať novému človeku domov. Lebo či ste odišli do Austrálie alebo len do vedľajšieho vchodu, tie spomienky sú strašne dôležité a nezabúdame ich. 

Odkedy na internete prebehla správa, aký je kupovaný vanilkový cukor škodlivý, odvtedy si ho vyrábame sami.

Potrebujete

• trstinový cukor ( kryštálový cukor)
• vanilkový struk
• naberačka
• sklenené flašky a zaváracie viečka na uskladnenie cukru
• miska
• tanier 
• nôž

Postup

Nasypeme 1kg trstinového cukru do misky.

Otvoríme a vyberieme vanilkový struk na tanier.

Prerežeme ho na polovicu a povyškrabujeme z vnútra zrniečka.

Hmota sa bude lepiť na nôž, netreba sa toho báť.

Prázdny struk nevyhadzujeme. Vložíme ho najlepšie do dvoch fľašiek. Každý deň treba pretrepať.

Tanier s vanilkovými zrniečkami zasypeme cukrom.

Premiešame.

Tie čierne kúsky sa úplne v cukru nestratia. Zmiešame spolu.

Nasypeme do pripravených fľiaš.

Zavrieme a skladujeme v komore.

Po dvoch týždňoch cukor krásne prevonia vanilkou. Trstinový cukor je príznačný svojou karamelovou vôňou. Najlepšie nám chutí na detskej krupici. 

Doba prípravy cukru

14dní

TOP TIP

Namiesto trstinového cukru sa môže použiť aj klasický kryštálový cukor.

Keďže biely cukor je bez vôní, treba použiť na menší obsah cukru, t.j. na 300g cukru 1vanilkový struk. Ak by sme dali až 1kg, neprevoňal by vanilkou.

#karamelovo_vanilkovy cukor

zdroj videa: internet

https://www.stream.cz/adost/10001802-vanilkove-a-vanilinove-cukry

Najdôležitejšie v živote je vybrať si  tú správnu školu, ktorá  nás posunie bližšie k naším snom. Je len na náš, či pôjdeme týmto smerom, alebo sa rozhodneme  pre iné povolanie. Ja som sa od svojho sna vzdialila na míle ďaleko.

Už prvý kopanček v brušku spustí milión otázok.

Veľa kope? - určite to bude chlapec futbalista.

Pri púšťaní vážnej hudby zaspí? - umelec.

Nadhadzuje sa najmä večer pred spaním? - tanečník.

Rád sa vozí v aute? - taxikár.

Nevie sa odtrhnúť od vôní kvetov? - záhradník.

Škôlka

Ako škôlkarka som veľmi  chcela dostať  kufrík s lekárskymi potrebami. To bolo radosti, keď som si ho pod stromčekom našla. Liečila som nielen rodičov, hračky, ale aj naše domáce zvieratá. Utekali, nechceli sa ošetriť a vyliečiť. Tá sada vydržala pri mojom intenzívnom hraní dlhé roky. Kvalitná, odolala. 

Základná škola

Nastúpila som do 1. ročníka a plány sa nemenili. Keď som už vedela čítať, potajme som chodila listovať stránky Zdravovedy do izby rodičov. Tam mala svoje miesto veľká mohutná kniha. Máme ju dodnes. Kniha ma fascinovala vtedy aj teraz.

V poslednom ročníku školy nastal čas rozhodovania , akým smerom sa vyberiem. Pamätám si to ako dnes. Mali sa otvoriť dve triedy na zdravotnú školu s celkovým počtom do 50 žiakov.  Hlásilo sa tam vyše 300. Doba bola ťažká. Veľa žiakov malo rodičov, alebo starých rodičov v tomto odbore a peniaze. Ja som nemala ani jedno z toho. Najviac som sa bála, že cez skúšky neprejdem a pôjdem do 9. ročníka. Nechala som sa presvedčiť a vybrala som si školu, na ktorú brali bez prijímačiek do priemeru 1,2. Neverila som, že ma bude ekonomický smer baviť. 

Stredná škola

Veľká výhoda bola, že som nemusela cestovať. Po čase mi učarovali manažment, biológia, výpočtová technika (najmä ak sme si mohli zahrať hry). Doma som počítač nemala. Škola mala zvieratá, botanickú záhradu a každý rok chovateľskú výstavu. Dvakrát do roka sme mali týždennú prax. Sadili sme stromčeky, hrabali lístie, polievali kvety, kŕmili zvieratá. V 3. ročníku sme končili 2 týždne skôr, aby sme cez letné prázdniny brigádovali. Mali sme to, čo neponúka nikto, iba naša škola. Najviac pre mňa bol výmenný pobyt. Mohli sme si vybrať 2-týždennú brigádu s privyrobením v Maďarsku alebo 1 týždeň relaxu v Poľsku. Poľsko bolo fantastické (o meste bude aj samostatný príbeh). Školu som skončila s vyznamenaním. Ďalej som študovať nechcela. Aspoň vtedy nie.

Súčasnosť

Po škole som sa zamestnala v úplne inom odvetví. Občas ma to ťahalo späť na školu, ale už na iný odbor. Chcela som študovať učiteľstvo. Teraz mám dve ratolesti a onedlho ma čaká rozhodovanie, čo ďalej po materskej. 

Do Veľkej noci nám zostáva ešte pár týždňov, preto je najvyšší čas, začať chystať nejakú peknú výzdobu. My sme si vyskúšali vypestovať trávu v košíku a tak sa už niekoľko dní doma tešíme pravej jarnej atmosfére. Na takúto dekoráciu potrebujete iba pár drobností. Ozvláštniť ju potom môžete napríklad maľovanými vajíčkami. Ako na to sa dozviete v mojom videu. 

Čo budeme potrebovať

prútený košík

podložku pod košík

papierové obrúsky

mačaciu trávu (alebo psiu, alebo žito) asi 2 vrecúška

vodu

Postup

Košík vystelieme papierovými obrúskami. Do vystlaného košíka nasypeme semienka trávy. Zalejeme vodou a priebežne kropíme. Prvá tráva sa ukáže asi za týždeň. Za dva týždne by už mala byť pekne hustá. Priebežne trávu zalievame. Inšpiráciu som našla v knihe Kvetinové aranžmány z Ateliéru Papaver.

Milujem tú jarnú vôňu, isto je každému známa. Je ako signál nových začiatkov, nového života, nových príležitostí... Slnečné lúče dodávajú potrebnú energiu a elán, teplejší vzduch vyťahuje ľudí von z ich domovov, ihriská sa zapĺňajú a aj móda je pre oko lahodnejšia, pestrejšia. Neviem čím to je, že v zime sa väčšina odieva do čiernych farieb ale na jar akoby všetci odhodili zábrany a púšťajú aj do svojich šatníkov viac veselosti a odvážnych kreácií.

Ponuky výkladov v obchodoch sa predbiehajú, kto bude lepším trendseterom a kto určí farebný trend roka. Čítala som, že farbou roka bude zelená, inde ale hovorili, že tutovkou je červená, v obchodoch však prevládajú pastelové tóny, tak si myslím, že to je v podstate jedno. Hlavne nech je outfit pestrý, farebný a človek sa v ňom cíti dobre, no nie?   

S jarou prichádza aj sezóna záhradkárov. Však iba ten, čo na jar zaseje, môže na jeseň zbierať plody svojej úrody. Ja sa pôjdem, rovnako ako minulý rok, o vhodných rastlinách do mojej mini záhradky poradiť na Festival záhrad do Bory Mall. Vlani som tu nakúpila tie najkrajšie muškáty v okolí.

Páčilo sa mi, že okrem predaja rastlín som získala potrebné poradenstvo ako sa o rastlinky či stromčeky starať. Rady od odborníkov a záhradkárov zároveň sú tie najcennejšie.

V Boroch vždy spojím príjemné s užitočným. Kým som nakúpila, čo som mala v pláne, deti s manželom si pokojne piknikovali na ozajstnej trávnatej lúke s tuli vakmi a občerstvením. Chvíľu som si myslela, že sa mi sníva a mala som chuť tam stráviť zvyšok dňa. Keďže tento rok bude počas festivalu aj výstava vyše tísícky druhov motýľov, tak s určitosťou viem, že deti na tieto "nákupy" prehovárať nemusím, pobežia samé.      

Aby som nezabudla, Festival záhrad sa v nákupnom centre Bory Mall koná 8.-9.4. 2017. Kto sa pridá?    

A teraz čo? Buď budeš revať, alebo to dáš. Mám to v živej pamäti - večer okolo ôsmej hodiny som sadla do auta. Bol krásny letný deň. Naštartovala som...

Chvalabohu, ja mám vodičský! Pred takmer 15 rokmi som držala v ruke svoj prvý vodičský preukaz s myšlienkou, že budem brázdiť ulicami Londýna každý deň. Realita bola však iná. Kartička zapadla prachom na neuveriteľných päť rokov.

Bývali sme na sídlisku, kde bolo všetko "poruke". Keď už horelo, odviezol ma ktokoľvek z rodiny - od otca až po deda. Všetko sa zmenilo narodením prvej dcéry. Väčší obchodný dom bol pár zastávok od nás, moji rodičia vzdialení takmer 20 kilometrov a v tomto čase odlúčenie od partnera. Uvedomila som si, že musím ísť ďalej a nevzdávať sa.

Vygooglila som si info o kondičných jazdách a začala som postupne. Pred prvou jazdou som navštívila WC niekoľkokrát, a po nej som prišla spotená ako myš. Vravím si - Bože, na čo som sa to dala? Ešte deväťkrát som bola pustená do ostrej premávky a nakoniec prišiel deň D. Mám to živo v pamäti.

Večer okolo ôsmej hodiny som sadla do auta. Bol krásny letný deň a naštartovala som. Cieľom bolo obchodné centrum a cesta späť. Ruky sa mi triasli a zrazu som sa ocitla priamo na ceste. Šla som asi 40 km/h a celý čas som bola v pozore, sústredená na maximum. Cítila som obrovskú zodpovednosť voči sebe a voči mojej rodine. Prišla som do cieľa - a teraz zasa späť. A to nie je všetko...

Sama do Tatier

O tri roky som si kúpila nové auto a bola som na seba pyšná.

Čakala ma prvá dlhšia cesta - zavolali nám krstní rodičia a pozvali nás do Tatier. Hovorím si - radšej pôjdem vlakom. A načo mám vlastné auto? Zasa sa vrátim tam, kde som bola. Napokon vyrazím v čase, kedy môže dcéra pokojne spať počas cesty a navyše kufor znesie aj veci navyše. Väčšinou vždy zbalím toho viac ako je potrebné - to som celá ja! Veľmi mi pomohlo, že celou cestou tam sme šli dve autá za sebou a naspäť som sa vrátila, ako sa nám zažiadalo. Dala som to! Bola som v Tatrách a sama!

Dnes mám najazdených cez 200-tisíc kilometrov a musím sa priznať, že stále, keď si sadám do auta, mám obrovský rešpekt. Mne pomohla "šoková terapia". Krízová situácia ma donútila sadnúť si za volant. A stále jazdiť, jazdiť, jazdiť - neustála prax. Tým sa zlepšujete.

Dala som to! Som na seba pyšná. Dokážeš to tiež, len treba chcieť... Budem ti držať prsty.

Danka

Ako prekonať strach/fóbiu zo šoférovania?

1. Na prvé jazdy si zoberte so sebou niekoho, kto jazdí dlhšie a vy mu dôverujete. Zabudnite na výbušné typy alebo netrpezlivcov.
2. Začnite jazdiť na menej frekventovaných cestách a postupne, nie hneď v špičke.
3. Pre odbúranie stresu je dôležité získať pocit istoty, zžiť sa s autom, naučiť sa ako reaguje… Skúsenosť totiž robí majstra. A to istý čas trvá.
4. Doprajte si kondičné jazdy pod vedením skúseného a trpezlivého inštruktora. Získate väčší pocit istoty.
5. Na „učenie sa jazdiť“ pomôže i to, ak máte lacnejšie staršie auto. Niekedy sa totiž za strachom z jazdenia skrýva iba extrémny pocit zodpovednosti za drahšie auto. Najmä ak tento dopravný prostriedok patrí niekomu inému (rodičia, partner). Ja som začínala na mojej milovanej Felicii.
6. Niekedy zbaveniu sa strachu zo šoférovania pomôže aj tzv. šoková terapia. Keď sme prácou alebo životnými okolnosťami (napríklad v krízových situáciách) donútení sadnúť za volant - a to bol môj prípad.

"Zajtra mám pohovor, pomóóóc!" Napísala mi naliehavú správu sesternica, ktorá končila materskú dovolenku a hľadala si prácu. Obratom som sa s ňou spojila cez web kameru. Potrebovala pomôcť s angličtinou, keby sa jej náhodou niečo spýtali, aby vedela reagovať. A tak som hneď na ňu vybehla po anglicky.  Išlo jej to trošku ako v lete na saniach, malo to nejaké nedostatky, ale posmelila som ju, že to zvládne.
O pár minút mi kamarátka, ktorú som sto rokov nevidela napísala, že ju práve čakajú dva pracovné pohovory – po šiestich rokoch na materskej dovolenke. Vraj to bude možno aj v cudzom jazyku. „Škoda, že som sa každý deň trošku neučila. Keby som len slovíčko za tie roky každý deň dala do pamäte, dnes viem celkom slušne jazyk,“ vyčítala si dni strávené na pohovke lážo – plážo. Presne som vedela, o čom hovorí, keďže ja som mala presne tieto výčitky v sebe. Jedno slovíčko denne a už som mohla mať lepšiu slovnú zásobu, viac možností...

Často som si pripadala na materskej dovolenke neužitočná, lebo nič za mnou nebolo vidieť. Prach, ktorý som utrela, o dva dni bol opäť na poličkách, hodiny strávené pri vysávaní, žehlení, varení... akoby išli dostratena. Nepovšimnutá práca, ničomná práca, prázdne dni... aj takto som sa spovedala často zo svojich pocitov. Každý mi však hovoril, že robím veľa, vychovávam dve deti, starám sa o rodinu, domácnosť, som užitočná. Ja som to ale cítila inak. Chcela som, aby bolo za mnou niečo vidieť, ako keď stolár začne stružlikať, ale nakoniec je z toho super výrobok, jednoducho, túžila som niečo za sebou viditeľné zanechať. Dni, mesiace a roky bežali a ja som sa utápala v tej myšlienke, aká som neužitočná pre spoločnosť, ako nič netvorím... Šesť rokov!!! Tie rečičky o tom, že veď som veeeľmi potrebná, užitočná a že robím veľmi veľa ma vôbec neuspokojovali. Asi som to ani nemohla pochopiť. Smútok za šiestimi rokmi, kedy som nič nevymyslela, nič extra nevytvorila, nič nevynašla, sa tiahli so mnou dlhý čas.

Nedopadlo to dobre. Sesternica mi na druhý deň oznámila, že na pohovore habkala, nevedela to, čo od nej chceli. Potrebovali niekoho, kto zvládne konverzáciu v angličtine, ktorá je na danú pozíciu potrebná.
Veľmi podobnú odpoveď som dostala aj od kamošky. „Pohovor dopadol úplne inak, ako som si predstavovala. Myslela som, že ma budú skúšať v nemčine, ale zaujímala ich angličtina, ktorú som už roky nevidela. Prečo som si len neopakovala po večeroch slovíčka, keď deti zaspali? Prečo som každý deň chvíľočku nevenovala jazyku? ! Mohla som byť teraz inde!!! Namiesto toho som si vegetila na pohovke pred telkou – úplne bezstarostne."

A vtedy mi to celé docvaklo!
„Možno nás deti potrebovali presne takéto – bezstarostné,“ vyšla zo mňa nečakane táto veta. Vyšla samovoľne ako dieťa pri pôrode, tak prirodzene, keď dozrie správny čas. A tá úľava, ktorá hneď potom nastane... Tá veta, ktorá sa zrodila tak náhle, bola už vlastne nielen pre kamarátku a moju sesternicu, ale hlavne pre mňa. Môj dlhoročný nevyriešený boj s otázkou premrhania času na materskej bol zrazu vyhratý! Deti nás potrebovali bezstarostné, veselé, urehotané, šalené maminy.
Navečer mi zazvonil telefón. Volajú ma na pohovor! Asi sa s nimi roztrhlo vrece. Alebo všetkým mamičkám končí naraz materská? Sebavedomo som odpovedala, že áno, veľmi rada prídem na pohovor. V tej krátkej sebavedomej odpovedi som zhrnula tých šesť rokov doma, ktoré zrazu mali zmysel. Všetko zrazu malo zmysel.
Akokoľvek pohovor dopadne, už viem, že byť bezstarostnou mamou malo zmysel.

Text a foto: Andrea Ággová

Pomaly, ale určite nastupuje jar a my sa môžeme dlhšie zdržiavať v prírode. Čo tak využiť túto príležitosť i na zhodenie niekoľkých nadbytočných kíl, ktoré ste možno pribrali v zime?

Zároveň vďaka tejto činnosti lepšie spoznáte svoje najbližšie okolie prípadne môžete preskúmať krásy nášho Slovenska. Priznávam, pre niekoho môže byť takýto štýl pohybu aj zábavný. Lenže keď Nordic walking vyskúšate zaručene zmeníte názor... 

Aké sú vlastne výhody severskej chôdze?

Zhrniem ich do niekoľkých bodov:

• Umožňuje pohyb na čerstvom vzduchu
• Vďaka fínskej chôdzi môžete spoznávať krásy svojho bližšieho i širšieho okolia. Veď na Slovensku je tak krásne.
• Podporuje naše zdravie. Pri tejto chôdzi zapojíte do pohybu až 90% všetkých svalov tela. Pri bežnej chôdzi zapájate len svaly dolných končatín a čiastočne trupu.
• Zároveň odľahčujete a šetríte svoje kolennné kĺby a posilňujete svaly chrbta.
• Správne držíte telo, chrbát.
• Spálite približne o 300 až 500 kilojoulov viac ako pri bežnej chôdzi na rovnakú vzdialenosť a čas.
• Pohyb vám pomôže aj pri boji s celulitídou prípadne s ochabnutými ramenami.  
• Je nenáročná na pomôcky. Pokojne môžete používať lyžiarske palice, prípadne nové originálne nordwalkingové palice stoja približne od 10 do 20 eur. Ich výhodou je, že sa dajú zložiť a môžete si ich upevniť na batoh.
• Umožní vám spoznávať nových ľudí, pretože nadšencov fínskej chôdze je čoraz viac.
• Budete sa cítiť šťastnejšie, pretože pri pohybe sa uvoľňujú hormóny šťastia. 

Zdroje fotiek: pixabay.com

Máme tu marec! Neverím! Veď len nedávno sme otvárali prvé okienko na adventnom kalendári. Potom búchali šampanské, jačali pri ohňostroji, donekonečna sa objímali a priali si šťastný nový rok. Prežili mrazivý január v kožuchu na saniach a šedivý február, u nás, žiaľ, v znamení kiahní. A teraz marec! Prísľub jari, predlžujúcich sa dní, prvé snežienky a narcisy, viera v ústup všetkých škôlkarskych bacilov, a v neposlednom rade je to tak trochu aj môj mesiac. V marci mám totiž narodeniny.

Tohtoročný marec začína výnimočne - Popolcovou stredou a začiatkom 40-dňového pôstu. Inak, vedeli ste, že Pôst trvá nie 40, ale 46 dní? Nedele sa totiž do pôstnych dní nezahŕňajú.

Už len samotné slovo "pôst" nemá u väčšiny ľudí pozitívnu konotáciu. Skôr sa nám pri ňom vybavia sivé, jednotvárne, monotónne dni, ktorých podstatou by malo byť odriekanie, striedmosť, pokánie či všednosť. Aj ja som ho tak veľmi dlho vnímala. A vždy ma hnevalo, že rok čo rok oslavujem narodeniny práve v tomto "šedivom a nevýraznom" období, keď sme už dávno pochovali basu a dali zbohom okázalým fašiangovým plesom. Mala som pocit, že som o niečo ukrátená, že vlastne ani nie je dôvod oslavovať pribúdajúci počet sviečok na torte, a ešte k tomu v Pôste! Veď čo je už len pozitívne na pripomínaní pominuteľnosti človeka, tak výstižne vyjadrené v Biblii: "Prach si a na prach sa obrátiš?"

Ale viete čo? Prestavala som svoje vnímanie! Áno, raz tu nebudeme, raz sa všetko skončí, ale teraz ešte máme život vo svojich rukách! Každé obdobie roka je jedinečné a nezaslúži si byť akýmkoľvek spôsobom zaznávané. A stíšenie sa, schúlenie do klbka a krátke rozjímanie nad smerovaním mojich ďalších krokov dokonale spadá do tohto obdobia a je tak veľmi potrebné a žiadúce! Pomôže človeku lepšie sa spoznať, spomaliť, pouvažovať, zvážiť, nasmerovať sa. Rozhodla som sa pre očistu nielen fyzickú, ale aj duševnú a duchovnú. Opäť si dávam predsavzatia a chcem sa posunúť dopredu.

Prvoradé sú moje deti a môj manžel. Chcem skôr ráno vstávať, aby som si stihla dať s mužom rannú kávu a odcvičila ranný workout jogy. Dokonca som sa prihlásila na spoločné hodiny pilatesu každú stredu o 7,15. Rozhodla som sa menej bezcieľne rolovať webovými stránkami a plytvať časom na bezduché a plytké bulvárne články a bezobsažné diskusie pod nimi od simplexných indivíduí. Stiahla som si aplikáciu Biblia a nastavila 47-dňový plán čítania na Pôst. Raz sa možno odhodlám aj na ten celoročný naprieč celou Bibliou, ale momentálne si vystačím aj s menšími, čiastkovými cieľmi. Okrem toho chcem viac čítať fyzické knihy, cítiť  ich typický tlačiarenský puch a reálne ich držať v ruke, listovať strany, založiť záložku.

A keďže presne o tri mesiace (Wau! To fakt už len tri mesiace?) odlietame na dovolenku, je najvyšší čas spáliť všetky zimné tukové zásoby. Striedmosť v jedle - aj v tom mi bude Pôst určite mimoriadne nápomocný.

Nuž, odhodlanie by bolo. Už len veľa síl, pevnej vôle a motivácie vytrvať! Držím nám všetkým palce, aby sme každý nový deň využili na zdolávanie malých výziev, prekonávanie vlastnej lenivosti a rozširovanie obzorov. Lebo horizonty sú nekonečné.

zdroj foto: pixabay

Minulú nedeľu sme krstili neterku. Od svokry už od jej narodenia počúvame, že aká je strašne dobrá, stále spí, neplače, tak sme boli zvedaví na prvé stretnutie bratranca a sesternice. Drobček prespal celý krst, jediné dieťa, ktoré bolo počuť, bol moj Matúš, ktorý sa vytrvalo snažil ukecať anjelika z kostolnej výzdoby na debatu. Drobček prespal sám v kočíku aj obed v rušnej rodinnej nálade a aj afterpárty s kávou a koláčmi. Bilancia u nás: Matúš sa stihol počas obeda dvakrát nakojiť, potiahnuť dedka za ucho, roztrhnúť babke retiazku, ogrckať mužovi kravatu, rozrevať sa v svokrinom náručí (yesss) a vo finále si za všeobecného veselia a svokrinho údesu strčiť do úst fľašu od piva (nealko). Všetci hostia pri rozlúčke s rodičmi tichého drobčeka uveličene konštatovali, že strašne je dobrá tá vaša malá, ani sme ju nepočuli... Nám nehovorili nič, len v jednom momente som odkiaľsi započula, to vieš, ona ho v tom nosí od narodenia, to už si naučili na ruky, to už teraz nič neurobia a navyše ešte stále kojí...

Môj muž nie je veľmi všímavý človek, aj po polroku sa pri každom kúpeli pýta, v ktorej zásuvke má Matúš pyžamko. No večer v posteli mi hovorí: Niečo je na tej malej zvláštne, ťažko to pomenovať, taká apatia. Občas sa pomrví, že by sa možno aj ozvala a potom akoby to vzdala a zase privrie očká s takým múdrym dospelým pohľadom. Na druhý deň od brata opatrne zisťuje, že teda ako si zvykajú, ako sa im darí... Brat že výborne, paráda, malá je dobrá, naučili sme ju.... Muž sa pýta, že ako? A on že normálne, proste decko musí aj porevať, ju to po 15 minútach prejde a zaspí na tom balkóne a normálne dostane fľašu zase až za tri hodiny. Žene to tak vyhovuje a ja jej do toho nekecám.

Mám takú súkromnú hypotézu. Tak ako máme každá vlastný štýl šoférovania alebo spôsob, akým komunikujeme, máme aj vlastné štýly vychovávania. Som presvedčená, že každá chceme byť čo najlepšia matka a každá to robíme najlepšie ako vieme, tak, ako je nám to prirodzené. Príčiny mnohého z toho, ako sa správame k deťom, sa dajú vypátrať v našej osobnosti, temperamente, fungovaní vo vzťahoch, v našom vlastnom detstve, vo vzoroch matiek naokolo, v našich predstavách, ktoré sme o materstve mali pred narodením dieťaťa. Tak ako je každá z nás jedinečná, je jedinečné aj materstvo každej z nás. Niektorá z nás možno musela predčasne dospieť a ukladať mladších súrodencov spať, lebo doma sa často až príliš oslavovalo. Iná celý život bojovala o priazeň kritického otca a plánovala si, že nikdy nebude pokorne trpieť ako jej mama. Ďalšia možno bola tichým svedkom toho, ako rodičia pristúpili k nechcenému sestrinmu tehotenstvu... Ja som nikdy nechodila do škôlky a odjakživa som sa cítila neisto medzi rovesníkmi. Nechodím s Matúšom na plávanie ani do materských centier, je to pre mna veľká výzva, byť medzi inými mamami. Ako Matúš porastie, asi budem mať neodôvodnené obavy z toho, či má dobrú pozíciu medzi rovesníkmi. Už teraz si predstavujem, že je vodcom skupiny. Sú to odo mňa nefér očakávania a nemala by som ho nimi zaťažovať. Všetko toto pramení v mojom vlastnom detstve a keby to vtedy bolo inak, určite som iná matka. No ja som práve takáto, nehnevám sa na seba, lebo tomu rozumiem a som odhodlaná aj napriek tomuto robiť všetko najlepšie, ako viem. Máme v sebe veľa lásky a porozumenia, ak trochu rezervujeme aj samy pre seba, ešte stále našim deťom ostane dosť.

Existuje veľa teórií o psychickom vývine detí, o výchove. Jednou z nich je teória pripútania a hovorí o tzv. vzťahovej väzbe. Dieťa podľa nej potrebuje v prvých rokoch života osobu, ktorá sa o neho bude starať, plniť všetky jeho potreby, na ktorú sa môže naviazať a stopercentne spoľahnúť, ktorá príde vždy, keď zaplače. Plač je spôsob, ako sa dieťa dorozumieva. Dieťa nie je dobré alebo zlé len preto, že komunikuje viac alebo menej. Plač nie je nástroj na manipulovanie ani spôsob, ako vydierať rodiča. Je to jednoducho jeho jazyk. Iný zatiaľ nemá a evolúciu neoklameš. Ak by bábätká  na znak nepohody len tak vkusne pomrnkávali, pračlovečia mať by si nič nevšimla, naďalej oberala mamuta a prcek by ostal so svojimi potrebami sám v kúte jaskyne. Ak bábo plače a matka príde, dieťa získava základnú istotu - toto je môj nástroj ako komunikovať a ak dám najavo nepokoj, niekto príde, naplní moje potreby, niekomu za to stojím. Vieme, že deti si z prvých pár rokov života nič nepamätajú. Nebudú mať konkrétne spomienky na vymenené plienky, vôňu matky, chuť mlieka, teplo postieľky... Niekde v procese vytvárania identity, konceptu JA však budú mať pocit istoty, že keď zaplakali, mama prišla a pomohla. Mama ma prišla zachrániť, stojím za to, som hodný lásky. A tento pocit si ponesie do dospelosti - som hodný lásky, viem, že má niekto môže mať rád, a preto sa mám rád aj sám. Vážim si sám seba a nebudem vstupovať do vzťahov, kde si ma nevážia. 

Ako čerstvá matka asi každá z nás počula "neber ho na ruky, naučíš si ho, bude rozmaznaný, plač je dobrý na pľúca, nech si zvyká..." Neveríme si a počúvame, s párdňovým bábom každá rada dobrá. Akú skúsenosť si v sebe nesie takto vychovávané dieťa? Nemá význam komunikovať, som bezmocný, odkázaný na starostlivosť tých, ktorí nepočujú. Nie je mi dobre, no nik nepríde. Nestojím im za to, asi si nezaslúžim lásku... Po čase prestane, vzdá to, už neplače. Vie, že aj tak nik nepríde, tak odovzdane bdie. Deti nevnímajú čas, nevedia, že mama je len vo vedľajšej izbe, mama proste buď je alebo nie je. 

Niekedy mám chuť sa hnevať na mamy, ktoré poslušne nechajú vyplakať dieťa a neberú ho na ruky, lebo "mama vravela, že si nemám naučiť." Ktoré nervózne pohupujú kočíkom s plačúcim dieťaťom a do telefónu komusi vysvetľujú, že malá je zlá jak čert. Ktoré sa vystrašene dívajú do knihy, či je veľký hriech kojiť skôr ako za tri hodiny. Viem, že robíte najlepšie, ako viete. Viem, že si nie ste samy sebou isté. Viem, že vás možno niekto zneužíval a odvtedy sa bojíte dotykov. Viem, že niekedy by ste toho malého votrelca najradšej zavreli niekam, odkiaľ ho nebudete počuť. V tehotenstve sme vyberali najbezpečnejší kočík, fotky z ultrazvuku vešali do rámikov, žehlili tie najkrajšie dupačky. A teraz im odopierame to, čo najviac potrebujú. Najužitočnejšie rada, akú som kedy dostala, bolo uistenie, že potreba kontaktu a blízkosti je rovnako oprávnená ako hlad, smäd, spánok. Pamätám si na ten pocit úľavy - takže ho môžem brať na ruky!  

Cítite sa dobre, keď vás muž pobozká? Keď vás mama, hoci ste už dospelé, pohladí po vlasoch? Keď sa na vás kamoška usmeje a silno vás objíme? Blahoželám, vaše precitlivené matere vás určite brali na ruky a nenávratne pokazili. Také je to absurdné, veriť, že láskou sa dá pokaziť dieťa. Dieťa na ruky neučíme, dieťa tam chce byť prirodzene, patrí tam. Potreba telesnej blízkosti je prirodzená a spoločná všetkým ľuďom, a malým deťom, ktoré sú v tomto svete stratené, ešte viac. A je to naša zodpovednosť, nech si so sebou nesieme akékoľvek traumy a akokoľvek nás materstvo zasiahlo, deti potrebuju byť v našom náručí. A čím viac blízkosti teraz dostanú, o to samostatnejší, silnejší a odvážnejší sa v správny čas vyberú do sveta.  

V ten večer sme sa s mužom dlho rozprávali. Uvažovali sme, ako sa to stane, že niekto je taký rodič a niekto úplne, ale že úplne iný. Máme ich veľmi radi, aj toho ich spachtoška malého, už od prvého pohľadu. Sú mladí a majú to ťažké, no držia sa hrdinsky. Máme právo hovoriť im, že sa to dá aj inak? Obzvlášť ak ich všetci naokolo utvrdzuju v tom, že tak to má byť a majú dobré dieťa? Kde je hranica medzi užitočnou radou a podkopaním sebadôvery mladých rodičov? Verím, že dievčatko ešte "ožije", veď má len dva mesiace. Začne sa usmievať a jej rodičia jej nebudú vedieť odolať. Dobre je to vymyslené, všetky zvieracie aj ľudské mláďatká sú roztomilé, pretože potrebujú našu ochranu. 

PS Mám len jedno dieťa (aj to len pár mesiacov) a tento článok sa tvári ako že všetko viem a všade som bola. Ste tu skúsené matky, možno ste stavili na studený odchov a decká sa vám vydarili viac než výborne. Verím vám a teším sa. Každé dieťa je iné a nie je nič neobyčajné, ak niektorému stačí menej dotykov. Viem, že na nič matka nereaguje tak citlivo ako na náznak, že azda nerobí niečo dobre. Verím, že som sa nikoho nedotkla (ani teba, Evi, ak to čítaš). Nebol to zámer. 

PS 2 Veľa myšlienok v článku je zo vzácnych knižiek, ktoré som prečítala a pomiešala prečítané dokopy (J. Liedloffová: Koncept kontinua, W. Sears a M. Searsová: Kontaktné rodičovstvo, N. Aldort: Vychovávame deti a rastieme s nimi, ďalej čokoľvek od autora teórie vzťahovej väzby Bowlbyho alebo výborného slovenského odborníka na vzťahovú väzbu, Hašta. Pre hľadanie sily v sebe aj mimo seba Clarissa Pinkola Estés). 

PS 3 Možno z môjho Matúša vyrastie rozmaznaný hajzlík. Som presvedčená, že nie, no keby náhodou, potom mi môžete povedať, vidíš, my sme ti to hovorili. 

Nádherný sen svojej maminky,

vykročil tak skoro z perinky.

Nenatiahne už ani dupačky,

záujem stráca aj o kačky.

Čo za sebou v rôčku ťahala

a spievala pri tom la-la-la.

Čo deje sa v jej peknej hlavičke,

keď zavrela sa vo svojej izbičke?

A stáva sa z toho zvláštny zvyk,

že dnu nesmie vojsť vôbec nik.

Na tvári prvé pupáky,

z odkvapu skáče do mláky.

Smiech mieša slzy v pohári,

keď sa nie všetko podarí.
Dcérenka moja milená,

aj keby si bola stratená.
Aj keby si odišla do sveta,

vždy budeš MOJE DIEŤA.
Aj keby ťa tam zbili, opľuli,
 príď domov, mama si ťa pritúli.

Vyplačem s tebou horkosť sklamania,

rozprávať budeš od noci do rána.

Od rána do noci celé dni,

pokým nezačneš snívať krásne sny.

Tak už spi, všetko je v poriadku,

na čelo dávam bozk ako pečiatku.
Si  moja – láskou označená,

či si maličká, v puberte, či už žena.

Vždy som tu pre teba!

Text a foto: Andrea Ággová

Knihy milujem od detstva. A nezmenilo sa to ani s príchodom môjho dieťatka. Práve naopak. Až keď sa totiž stanete mamou, tak vás začne zaujímať tá mamičkovská literatúra, ktorú by ste inak nečítali. Načo aj, nemáte dôvod. Ale keď ten dôvod držíte v rukách, chcete mu byť najlepšou mamou, chcete dostať odpovede na mnohé otázky, chcete dostať povzbudenie, že to zvládnete, alebo sa proste len chcete stotožniť s hrdinkou, ktorá prežíva podobné stavy, ako vy teraz... Teraz, keď máte dieťa a budete ho mať už navždy.

A tak som sa aj ja začala zaujímať, hľadať a čítať. V mojej knižnici tak pribudlo veľa nových kníh a vybrala som ich pre vás presne 10 + 1, ktoré vám chcem odporučiť a ktoré sa zídu každej mame...

Ak sa chcete pobaviť, zasmiať a odreagovať....

Siahnite po Kristíne Farkašovej a jej dvoch skvelých knihách. Už v prvej som sa našla, a smiala sa pri mnohých pasážach, pri ktorých ako keby opisovala mňa. Odporúčam však čítať až keď už nejaký čas to dieťa naozaj máte, nie keď ho ešte len čakáte. Keby knihu Som mama čítam ešte len v období tehotenstva, tak by som sa nevedela stotožniť s určitými situáciami, ktoré boli v knihe opisované a nevedela by som sa na nich tak pobaviť.

Treťou knihou v tejto kategórii je Materská na zbláznenie. Od pôrodu až po výchovu dieťaťa vtipne spísaný príbeh autorky Julie Halpern. Už pri čítaní prvých strán som sa smiala, a aj keď ju ešte nemám dočítanú a práve čítam, verím, že nesklame.

Ak chcete niečo na zamyslenie, motivačné a psychologické...

Určite hľadajte v obchode týchto troch autorov:

Pavel Hirax Baričák a jeho Šlabikáry sú už klasickým bestsellerom. Sú to síce ťažšie knihy na čítanie a nie každému musia byť po chuti, ale niektoré myšlienky, úvahy, rady a príbehy sú na nezaplatenie. Trošku tejto knihe vyčítam, že je taká neprehľadná a nahusto písaná, preto som ju ja čítala snáď 100 rokov. No nakoniec dočítala.

Zdeňka Jordánová je snáď jedna z najlepších autoriek, čo sa týka kníh v oblasti rozvoja. Mám prečítaných veľa jej kníh a ani jedna ma nesklamala. V tejto opisuje život dieťaťa od počatia až do dospelosti a vysvetľuje mnoho príčin, dôsledkov a následkov, ktoré spôsobujú, že naše deti sú také, aké sú. Vedeli ste napr. že dieťatko už v maternici cíti všetky vaše pocity a myšlienky a vie, či je chcené, alebo nechcené a následne sa od toho bude odvíjať aj jeho život??? Zaujímavé však?

Gary Chapman je posledným autorom z tejto trojice a jeho kniha je užitočným sprievodcom pri výchove vášho dieťaťa. Zistíte, ako mu dať skutočne najavo to, že ho ľúbite. Pretože len to, že mu to každý deň hovoríte, vlbec nestačí. Treba mu to prejavovať 5 jazykmi lásky. Akými, tak to sa už dozviete v samotnej knihe.

Ak chcete lepšie organizovať a vychádzať s deťmi...

Mama má čas - je kniha plná návodov, tipov a odporúčaní o tom, ako si nájsť viac času na svoje deti popri všetkých povinnostiach, domácich prácach a iných nutností a aj zbytočných aktivít. Keď som ju začala čítať, veľmi ma nebavila, no neskôr ma vtiahla do deja. Rachel rôzne situácie veľmi dobre opisuje príbehmi z vlastného života a tak je knižka v konečnom dôsledku zaujímavá.

Ako žiť a nezblázniť sa je skvelým návodom, ako vychovávať dieťa od narodenia až do dovŕšenia dospelosti. Je to akoby taký návod, ako s ním vychádzať, ako správne určovať pravidlá, primerané tresty, ako sa dohodnúť atď. Je to skôr literatúra vhodná pre tých, čo už majú staršie deti.

Návod na prežitie pre Bejby je jedna z mojich najobľúbenejších kníh. Viem, Bukovského nie každý má rád, ale táto kniha je perfektná. Je nielen o vývoji dieťaťa (jasné, že sám Bukovský o tejto téme nevie veľa, no kniha vznikla v spolupráci s rôznymi odborníkmi), ale aj plná výborných rád, odporúčaní, ako, čo kedy, prečo... Jednoducho fakt vyše 400 stranový prehľadný a pestrý Návod na prežitie pre BEJBY 🙂 Odporúčam!

Ak chcete dieťa rozvíjať...

... siahite po tejto knižke. Zaujímavo, síce trochu stručne spracovaná, s vývojovými stupňami dieťaťa od narodenia až do 6.rokov s rôznymi úlohami a odporúčaniami, kedy sa ako dieťa vyvíja a ako ten daný vývoj práve v tom období podporiť.

No a na záver čerešnička. Kniha, ktorú by mala mať každá mama, je knihou, ktorá by mala byť akýmsi sprievodcom od tehotenstva, cez narodenie až po starostlivosť o dieťa a jeho výchovu. Takých kníh je na trhu viacero, no nie v každej nájdete všetko a niektoré sú len veľmi stručné. Táto má vyše 500 strán, je prehľadná a nájdete v nej všetko, čo sa týka rôznych tém od narodenia až do 5 rokov veku dieťatka. Je naozaj perfektná.

Tak čo maminy, máte aj vy nejakú mamičkovskú knižku, ktorú by ste mi odporučili?

Sme štvorčlenná rodina s dvoma malými deťmi, periem v priemere 25 - 30-krát za mesiac. Spolu s mojou rodinou si vyrábame vlastný domáci prášok na pranie. V prepočte nás výroba 7-litrového prášku vyjde do 1 eura.

Potrebujete

• 1 mydlo (ľubovoľné, ja používam kvôli vôni mydlo s obsahom aloe vera)
• 0,3 kg kryštálová sóda
• drevenná varecha na miešanie
• vedro
• strúhadlo
• odmerka

Kryštálová sóda je ľahko a rýchlo rozpustná. Má rôzne využitie. Napríklad ako:
- prostriedok na zmäkčovanie vody
- na namáčanie silne znečistených odevov (pracovné odevy, montérky)
- vhodná do automatických práčok
- zvyšuje účinnosť pracieho prášku
- zabraňuje usadeniu vodného kameňa
- vhodná na preplachovanie pivných trubiek
- na úpravu pH v bazénoch

Postup

Nasypeme do odmerky 300 ml kryštálovej sódy a odbalíme mydlo.

Mydlo celé nastrúhame do pripraveného hrnca.

Do odmerky si nalejeme 1 liter vody a nalejeme do hrnca.

Varíme, pokým sa nerozpustí - cca 5 minút.

Pripravenú hmotu nalejeme do vedra.

Sódu nasypeme do odmerky, zalejeme 1 litrom horúcej vody a miešame, pokým sa nerozpustí. 

Do vedra nalejeme 5 litrov studenej alebo vlažnej vody a prilejeme aj rozpustenú sódu.

Premiešame. Hmota zhustne. 

Nalejeme do pripravených nádob.

Prášok na pranie je hotový. 

Doba prípravy 7 l prášku je cca 20 minút.

TOP TIP

Príprava sa dá aj zjednodušiť. Mydlo sa variť nemusí, stačí zaliať horúcou vodou a nechať postáť.